Netreba vymýšľať nové projekty, ale tráviť s nimi čas

O rómskej problematike sa na Slovensku hovorí už dlho a ešte dlho bude. Kľúčovovou vecou je, aby sa do tvorby návrhov na jej zlepšenie zapojili predovšetkým ľudia, ktorí s nimi majú praktické poznatky a nie iba snové vízie a slová. Takých som stretol koncom októbra na známom košickom sídlisku Luník IX. Dlhoročné skúsenosti tunajších saleziánov s prácou s Rómami si zaslúžia nielen uznanie, ale aj pozornosť, pretože môžu byť v diskusii o riešeniach cenným prínosom.

V roku 2003 prišiel na Luník IX v Košiciach diecézny kňaz Jozef Červeň s cieľom vybudovať na najväčšom rómskom sídlisku farnosť. Mal vtedy 33 rokov.

Pre prvú omšu nenašiel v neslávne známom rómskom gete, ktoré dovtedy poznal iba z médií, vhodné miesto, a tak ju slúžil vo svojom aute Fiat unto. Písmeno „P“ mu zo značky hneď po príchode ukradli.

Červeň spolu s ďalším kňazom Emanuelom Čuríkom sú priekopníkmi v pastorácii na Luníku IX. V roku 2008 ju vzali do svojich rúk saleziáni, ktorí postavili uprostred sídliska stredisko a kostol.

Ako však sami hovoria, veľká časť života na Luníku IX sa odohráva v jeho uliciach. Bol som sa pozrieť, ako sa im po viac než desiatich rokoch darí.

Bola to výzva

Košický taxikár mi zastaví priamo pri saleziánskom stredisku, ktoré sa nachádza za základnou školou. Vraví, že ďalej by už radšej kvôli bezpečnosti ani nešiel.

V posledný októbrový deň je na Luníku slnečné, ale chladné jesenné počasie. Hneď po výstupe z auta sa mi potvrdzujú slová o tom, že centrum tunajšieho života je ulica. Počuť krik detí, ktoré pobehujú okolo panelákov, ale aj starších ľudí, ktorí sa z diaľky nahlas dohovárajú. Z povybíjaných okien neďalekého paneláku znie hlasná hudba.

Popri bráne saleziánskeho strediska tlačia malí rómski chlapci fúrik s časťami rozobratých elektrospotrebičov, za nimi idú ďalší s bandaskami a fľašami na vodu. „Nechoďte tam, predávajú tam bomby,“ vraví mi s úškrnom jeden z nich, keď vstupujem do saleziánskeho areálu, ktorý je ohraničený vysokým železným plotom.

Stretávam sa tu s tunajším saleziánskym predstaveným Pavlom Degrom, ktorý na Luník prišiel pred viac ako tromi rokmi. Predtým pracoval s mládežou, navštevoval saleziánske komunity po celom Slovensku. „Túžil som po stabilnejšom pôsobisku a nebránil som sa ani pastorácii na tomto mieste,“ hovorí kňaz. Skúsenosť z práce s rómskou komunitou už trochu mal vďaka niekoľkoročnému pôsobeniu v Michalovciach, kde sa stretával aj s mladými Rómami.

Luník IX však nie je bežná pastoračná destinácia. Je to misia. Príchod sem bral teda ako výzvu. Uvedomoval si, že to nebude ľahké, no zároveň vedel, že tu už sú spolubratia, ktorí majú bohaté skúsenosti. Keď sa zhováral s misionármi z rôznych chudobných krajín, mal pocit, že Luník IX je v mnohom podobný. „Nejde totiž o to, že tu žijú Rómovia, ale že človek sa stretáva s veľkou chudobou.“

Saleziánske stredisko na Luníku IX.

Nikto netuší, koľko ľudí tu žije

S kňazom Degrom sa prechádzame po sídlisku, ktoré je krátko popoludní plné detí, pretože v škole majú jesenné prázdniny. Spomína si, že keď sem prišiel a mal prvý raz vyjsť na ulicu, nebolo mu všetko jedno a premýšľal, či tam nakoniec pôjde.

