Skutočným víťazom španielskych predčasných volieb je pravica

Voľby v Španielsku nedokázali prelomiť politickú bezvýchodiskovú situáciu v krajine. Hoci opäť zvíťazila Socialistická robotnícka strana (PSOE) úradujúceho premiéra Pedra Sáncheza, podobne ako v apríli nezískala väčšinu a predčasné voľby sa tak zase skončili patom.

Ani ľavý a ani pravý blok strán napriek výraznému posilneniu vo voľbách totiž nezískal 176 kresiel potrebných na väčšinu v 350-člennom parlamente.

Remíza na oboch frontoch

Ľavica má v španielskej dolnej komore po voľbách 157 kresiel: socialisti Pedra Sáncheza obsadili 120 mandátov (o tri menej než v apríli), strana Unidas Podemos (Spolu Môžeme), ktorá sa zasadzuje proti šetreniu, získala 35 kresiel (-7) a stranu Más Páis, ktorá vznikla len nedávno odčlenením od Podemosu, budú zastupovať dvaja poslanci (+2).

Pravica získala 149 kresiel: Najviac zástupcov má Ľudová strana (PP) – 87 (+21), pravicovo-populistická strana Vox oproti debutovým aprílovým voľbám zdvojnásobila svoj výsledok na 52 poslaneckých kresiel (+28) a pravicovo-liberálna strana Ciudadanos (Občania) bude mať tentokrát v dolnej komore len desať poslancov (-47).

Oproti aprílovým predčasným voľbám si polepšili najmä ľudovci, ktorí sa tak zotavili z posledného volebného debaklu. Celkovo najväčší volebný zisk však zaznamenala práve pravicovo-populistická strana Vox, ktorá sa stala treťou najsilnejšou stranou v parlamente.

El PSOE gana debilitado, Podemos cae, PP y Vox suben y Ciudadanos se hunde. Así queda el Congreso tras el 100% escrutado https://t.co/GdNJ8nmQHj #eleccionesgenerales10N pic.twitter.com/0we6ngFz9T

— EL PAÍS (@el_pais) November 11, 2019

Vodcovi strany Vox Santiagovi Abascalovi už zagratuloval aj líder talianskej populistickej strany Liga Matteo Salvini či francúzska nacionalistická politička Marine Le Penová.

Od strany Vox sa v predvolebnej kampani všetky strany dištancovali a jej lídra v diskusiách ignorovali. Pre stranu, ktorá však ešte pred jedenástimi mesiacmi nemala zastúpenie v žiadnej španielskej volenej inštitúcii, ide o veľký úspech.

Socialisti aj strana Podemos oproti predchádzajúcim voľbám mierne stratili (pre socialistov je to však v prepočte na hlasy až o 800-tisíc hlasov menej a strana tiež stratila absolútnu väčšinu v španielskom senáte).

V krátkosti po hlasovaní Sánchez vyzval ostatné politické strany, aby preukázali „zodpovednosť za odblokovanie politickej situácie“ v krajine a sľúbil, že vytvorí stabilnú „progresívnu“ vládu.

Španielsky premiér a líder socialistov Pedro Sánchez. FOTO TASR/AP

Najväčšiu porážku noci však zažila pravicovo-liberálna strana Ciudadanos, ktorá pred siedmimi mesiacmi odmietla uvažovať o vstupe do koalície so socialistami. Veľká časť jej voličov aj kvôli stredo-pravému zakotveniu strany prešla k hnutiu Vox.

DIRECTO #Resultados | En votos, el PSOE ha perdido unos 750.000; Podemos, 500.000 y Cs, más de 2,5 millones. Mientras, el PP ha ganado 650.000 sufragios y Vox, un millón #eleccionesgenerales10N https://t.co/xg3VBzgRoE pic.twitter.com/VZoeivupKs

— EL PAÍS (@el_pais) November 10, 2019

Líder Ciudadanos Albert Rivera, ktorého strane z 57 poslancov zostalo len desať, v reakcii na výsledky zablahoželal lídrovi socialistov Sánchezovi, vyjadril poľutovanie nad vzostupom Voxu a rezignoval z postu predsedu strany. Hoci je možné, že tentokrát bude jeho strana chcieť so socialistami spolupracovať, jej hlasy na väčšinu už stačiť nebudú (na rozdiel od výsledku v aprílových voľbách).

