Svet kresťanstva Interview 23. máj 2023

Emeritný košický arcibiskup Alojz Tkáč Tie problémy som musel verejne pomenovať

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Vo veku 89 rokov zomrel emeritný arcibiskup Košickej arcidiecézy Alojz Tkáč. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2019.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Tie problémy som musel verejne pomenovať

Vo veku 89 rokov zomrel emeritný arcibiskup Košickej arcidiecézy Alojz Tkáč. Prečítajte si archívny rozhovor, ktorý sme s ním pripravili v roku 2019.

S emeritným arcibiskupom Alojzom Tkáčom sme sa rozprávali o živote cirkvi počas totality, ponovembrovej obnove, ale aj o jeho vzťahu s kardinálom Tomkom a arcibiskupom Sokolom.

Do kňazského seminára v Bratislave vás prijali v roku 1956 až na štvrtýkrát. Nestratili ste po prvých neúspešných pokusoch nádej, že sa tam vôbec niekedy dostanete?

Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Moje povolanie ku kňazstvu bolo veľmi silné. Od druhej či tretej triedy ľudovej školy ma stále držalo. Mal som túžbu ísť do seminára hneď po maturite. Keď som povedal otcovi, že chcem byť kňazom – bolo to obdobie tvrdej totality, keď biskupi a kňazi sedeli vo väzení – povedal mi len jedno: „Nebudem ti brániť, vieš, do čoho ideš, len mi neurob hanbu.“

Keď ma v roku 1953 prvýkrát do seminára nezobrali, išiel som učiť do Černiny, malej dedinky pri mojom rodisku Ohradzany. Keď ma neprijali ani na druhýkrát, začal som na filozofickej fakulte v Bratislave študovať latinčinu a históriu. Potom som sa hlásil tretíkrát aj štvrtýkrát. Do seminára sa nás z celého Slovenska hlásilo asi sedemdesiat, prijali len pätnástich, taký bol vtedy numerus clausus.

Čím zdôvodňovali vaše opätovné neprijatie?

Okrem iného aj nedostatočnou znalosťou latinčiny. Bolo to úsmevné, veď latinčinu som nielenže študoval na vysokej škole, ale predtým aj štyri roky na gymnáziu. Dokonca som z nej dostal na maturite jednotku.

Po kňazskej vysviacke, ktorú vám v roku 1961 udelil biskup Ambróz Lazík, ste pôsobili ako kaplán v Zborove pri Bardejove. Neskôr po absolvovaní základnej vojenskej služby z vás urobili notára na biskupskom úrade v Košiciach. Necítili ste sa tam byť tak trochu odložený?

Farnosť v Zborove bola pre mňa ideálnym prostredím. Tak som si stále predstavoval službu kňaza. Učil som asi pätnásť hodín náboženstva, spovedal som, chodil ku chorým, pripravoval som si kázne – vtedy sa kázalo len v nedele a prikázané sviatky. Mojím šéfom bol kanonik Jozef Šesták, veľmi dobrý človek. Na fare sme aj s pani kuchárkou mali také rodinné prostredie.

Keď som išiel na vojenčinu, túžil som sa vrátiť späť do Zborova. Po jej skončení som išiel na biskupský úrad, aby som sa ohlásil pánovi vikárovi Štefanovi Onderkovi. Dostal som mesiac dovolenky a po nej ma už čakal dekrét, ktorým mi pridelili miesto notára na biskupskom úrade. Myslel som si, že sa podo mnou zem prepadne.

Čím ste si vysvetľovali, že vás pridelili práve na biskupský úrad?

Pán Boh to tak riadil. To miesto bolo uprázdnené a potrebovali ho niekým obsadiť. No a vraví sa, že kto čím hreší, tým býva trestaný. Ja som nerád písal matriky. Keď som bol ešte v seminári, pán farár v Ohradzanoch ma často prosil, aby som mu s tým pomohol. Tak otvorene som mu dával najavo, že ma to nebaví, až sa na mňa sťažoval u prefekta v seminári. Ten si ma ako piataka predvolal, ale celé sa to nejako uhralo. No napokon som aj tak skončil medzi papiermi.

Pán vikár Onderko mi síce povedal, že ak sa mi tá práca nebude pozdávať, tak po roku to môže prehodnotiť. Ale keď som potom prišiel za ním s tým, že predsa len by som radšej išiel do pastorácie, povedal mi, nech vydržím ešte jeden rok. A po roku sa to celé zopakovalo znova. Poslušnosť a úcta boli na prvom mieste, takže som opäť vydržal.

Keď som za ním prišiel aj po ďalšom roku, povedal mi: „Mne pán biskup Čársky povedal, že tu budem dva-tri roky, a som tu už dvanásty rok.“ Tak som sklopil uši a postupne som sa nejako usadil. Popri práci som v katedrále spovedal a slúžil sväté omše, deti sa vo väčšom začali prihlasovať na náboženstvo. No prišiel rok 1968 a po ňom nastúpila normalizácia.

Máte na 21. august 1968 nejakú konkrétnu spomienku?