S agresivitou voči svojej osobe sa podľa vlastných slov stretol za vyše tri roky iba raz. „Je to v tomto smere lepšie, agresivita voči nám tu klesá. Obyvatelia už vedia, že medzi nimi žijú saleziáni, a sú na nás zvyknutí. Ak idem v noci po vonku, automaticky sa mi pozdravia slovami ,Pochválený buď Ježiš Kristus‘, i keď ma nepoznajú. Vedia totiž, že bežný Neróm by sa tu za tmy neodvážil prechádzať,“ vraví salezián s úsmevom.

Jeho predchodcovia mu však vraveli o prípadoch, keď rehoľnej sestre strhli závoj, pohadzovali si ho a nadávali. Treba byť podľa neho stále opatrní, a preto mi odporúča počas prechádzky po sídlisku nefotografovať. „Netreba ich zbytočne provokovať a riskovať. Nemajú to radi, chodí sem veľa novinárov.“

„Vedia, že bežný Neróm by sa tu za tmy neodvážil prechádzať.“

Ideme okolo najväčšej bytovky na Luníku, okolo ktorej sú nahromadené kopy odpadkov všetkého druhu. Cez okná, na ktorých chýbajú sklá, vidieť schodisko bez zábradlia a múry v dezolátnom stave. Niektoré z bytoviek, ktoré na tom boli veľmi zle, postupne mesto zbúralo.

Degro hovorí, že pred časom sa postavila bytovka s dvanástimi novými bytmi. Mesto hľadalo pre ňu rodiny, ktoré by spĺňali základné podmienky a mohli tam bývať. Postupne však museli z kritérií poľaviť, pretože nenašli dvanásť rodín, ktoré by neboli vo finančných dlhoch. Takmer všetci sú podľa jeho slov zadlžení a len ťažko nájsť niekoho, kto nie je v exekúcii.

Salezián mi ukazuje jednotlivé bytové domy a hovorí, že nie všade to vyzerá úplne tragicky. „Niektoré byty sú naozaj veľmi pekné. V tých najhorších som však videl odpadky až po parapetu a potkanov,“ spomína. „V dvoj- či trojizbovom byte žije bežne dvadsať ľudí.“

Často sú, ako vraví, bez vody a elektriny. Miestni si vodu nosia v bandaskách alebo si natiahnu hadice. Elektrinu si napájajú medzi sebou a vnútri kúria podomácky vyrobenými pieckami, z čoho neraz vznikajú požiare.

Degro si pochvaľuje súčasného starostu, vďaka ktorému sa tunajšia situácia trochu zlepšuje. Pribudlo verejné osvetlenie, lavičky či ihrisko.

„Podľa štatistík žije na Luníku XI okolo 6 500 obyvateľov, v skutočnosti však nikto netuší, koľko ich naozaj je,“ konštatuje. „Keď mi niektorí miestni ukážu občianske preukazy, sú na nich uvedené trvalé bydliská po celom Slovensku.“

Žiadni bezdomovci

Tí šikovnejší, podľa neho, odtiaľto odišli. Ostalo tu mnoho mentálne či fyzicky postihnutých, ale aj závislých od alkoholu či drog.

Hoci voči saleziánom už miestni agresívni nie sú, násilné prejavy medzi nimi sú bežným javom. „Problémy riešia päsťami. Pramení to z ich jednoduchosti, iný spôsob nepoznajú.“

Rómsky svet je veľmi emotívny, stretáva sa s častými emocionálnymi výkyvmi. „Ak sa aj v jeden deň s nimi na niečom nezhodnem, na druhý deň sú ku mne milí. Pokiaľ k nim nie som nepríjemný ja, nie sú ani oni.“

