V Európe ju sprevádzal zánik troch cisárstiev, vznik radu nových štátov, medzi nimi aj Československej republiky, ktorá predznamenala a fakticky i umožnila vznik našej súčasnej štátnosti.
Pritom „veľká vojna“ svojím rozsahom nemala dovtedy precedens. So všetkým novým, s čím prišla, však so sebou naďalej niesla trosky starého, lebo samotné následky vojny boli jednoducho strašné. Desať miliónov vojakov padlo, no o život pritom prišlo aj sedem miliónov z radov civilného obyvateľstva. Následky zranení a chorôb, ktoré bolo možné spojiť s jej priebehom, si aj po novembri 1918 vyžiadali smrť ďalších dvadsiatich miliónov.
Ak si k tomu primyslíme aj neúplné rodiny, strasti a biedu povojnového života, nemôžeme sa čudovať, že takmer inštinktívne sa sústreďujeme s odstupom rokov na všetky možné náznaky aspoň niečoho pozitívneho. Zlepšenie technológií, zlepšenie lekárskych postupov, leteckých motorov, tankov, výbušnín, ponoriek…
Akosi je to napokon jednosmerné. Iste. To všetko však sprevádzal nárast iracionalizmu a brutality a inklinácia k absurdnosti či nihilizmu, hodnotová deprivácia, ktoré ani zďaleka nepostihovali len kultúrne a umelecké sféry. Straty vo vojne v rokoch 1914 až 1918 predstavovali pre Slovensko 70-tisíc obetí, akoby paradoxne väčšie ako v druhej svetovej, ktorá ju nepomerne predstihla vo všetkých mysliteľných ohľadoch.
Neviem, či vôbec poznám na Slovensku nejakú rodinu, ktorej by sa veľká vojna nedotkla. Hádam aj áno, ale dosť o tom pochybujem. Tých mien na pamätníkoch býva i v celkom zastrčených dedinkách jednoducho priveľa. Iba z ich krásnej intimity vystupujú akosi bolestivejšie ako z veľkých a ťažko prehľadných štatistík.
Občas dostanem od študentov otázku, ktorú nemám rád: „Šíri sa kultúra aj vojnou?“ Aj nepríjemné otázky si však žiadajú odpoveď a každý učiteľ, či napokon každý vôbec skúsenejší človek, by ju mal dať tým mladším v rámci svojich možností. Azda práve tu akosi osciluje na hranici svojej disciplíny a pritom sa, oprávnene, nemôže ubrániť pocitu, že hranicu takou otázkou už vlastne prekročil.
Smutnejšie ako fakt, že kultúra sa môže šíriť aj vojnou, je potom už iba to, že nekultúra sa môže šíriť i mierom. Napríklad zakladateľ futurizmu, taliansky básnik Filippo Tommaso Marinetti, ktorý sa bezvýhradne priklonil k fašizmu, k tomu hovorí: „Vojna je krásna, lebo zjednocuje do symfónie výstrely z pušiek, kanonády, prestávky medzi streľbou, parfumy a hnilobné zápachy.“
Aj mnoho iného. Preto si myslím, že sú priestory ľudského ducha a činnosti, pri ktorých sa musíme brániť práve pamäťou. Červený mak, symbol, ktorý nám možno v týchto dňoch na ulici podá vojak azda rovnako ako po iné roky, nám ju vari opäť oživí dostatočne naliehavo a presvedčivo.