Práve v tom čase som bol s niekoľkými kňazmi na dovolenke v Ríme. Bývali sme v Slovenskom ústave svätých Cyrila a Metoda, program nám robil budúci kardinál Jozef Tomko. Medzi nami bol aj jeho strýko Ján Tomko, ktorý bol celé polstoročie farárom v Dlhom nad Cirochou.

V stredu sme mali ísť na audienciu k Svätému Otcovi Pavlovi VI. do Castel Gandolfa, keď za nami pred rannou omšou prišiel Jozef Tomko so slovami: „Sme obsadení.“ Najprv sme mu nerozumeli, mysleli sme si, že sa niečo zmenilo, a keďže je obsadený, tak nás nebude môcť v ten deň sprevádzať. Rýchlo sme sa ale dozvedeli, o čo ide.

Nemohol som v Ríme ďalej vydržať, mal som pocit, akoby na mne stála celá republika. Napriek prehováraniu som si o týždeň skrátil dovolenku a sám sa vrátil domov. Dodnes ľutujem, že som sa tak uponáhľal, najmä keď mi potom ostatní vraveli, kde všade ešte v Ríme boli a čo videli.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Slávnym ste sa stali v októbri 1974, keď sa váš prejav na schôdzi Pacem in terris, v ktorom ste kritizovali obmedzovanie činnosti cirkvi, dostal až do vysielania Hlasu Ameriky, Slobodnej Európy či Vatikánskeho rozhlasu. Viete, kto sa postaral o jeho zverejnenie?

Problémom nebol ani tak samotný prejav, aj keď si ho priamo vypočuli viacerí cirkevní, alebo lepšie povedané proticirkevní, tajomníci. Nechali ma aj dohovoriť, kňazi mi zatlieskali, tajomníci prskali, ale v podstate nič vážne sa nestalo.

Po viac ako polroku sa ale môj prejav objavil vo vysielaní spomenutých rádií a to už bol problém. Štyrikrát ma vypočúvala ŠtB, obsah môjho prejavu nespochybňovali, zaujímalo ich len to, komu som ho dal. Našťastie sa mi to vymazalo z pamäti.

Naozaj ste si nepamätali, komu ste ten prejav dali?

Nepamätal som si to, marilo sa mi čosi, že som ho dal nejakému staršiemu pánovi, ale naozaj som si nepamätal, kto to bol. Keď videli, že zo mňa meno nedostanú, prišiel sa mi vyhrážať osobne krajský šéf ŠtB. Varoval ma, že ma tak zriadia, že sám seba nespoznám. Ale napokon sa ma nedotkli.

Skúšali dosiahnuť aspoň to, aby som svoje slová odvolal, lebo mi vezmú štátny súhlas pre výkon pastoračnej služby, ale nič som neodvolal. Pán vikár Onderko už tušil, že o štátny súhlas prídem, takže od septembra mi už ani nedal učiť náboženstvo. K 1. decembru 1975 mi ho potom naozaj aj vzali.

Dnes už viete, kto zverejnil ten váš príhovor?

Áno. Pred niekoľkými rokmi bola v Košiciach výstava samizdatov a na nej sa ma František Mikloško opýtal, či viem, kto vtedy medializoval môj prejav. Keď som mu povedal, že neviem, priznal sa mi, že to urobil on. Po štyridsiatich rokoch som sa dozvedel, ako to teda bolo. Potom som si spomenul, že v tom čase boli za mnou Jukl s Krčmérym, ktorým som ten prejav dal, a oni ho posunuli Mikloškovi.

Ako sa vlastne zrodilo rozhodnutie predniesť ten kritický prejav? Prekvapili ste ním aj samotných komunistov, ktorí vás vnímali ako tichého a skromného človeka. Dokonca mali podozrenie, že ste prejav predniesli priamo na podnet vikára Onderka, ktorý bol čelným predstaviteľom Pacem in terris. Ako to teda bolo?

Onderko o ničom nevedel, rovnako ani ostatní kapláni. Jeden z nich sa ma v ten deň pýtal, kam idem, a keď som mu povedal, že na schôdzu Pacem in terris, tak bol z toho riadne zaskočený, keďže vedel, že ja tam nikdy nechodievam.

„Málokto si spomenie, že som pracoval aj v štátnych lesoch, zato električku si pamätajú všetci (smiech).“Zdieľať

Tým, že som pracoval na biskupskom úrade, dostávali sa ku mne rôzne informácie o ťažkostiach spätých s prihlasovaním detí na náboženstvo, nedostavaných kostoloch, vyhrážkach kňazom, o preťahovaní udelenia štátneho súhlasu novokňazom. Napríklad v roku 1974 ich bolo vysvätených osemnásť a na jeseň ešte polovica z nich nemala štátny súhlas.

Poznal som vtedy naozaj všetkých kňazov a farnosti, lebo počas letnej dovolenky som dva roky po sebe bicyklom precestoval celú diecézu. Takto sa to postupne nazbieralo a ja som cítil potrebu tie problémy verejne pomenovať.