Počtom kresiel v parlamente jeho stranu predbehla aj zo skupiny katalánskych nacionalistických strán umiernenejšia a pragmatickejšia Katalánska republikánska ľavica (ERC). Výsledkom týchto volieb je tiež mierne posilnenie nacionalistov naprieč celým Španielskom, a to najmä v Baskicku.

Hoci krajina po posledných predčasných voľbách zaznamenala ďalšiu politickú fragmentáciu, volebnú noc možno tiež opísať ako veľké sklamanie pre liberálov, no zároveň nádej pre pravicových konzervatívcov.

Lídri hlavných politických strán kandidujúcich v španielskych voľbách. Zľava predseda Ľudovej strany Pablo Casado, predseda socialistov Pedro Sanchez, líder strany Vox Santiago Abascal, Pablo Iglesias zo strany Podemos a Albert Rivera, predseda strany Ciudadanos. FOTO TASR/AP

Jedným z dôvodov nárastu pravice je aj to, že po posledných predčasných voľbách to boli práve ľavicové strany, ktoré sa nedokázali dohodnúť na vytvorení koaličnej vlády. Španielov tak prinútili hlasovať už štvrtýkrát za posledné štyri roky. Socialistom vo voľbách nepomohla ani spomaľujúca sa ekonomika a nastupujúci rast nezamestnanosti. Prirodzená frustrácia a únava voličov sa mierne odzrkadlila aj na volebnej účasti, ktorá bola o dve percentá nižšia (70 percent).

Voľby výrazne ovplyvnila situácia v Katalánsku

Načasovanie volieb pre vládnucich socialistov nebolo ani zďaleka ideálne. Socialistom sťažilo kampaň predovšetkým októbrové rozhodnutie madridského Najvyššieho súdu, ktoré poslalo do väzenia deväť lídrov katalánskeho hnutia za nezávislosť z roku 2017.

Spor o Katalánsko sa stal kľúčovou témou volieb a strane Vox dodal nový vietor do plachiet.

Z krízy ťažili najmä konzervatívci, ktorí obviňujú Sáncheza z toho, že je na separatistov mäkký, nedokáže v regióne dostatočne tvrdo zakročiť ani nastoliť právny poriadok.

I keď v závere kampane sa aj samotný premiér Pedro Sánchez pokúsil o tvrdší tón voči Katalánsku, najmä voči bývalému katalánskemu premiérovi Carlesovi Puigdemontovi ukrývajúcemu sa pred španielskou spravodlivosťou v belgickom exile, svojimi výrokmi si pohneval španielsku prokuratúru. Tá napokon zverejnila aj vyhlásenie, že rozhodnutie o odovzdaní Puigdemonta do Španielska v súlade s európskym zatykačom, ktorý vydal španielsky Najvyšší súd, závisí výlučne od belgického súdneho systému.

Viac k téme si prečítajte v texte V Katalánsku opäť rozhorel oheň nezávislosti Zdieľať

Populistická strana Vox podľa Jamesa Badcocka z britského denníka The Telegraph ťažila tiež zo strachu, že separatistickému katalánskemu hnutiu chýba kontrola, keďže situácia vyzerala tak, že po týždňoch protestov katalánski nacionalisti vo voľbách výrazne posilnia.

V predvolebnej diskusii líder Voxu Santiago Abscal povedal, že v Katalánsku dochádza k trvalému štátnemu prevratu a ľudovci rovnako ako socialisti nesú za tento stav rovnaký podiel viny, keďže desaťročia vládnu španielskej politike.

Vláda Voxu by podľa neho nariadila priamu kontrolu nad Katalánskom, ako aj zatknutie regionálneho predsedu vlády Quima Torru, ktorý prisľúbil pokračovať v úsilí o nezávislosť. Strana tiež volá po radikálnej recentralizácii Španielska.

Konzervatívni rivali tiež socialistickému premiérovi Sánchezovi vyčítali, že v roku 2018 získal dôveru vlády vďaka hlasom katalánskych separatistických strán. Sánchez počas predvolebných diskusií tiež odmietol objasniť, ako bude hľadať väčšinovú podporu v budúcom roztrieštenom parlamente.

Mladá generácia podporovateľov rastúcej pravicovej strany Vox. FOTO TASR/AP

Pravicové strany (ľudovci, Vox a Občania) v predvolebnom súboji teda súťažili najmä o to, kto v otázke Katalánska zaujme tvrdšiu líniu, na základe čoho dúfali, že vo voľbách získajú viac hlasov. Premiér Sánchez naopak dúfal, že práve hrozba možného vzostupu populistickej pravice privedie ľavicových voličov k urnám vo väčšom počte.

