Obrazy dokumentárneho impresionizmu

Nevidenú Moskvu zviditeľňuje Michail Daševskij (1935) prostredníctvom malých moskovských ľudkov. Nie sú to nejakí Nerudovi malostranskí fanfaróni, ani pozoruhodní malí českí „obyčajníci“ bratov Čapkovcov, ani Hronského človek-milión. Jednoducho sú to Daševského nevidení.

Irina Čmyrevová, zodpovedne všímavá kurátorka výstavy, ktorú v rámci podujatí Mesiaca fotografie 2019 usporiadala bratislavská Galéria 19, uvažuje o Daševského moskovských nevidencoch ako o obrazoch „dokumentárneho impresionizmu“.

Veď celkom rovnako nazval svoju metódu aj sám autor a kurátorka výstavy výberu z jeho fotografií ešte zdôraznila, že Daševskij „pozoruje, chápe a sympatizuje“ predovšetkým s deťmi a staršími ľuďmi, lebo hľadí na „tváre bez masky“. Jedny sú dosť málo popísané a druhé – až veľmi – životom zašpinené.

Tváre ako tváre, Michail Daševskij ešte aj svoj autoportrét viacnásobne prerámuje predmetmi zvecnených zákutí moskovskej ulice. Rovnako postupoval pri tzv. rodinných fotografiách. Sú to snímky, pri ktorých divák pocíti, ako sa v melanchólii zrkadlí úzkosť, ale aj zvláštna slasť bolesti. »Moja mama šije« či »Moja teta Raja« patria medzi rad fotografií, ku ktorým Michail Daševskij napísal krátke „situač­né“ poznámky.

Práve k druhej zo spomenutých snímok sa začína jeho text týmto dôležitým úvodným odsekom: „Teta Raja – jedna z dvoch otcových sestier, ten bol od roku 1937 v gulagu, od roku 1947 vo vyhnanstve v Uchte, neskôr v Troicku-Pečorsku, kde zomrel na mozgovú porážku, keď konečne slobodný nastupoval do lietadla. Teta letela za ním, aby ho pochovala, ja som práve začal študovať.“

Ani analýza hrôzy, ani poézia všednodennosti

Kurátorka Čmyrevová upozorňuje, že z Daševského retrospektívneho portfólia, ktoré mapuje roky 1962 – 2002, spolu s autorom kládli dôraz na 60. a 90. roky 20. storočia. Osemdesiatštyriročný Daševskij v príhovore nasnímanom ešte v Moskve ozrejmil výber náhľadom, že práve tieto dve desaťročia „odmäku“ považoval za – v čomsi podstatnom – paralelné dekády povojnových osudov našich ešte aj bratstvom priškrtených osudov.

Ako vážne to myslel, o tom svedčí jeho situačná poznámka k fotografii s názvom »Československo je naše!«. „Rok 1968, 7. novembra, tribúna mauzólea. Naše vojská v auguste ,potlačili kontrarevolúciu‘ v Československu. Staré vedenie – Dubček a ostatní – ,odpočíva‘ v lefortovskom väzení. Politicky zrelí ,noví Česi‘ Jindra a Biľak spolu s našimi vernými leninovcami sledujú sviatočnú manifestáciu pracujúcich. Úplná idyla. Leonid Iľjič s otcovským úsmevom vysvetľuje Jindrovi: ,Vidíte, aký je ľud šťastný! Čoskoro bude tak aj u vás!‘ Ten švejkovsky prikyvuje: ,Pravdaže! My sme vám takí vďační!‘ A len Alexej Nikolajevič Kosygin pochybuje, ale nikomu to neprezradí.“

Michail Daševskij, absolvent Moskovského stavebného inštitútu a kandidát technických vied, je fotograf-amatér. Pravda, dnes ho pozná celý profesionálny svet fotografov a záujemcov o médium fotografie a jeho skvelá monografia Potopená doba – Rusko, 20. storočie, 1962 – 2002 právom patrí medzi vysoko oceňované knižné publikácie. Časový a topografický údaj utopenej doby nešumí pátosom. Svedčí. O dlhom procese, ako sa ono prežité na vlastnej koži dostávalo pod kožu.

Život na vlastné nebezpečenstvo

Oko Michaila Daševského sa motká po rodnej Moskve. Vidí, čo iní nevidia, veď preto sa len tak túla a cvaká si jeden dojem za druhým. Napokon, nič nemienim zľahčovať, naopak, obdivujem akosť sústredenia, ktorá z fotografického podvedomia oprášila vysoký nadhľad či podmanivo ctila kompozičné vytláčanie diagonál a zlatorezových osí na okraje záberu. Skrátka, obdivujem tu prítomnú akúsi hlbinnú spomienku na kompozičné móresy ruskej avantgardy, ale móresy natoľko nezdôrazňované, zovšednené, že rovnako ako Daševským prežité témy fungujú niekde v ňom zadrapené. Pod kožou zadrapené, povedzme.

Tomáš Glanc vo svojej – vlastne nedoceniteľnej – monografii Souostroví Rusko (2011) hovorí o ikonách postsovietskej kultúry ako o „preformátovaní kultúrneho poľa“. O jeho „novom zasieťovaní“, vlastne bez osídiel spolitizovanej avantgardy. Ale naozaj? Tak či onak, deň čo deň sprítomňovaný radikalizmus predsa nie je nejako báječne zaštepený proti neoakademizmu, gýčovitosti či submisívnosti. Isteže, jestvujú aj hrdinovia fotografickej – sovietskej i post­sovietskej – reality. Neviem, či Michail Daševskij bol a je hrdinom. Domnievam sa však, že bez jeho oka by nevidenú Moskvu možno aj nadobro skryla – iná realita.