Napriek veľkej biede ho po príchode na toto miesto pozitívne prekvapilo, že na Luníku nenájde človeka bez domova. Ak niekto nemá kam ísť, iní ho bez problémov prichýlia, aj keď ich je už v byte priveľa. „Zažil som prípad, keď zúfalá matka s deťmi klopala na dvere, pretože nemala kam ísť. Rodina, ktorej členovia sami spali na zemi, ich bez váhania prijali.“

„Možno je to aj tým, že príliš neriešia budúcnosť, ale žijú v prítomnosti a vedia sa podeliť,“ zamýšľa sa Degro. „Keď sa ma novinári pýtajú, čo všetko sa ich snažíme naučiť, hovorím im, že nie je to len o tom, pretože neraz otvoria oči aj oni nám.“

Začína sa to na ulici

Základnú školu Ľudmily Podjavorinskej 1, ktorá je oproti saleziánskemu stredisku, navštevuje okolo osemsto detí. V každej triede je zopár „Angličanov“. Tak tu hovoria deťom, ktoré sú síce do školy zapísané, ale nikdy v nej neboli. No väčšina chodí do školy pravidelne, dokončí ju však asi iba desať až dvadsať percent z nich.

Keď sú dni vyplácania sociálnych dávok, príde do školy výrazne menej žiakov. Mnoho z nich ide s rodičmi do mesta, pretože vedia, že im niečo kúpia.

 „Ak niekto skončí základnú školu, je to úspech. Ak sa mu podarí zmaturovať, je to zázrak. A ak sa niekomu podarí vyštudovať vysokú školu, už ani neviem, ako by som to nazval,“ hovorí Degro.

Ak niekto nemá kam ísť, iní ho bez problémov prichýlia, aj keď ich je už v byte priveľa. 

Vchádzame spolu do priestorov saleziánskeho strediska. Okrem kostola ho tvoria knižnica, študovňa, herňa, telocvičňa a spoločenské miestnosti, v ktorých prebiehajú stretká, hry, katechézy a ďalšie aktivity. Štyrom saleziánom pomáhajú v misii na Luníku IX dve sestry saleziánky a viacero ďalších spolupracovníkov vrátane dobrovoľníkov, ktorí sem dochádzajú alebo tu priamo bývajú.

Čo všetko tu vlastne saleziáni robia? „Stačí sa prejsť po ulici, ako prvé zo všetkého vychádzame vonku medzi nich. Zhovárame sa s nimi, navštevujeme ich v príbytkoch,“ odpovedá Degro. V byte sa väčšinou tlačia aj viac ako desiati, a tak deti trávia čas vonku. Matka sa stará o najmladšie dieťa, no ostatné vychováva ulica. „Keď sa o desiatej-jedenástej večer prejdete po sídlisku, bežne stretnete vonku trojročné dieťa.“

Omše sú v saleziánskom kostole na Luníku veľmi živé. Degro hovorí, že v zime sa viacero detí príde do kostola zohriať, pretože vonku im je zima. Po detských omšiach v piatok je v stredisku na programe „Oratko“, kde sa s deťmi zahrajú, povedia im príbeh a pomodlia sa. „V zime sa to často začína tak, že im dáme lavór s teplou vodou, aby si zohriali ruky.“

„Stačí sa prejsť po ulici, ako prvé zo všetkého vychádzame vonku medzi nich.“

Na pravidelné stretká chodí k saleziánom okolo sedemdesiat až osemdesiat detí. Sú rozdelené do viacerých skupiniek. Na prvý pohľad ide o možno banálnu vec, no najmä na začiatku je kľúčové naučiť ich, aby chodili pravidelne. „Vymýšľame popritom rôzne ďalšie aktivity ako školu hudby, výtvarné či iné tvorivé krúžky a podobne. Inak ich ulica prevalcuje.“

Okrem pravidelnosti sa spočiatku učia ďalšie základné návyky. Umývať si ruky či zuby je pre nich často nová vec. Riešiť situácie bez toho, aby si nadávali a bili sa, neraz tiež. „Učitelia zo školy nám hovoria, že je vidieť rozdiel v deťoch, ktoré chodia k nám,“ tvrdí Degro. „Neviem, či robíme viac sociálnu prácu alebo ich vedieme k Bohu. Myslím, že sa to nedá oddeliť, je to prepojené."