Čo zastupuje strana Vox?

Stranu Vox založili v roku 2013 odídenci z konzervatívnej Ľudovej strany. Jej súčasným predsedom je 43-ročný Santiago Abascal, vyštudovaný sociológ, bývalý člen ľudovcov a rodák z baskického Bilbaa. Má štyri deti z dvoch manželstiev.

Abascal je vnukom profrancovského starostu a synom vodcu Baskickej ľudovej strany, za čo bola jeho rodina v minulosti tiež terčom útokov baskickej separatistickej teroristickej skupiny ETA.

Strana Vox sa historicky prvýkrát dostala do parlamentu v Andalúzii v decembri 2018, v ktorom obsadila 12 kresiel. Dnes tam vládne spolu s ľudovcami a stranou Ciudadanos a na juhu Španielska má pomerne veľkú voličskú podporu. Rovnako však aj v Madride, kde Abascal dnes žije.

Strana Vox zaplnila časť politického priestoru, ktorý býval kedysi výhradne územím Ľudovej strany. V slovenských pomeroch by v prípade strany Vox išlo o konzervatívno-populistickú stranu. Strana chce v spoločnosti brániť to, čo považuje za tradičné španielske hodnoty. Vystupuje proti potratom, manželstvu osôb rovnakého pohlavia a chce zrušiť aj zákony proti rodovému násiliu.

Líder strany tiež tvrdí, že zastaví nelegálne prisťahovalectvo a deportuje migrantov bez dokladov. Kritizuje multikulturalizmus a migráciu z moslimských krajín. V predvolebnej kampani útočil aj na deti migrantov žijúcich v krajine bez sprievodu a žiadal zatvorenie fundamentalistických mešít, ako aj zatknutie a vyhostenie extrémistických imámov.

Okrem deportovania nelegálnych migrantov chce vyhostiť z krajiny aj tých, ktorí sú v Španielsku legálne, no dopustili sa trestného činu. Zároveň podporujú prisťahovalectvo z krajín Latinskej Ameriky.

Okrem toho sa strana usiluje aj o návrat Gibraltáru pod správu Španielska. Podporuje nekompromisný postoj k nezávislosti Katalánska, chce pozastaviť katalánsku autonómiu, a vyzýva tiež na zákaz separatistických strán, kým takéto hnutia nebudú „jednoznačne porazené“. Ohrozujú podľa nich jednotu Španielska.

Strana tiež tvrdila, že za nepokojmi v Katalánsku stojí George Soros. Vox má aj čiernu listinu médií, ktorým nepovoľuje vstup na svoje akcie. Patria medzi ne napríklad aj najväčšie národné noviny El País, rozhlasová sieť Cadena Ser či online portál Eldiario.es.

Santiago Abascal, vodca strany Vox, po hlasovaní v španielskych predčasných voľbách v Madride, kde pózuje na fotke so svojím priaznivcom. FOTO TASR/AP

Sú to ekonomickí liberáli a euroskeptici, ktorí chcú, aby Španielsko opustilo schengenský priestor. V europarlamente sú vo frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov spolu s poľskou stranou Právo a spravodlivosť či slovenskou stranou Sloboda a Solidarita.

Mnohé médiá označujú Vox kvôli jej antimigračnej rétorike, hodnotovému zakotveniu, ale aj niektorým väzbám na režim bývalého španielskeho diktátora Francisca Franca za krajnú pravicu. Táto strana bola tiež proti exhumácii Francovych telesných pozostatkov z monumentálneho pamätníka Údolia padlých, čo bolo takisto témou pred konaním predčasných volieb.

Zatiaľ čo líder strany Abascal odmieta nálepku krajne pravicového politika, kritici jeho stranu vnímajú ako nacionalistický návrat do éry diktátora Franca. Faktom však je, že strana Vox je najpravicovejšou stranou v španielskom parlamente.

Podľa Salvadora Llaudesa, politického analytika v kráľovskom inštitúte v Elcane, hlasy pre stranu Vox neznamenajú nostalgiu za Francovým režimom. V prvom rade išlo podľa neho o alternatívu voči súčasným politickým stranám a predovšetkým španielskej pravici.