Zväčša po roku ponúkajú deťom aj prípravu na prvé sväté prijímanie. „Pred mesiacom prišiel na krst devätnásťročný otec rodiny. Kedysi sem chodieval na omše, modlitby a popritom sa učil vyrezávaniu z dreva. Dnes má zamestnanie, ale je jediný z celej rodiny, kto chodí do práce.“ 

Je pre nich podľa Degra náročné v určitom režime vytrvať dlhší čas. Hovorí o príklade chlapca, ktorý k saleziánom chodieval viac ako dva roky. Mal veľkú túžbu ísť na internátnu školu do Kremnice. „Vybavili sme to, mal tam raňajky, obed, večeru a celodenný program. Vydržal tam však asi štyri mesiace, potom mi spolubrat povedal, že ho našiel v kontajneri, ako hľadal niečo pod zub. Radšej bude žiť takto, ako dodržiavať stanovený režim. Jeho otec bol ťažký alkoholik, mamka zdravotne postihnutá. Tieto prípady sú skutočne zúfalé.“

Z podobne ťažkých životných podmienok pochádza na Luníku mnoho detí. V rodinách nezískali ani základné vedomosti či správne životné návyky. Degro spomína, ako učil trinásťročného chlapca na hodinkách či umývať si zuby. Aj to je veľká súčasť práce, ktorá sa odohráva v saleziánskom stredisku na Luníku IX.

Aj takto vyzerá chlapčenské stretko v saleziánskom stredisku na Luníku IX.

Stala by sa zo mňa rasistka

Rehoľná sestra Zuzana v ňom pôsobí, podobne ako kňaz Degro, už viac ako tri roky. Stretávam sa s ňou vo chvíli, keď očakáva deti, ktoré prídu na tzv. mentoring.

„Sú to individuálne stretnutia, ktoré ponúkame deťom, ktoré u nás vydržia dlhšie a majú záujem na sebe pracovať. Každé z nich má svojho mentora, s ktorým sa pravidelne stretáva a komunikujeme taktiež s jeho rodičmi,“ vysvetľuje sestra Zuzana.

Na začiatku mentoringu si vždy stanovia ciele v ľudskej, intelektuálnej a duchovnej oblasti, na ktorých sa s mentorom dohodnú. „Hovoríme spolu o škole, rodine alebo o čomkoľvek, čo dané dieťa prežíva. Je to hlavne o osobnom vzťahu, ktorý si postupne vytvárame.“

„Neviem, či robíme viac sociálnu prácu alebo ich vedieme k Bohu. Myslím, že sa to nedá oddeliť, je to prepojené.“

Nie všetky deti však vydržia do konca stanoveného obdobia. Momentálne je ich v mentoringu desať. „Je smutné, keď vzťah niekedy stroskotá a dieťa s tým z ničoho nič prestane. Vždy to však rešpektujeme,“ vraví mladá rehoľná sestra. „Naopak, veľmi ma teší, ak na nich vidím, že v niečom zmenili svoje zmýšľanie a túžia zlepšiť svoju situáciu.“

V stredisku pracuje aj pani Zdenka. Má na starosti občianske združenie Oheň nádeje, prostredníctvom ktorého financujú aktivity s rómskymi deťmi. Okrem toho taktiež vedie dievčenské stretko a v mentoringu má 19-ročnú Nikolu, ktorú už dlhšie sprevádza. „Je jednou z mála, ktoré vydržali dlhšie,“ vraví Zdenka. „Mnohí vo veku okolo pätnástich rokov odchádzajú, stiahne ich ulica. Nie je pre nich jednoduché vytrvať, rešpektovať určité pravidlá a disciplínu. Na ulici ich k tomu nikdy nikto neviedol.“