Santiago Abascal v nedeľu po zverejnení predbežných výsledkov vyhlásil, že chce pre krajinu vybudovať „vlasteneckú alternatívu“. Zisk strany Vox vedie podľa neho ku kultúrnej a politickej zmene a otvoreniu všetkých zakázaných debát. Podľa Abascala má teraz aj strana Vox rovnaké právo obhajovať svoje myšlienky bez toho, aby bola v médiách stigmatizovaná a urážaná.

Prečo Španieli volili už štvrtýkrát za posledné štyri roky?

Od roku 2017 španielsku politiku definuje nedostatok parlamentnej väčšiny a neschopnosť politikov dohodnúť sa na vládnej koalícii, čo bude zrejme pokračovať aj po nedeľňajšom výsledku.

Roztrieštenosť sa začala už v decembri 2015, keď do parlamentu prvýkrát vstúpili dve nové strany – stredo-pravý Ciudadanos a ľavicový Podemos – čo roztrieštilo španielsku ľavicu aj pravicu. V španielskom parlamente odvtedy nezískala žiadna strana absolútnu väčšinu.

Po posledných troch voľbách vládli Španielsku menšinové alebo krátkodobé vlády, pretože politickí vodcovia sa nevedeli prispôsobiť novým stranám, ktoré ukončili roky dominancie socialistov a ľudovej strany.

Socialista Pedro Sánchez sa dostal prvýkrát k moci v júni 2018, keď parlament vyslovil nedôveru jeho predchodcovi Marianovi Rajoyovi z konzervatívnej Ľudovej strany v súvislosti s rozhodnutím súdu, podľa ktorého sa funkcionári PP dopustili rozsiahlych podvodov.

Aprílové predčasné voľby vyhlásil súčasný premiér vo februári po tom, ako parlament neodhlasoval návrh rozpočtu na rok 2019 predložený jeho menšinovou vládou, keďže nesúhlasil s požiadavkou separatistov z Baskicka a Katalánska umožniť právne záväzné referendum o nezávislosti.

Po prvých aprílových predčasných voľbách sa Sánchez niekoľko mesiacov snažil sformovať vládu aj s podporou strany Unidas Podemos, ktorá však pre nevýhodné podmienky zo strany socialistov ponuku odmietla. Ostatné strany sa odmietli zdržať hlasovania o dôvere vlády, aby tak podporili jeho menšinovú vládu. To bolo jedným z hlavných dôvodov na vypísanie novembrových volieb.

Po nedeľných voľbách však líder Podemosu Pablo Iglesias povedal, že je „historickou nevyhnutnosťou“ zastaviť vzostup strany Vox, preto sa bude pokúšať o vytvorenie koalície so socialistami. V nedeľu v noci však takmer všetci oponenti premiéra na čele s predsedom ľudovcov Pablom Casadom kritizovali Sáncheza za opakovanie volieb.

„Sánchez prehral referendum a je dnes porazeným. Chcel lepšie vládnuť Španielsku, no teraz oveľa ťažšie vytvorí vládu. Mal by premýšľať o svojej budúcnosti,“ povedal Casada.

Čo bude nasledovať?

Jedinou možnosťou vzniku menšinovej socialistickej vlády by bolo vytvorenie ľavicovej koalície so zdržaním sa hlasovania Katalánskej republikánskej ľavice, ktorá má 13 poslancov. Takáto ticho podporovaná vláda by bola však veľmi spornou vzhľadom na krízu v Katalánsku, ktorá zatienila celú kampaň.

Prekročiť 176 kresiel potrebných na väčšinu v dolnej komore parlamentu by mohla aj veľká koalícia socialistov s ľudovcami, no Sanchez takýto scenár kategoricky vylúčil.

Strach z konania a najmä z výsledku ďašlích predčasných volieb v rade však zrejme prinúti strany na poslednú chvíľu rokovať minimálne o zdržaní sa hlasovania pri vyslovení dôvery potenciálnej budúcej vláde premiéra Pedra Sáncheza. Z posledných skúseností je však viac než pravdepodobné, že takáto vláda nedotiahne svoje štvorročné obdobie do konca.

Pedro Sánchez dúfal, že vďaka ďalším predčasným voľbám bude vládnuť sám alebo sa scvrkne podpora tým stranám, ktoré s ním nechceli ísť do vlády na úkor jeho strany. Hlasovanie, ktoré malo rozlúsknuť španielsku politickú patovú situáciu, však namiesto toho celý vývoj ešte viac skomplikovalo.