Zdenka predtým pracovala na úrade práce na oddelení posudkových činností. Keď chodievala ako pracovníčka úradu do rómskych osád, stretávala sa s tým, že Rómovia iba naťahovali ruky a očakávali peniaze. „Vraveli mi ,ty si zo štátu, musíš nám niečo dať, lebo my sme chudobní‘. Nepáčilo sa mi to. Stávala sa zo mňa rasistka.“

Tvrdí, že možno by to tak aj ostalo, keby ju jedna známa nepriviedla k saleziánom na Luník. Najprv tu začala pomáhať ako dobrovoľníčka. Potrebovala vraj vidieť a zažiť iný príklad, pretože jej názor by sa nikdy nezmenil.

„Nie je pre nich jednoduché vytrvať, rešpektovať určité pravidlá a disciplínu. Na ulici ich k tomu nikdy nikto neviedol.“

Na pravidelných stretkách sa venuje dievčatám vo veku deväť až jedenásť rokov. Vždy majú určitú tému, niečo sa učia, vyrábajú alebo sa hrajú v telocvični. „Pamätám si, ako sme piekli palacinky. Bol pre nich zážitok už len to, že mohli umývať riad pod tečúcou vodou.“

Hovorí, že niektorí prestanú k saleziánom chodiť, pretože sa im za to iné deti posmievajú. Spomína si, ako raz počula, že dievčaťu z jej stretka hovorili kamaráti, že „už si ako gadžovka“.

„Skôr je to však z ich strany závisť, pretože aj ony by možno chceli prísť, no nie sú ochotné pre to niečo urobiť,“ vysvetľuje Zdenka. „Tie deti, ktoré k nám chodia, sú v istom zmysle odvážne, pretože často čelia posmechu a urážkam z okolia.“

Rómsky chlapec počas mentoringu so svojím mentorom

Na fotografii sestra Zuzana vľavo hore a dobrovoľníčka Martina vľavo dole 

Nič nie je zadarmo

K saleziánom na Luník IX chodieva robiť dobrovoľníkov či animátorov viacero mladých ľudí z celého Slovenska. Niektorí študujú v Košiciach a popri škole pomáhajú pri rôznych aktivitách v stredisku. Sú však aj takí, ktorí sa tu rozhodnú stráviť naplno dlhšie obdobie.

Takou je aj Martina z Dubnice nad Váhom, ktorá sem na rok prišla po skončení školy. „Bolo to v rámci programu, ktorý ponúkajú saleziáni. Umožňujú mladým ísť niekam na misie,“ vysvetľuje Martina. „Niektoré kamarátky išli do Angoly či Kene, mne pridelili Luník IX. Súhlasila som, a tak som tu už tretí mesiac. Zatiaľ som veľmi spokojná, je mi tu dobre,“ hovorí s úsmevom.

Martina pomáha v stredisku, s čím treba, či už pri stretkách, doučovaní detí, v kuchyni, alebo v práčovni, ktorú tu saleziáni už dva roky prevádzkujú.

Ľudia z celého sídliska si sem chodievajú dať vyprať šatstvo. „Je to pre nás jedna z možností porozprávať sa s nimi,“ tvrdí Pavol Degro.

„Tie deti, ktoré k nám chodia, sú v istom zmysle odvážne, pretože často čelia posmechu a urážkam z okolia.“

Momentálne pracujú v práčovni dve ženy, ktoré každé ráno o deviatej prídu, preberú bielizeň a postupne ju dávajú prať a následne sušiť. Mesačne ich rukami prejdú tri až štyri tony bielizne. Dvaja rómski zamestnanci, ktorí predtým pracovali v práčovni, majú už dnes inú prácu. Práčovňa bola pre nich nielen miestom zárobku, ale aj akýmsi pracovným inkubátorom, v ktorom sa naučili pravidelnej práci, za ktorú dostanú mzdu.

„Pre niektorých je to vo veku tridsať či štyridsať rokov prvá práca v živote,“ hovorí Degro. „Nie všetci sa chytia hneď, niektorí nevydržia.“

Za vypratie plnej tašky bielizne si miestni Rómovia platia tri a pol eura, plus dve eurá za sušenie. „Niektorí nám vyčítajú, že na nich zarábame, pritom sme v miernej strate. Platíme náklady na vodu či elektrinu a najviac peňazí ide na výplaty pre ľudí, ktorí tu pracujú.“

Práčovňa v saleziánskom stredisku

Degro vraví, že sociálny systém naučil Rómov dostávať veci zadarmo, na čo si mnohí ľahko zvykli. Niektorí podľa neho sami hovoria, že sa im ani neoplatí pracovať. 

„Nemá zmysel dávať im všetko zadarmo, preto aj my pomáhame tým, ktorí sa sami snažia urobiť krok vpred. Služby, na ktoré nie sú ochotní nejakou formou prispieť, neposkytujeme.“

Aj za letný tábor si deti platia euro na týždeň. Ani zďaleka to nepokryje náklady akcie, ale robia to preto, aby – spolu so svojimi rodičmi – chápali, že nič nie je úplne automatické.

S kňazom Degrom sa zhovárame o projektoch, ktoré sa robia pre Rómov na Slovensku. Salezián je voči nim trochu skeptický. „Aj nám jeden neprešiel a neskôr sme zistili, že ho získala organizácia, ktorá s Rómami vlastne vôbec nepracuje. Je to často jedna veľká habaďura. Niekedy tieto organizácie pripravia pre Rómov dve akcie do roka a to je všetko. Nemá to pre nich nijaký väčší prínos.“

„Nemá zmysel dávať im všetko zadarmo, preto aj my pomáhame tým, ktorí sa sami snažia urobiť krok vpred. Služby, na ktoré nie sú ochotní nejakou formou prispieť, neposkytujeme.“

Systematická práca ľudí, ktorí s rómskou menšinou pracujú dlhodobejšie, je nedocenená. Pritom práve tá má podľa jeho slov skutočný zmysel. Zistil, že ak sa niekomu v tomto prostredí podarilo posunúť vpred, vždy bol pri ňom niekto, kto ho dlhší čas sprevádzal. „Výchova je totiž o vzťahu a na ten potrebujete čas. Bez toho sa výsledky nedajú očakávať. Často mi rôzni donori a sponzori hovoria, aby sme vymysleli nejaký nový projekt, na ktorý nám prispejú. Vravím im ,fajn, dobrý nápad‘. Ale akoby si nikto nevšímal, že s týmito ľuďmi treba tráviť čas každodenne a mať veľkú trpezlivosť. Viete, ťažko sa prezentuje, že dnes sme sa s 35-ročnou Rómkou naučili ďalšie písmeno abecedy. To nie je na prvý pohľad nijako atraktívne. Pre nás je to nič, avšak pre tých ľudí sú to veľké kroky vpred.“

Niekedy dostáva otázku, či to tu vlastne má všetko nejaký zmysel. Degro hovorí, že pred časom poprosil svojich predchodcov, aby mu pomohli spočítať tých, ktorí sa aj vďaka kontaktu so saleziánmi na Luníku dostali z generačnej chudoby do minimálne strednej triedy. Napočítali ich tridsaťdeväť. „Je to veľa či málo?“ pýta sa. „Sám neviem.“

Na niekoľkotisícové sídlisko to možno vyzerá byť ako kvapka v mori. Ale vždy si treba uvedomiť, z akej úrovne títo ľudia začínajú. V niektorých prípadoch je totiž veľkým úspechom aj to, keď sa im podarí dokončiť základnú školu.

„Naučil som sa tešiť z malých vecí,“ hovorí na záver salezián. „Otázkou pre mňa ostáva, či sa nájde i naďalej dostatok takých, ktorí obetujú kúsok svojho srdca pre týchto ľudí.“

Práca s nimi totiž nie je o technických riešeniach, ale o dlhodobom sprevádzaní. Saleziáni z Luníka IX to vedia, a preto vo svojej misii pokračujú naďalej.