Dôsledkom bolo vypočúvanie štátnou bezpečnosťou, počas ktorého ste čelili rôznym vyhrážkam. Nakoniec vám „len“ odobrali štátny súhlas, založili na vás zväzok, v ktorom vám dali krycie meno Archivár a na vaše sledovanie nasadili niekoľkých agentov. Nečakali ste predsa len tvrdší postih?

Nič sa nedalo vylúčiť, ale, pravdupovediac, nejaké väzenie alebo čosi podobné som nečakal. Predsa len, ten prejav nebol až takým strašným prečinom. Nebyť tej medializácie, nedialo by sa asi vôbec nič. Aj keď ja som bol stále pripravený na to, že štátny súhlas mi môžu kedykoľvek zobrať.

Viac ako sedem rokov ste potom pôsobili ako lesný robotník a vodič električky. V tom čase ste si viedli denník, ktorý neskôr vyšiel pod názvom Pohľady z križovatky. Obsahuje aj spomenutý prejav. Čo všetko ste z tej križovatky videli?

Málokto si spomenie, že som pracoval aj v štátnych lesoch, zato električku si pamätajú všetci (smiech). Keď som si urobil kurz na riadenie električky a mal som už nastúpiť do práce, tak proticirkevní tajomníci zasiahli a chceli tomu zabrániť. Vtedy neboli vodiči od cestujúcich oddelení tak ako dnes, takže sa asi báli môjho kontaktu a rozhovorov s ľuďmi. Napokon však nepochodili, keďže v tom čase mal dopravný podnik nedostatok vodičov a tak riaditeľ s hlavným dispečerom presadili, že musím nastúpiť.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V roku 1979 sa vám podarilo dostať na týždeň do Poľska, kde bol na historickej návšteve pápež Ján Pavol II. O poľskej cirkvi na čele s kardinálom Stefanom Wyszyńskim ste sa vo svojom denníku vyjadrili s veľkým obdivom ako o „závideniahodnej armáde“, ktorá „je kompaktná, jednotná, nedovolí trhlinu vo svojej celistvosti“. Nakoľko živý kontakt ste mali s cirkvou v Poľsku?

S tamojšími kňazmi som sa veľmi nepoznal, ale cez poľské kultúrne stredisko v Bratislave som dostával poľskú tlač, takže som vedel o dianí v krajine. Niektoré zaujímavé články som aj preložil a publikoval v našich samizdatoch. Taktiež som z poľštiny preložil knihu kardinála Wyszyńského Všetko som zveril Márii.

Keď spomínate samizdaty, tak vy ste spolupracovali najmä s významným samizdatovým časopisom Orientácia, ktorý tvorili prevažne spišskí kňazi združení okolo Ladislava Hanusa a Jána Magu. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali?

Poznal som sa s Jánom Magom, ale najmä s Jozefom Jarabom, ktorý ma stiahol do takzvaného jadra. Stretávali sme sa v Turčianskom Petri, kde bol farárom Rudko Baláž. Prichádzali sme v piatok, my z východu sme išli jedným autom, a v nedeľu sme odchádzali s kufrom plným samizdatov. Zaujímavé je, že ani raz nás policajti nestopli. 

Kto každý bol v tom aute?

Jozef Jarab, Bartolomej Urbanec, Edko Kojnok a ja. Z iných strán prichádzali jezuita Jozef Kyselica, Jozef Slamka, neskorší riaditeľ Spolku svätého Vojtecha, Vladimír Filo, neskorší rožňavský biskup a ďalší. Spolu asi desať ľudí. 

Treba dodať, že aj v Košickej diecéze bol podobný okruh kňazov, ktorí sa pravidelne stretávali, uvažovali, diskutovali, modlili sa. Tvorili ho Marián Čižmár, Pavol Marton, Jozef Čelovský, Jaroslav Naščák, Štefan Farkaš, Tibor Závadský a Ignác Juruš. Občas som medzi nich zavítal aj ja.

Keď vám vrátili štátny súhlas, poslali vás do malej dediny Červenica pod Slanskými vrchmi. Vo svedectve pre Ústav pamäti národa ste povedali, že roky na zastrčenej fare ste využili na samovzdelávanie, štúdium jazykov, stretávanie s kňazmi, spoznávanie situácie v iných farnostiach... Svoje poznatky ste zhrnuli v článku Diagnóza Košickej diecézy, ktorý vyšiel v časopise vydávanom Slovenským ústavom sv. Cyrila a Metoda v Ríme, čím ste zaskočili aj samotných eštebákov, ktorí sa o tom dozvedeli až spätne. Z dnešného pohľadu sa to javí, akoby ste sa postupne a systematicky pripravovali na vedenie diecézy. Nadobudli ste v 80. rokoch po nástupe Michaila Gorbačova presvedčenie, že čosi sa tu deje?

Nie. V Košiciach som na jednej chodbe býval s pátrom jezuitom Františkom Paňákom, ktorý prešiel ťažkými väzeniami, aj keď o tom takmer nikdy nehovoril. On mal tri želania: aby na každom košickom sídlisku bol kostol, aby traja košickí mučeníci boli vyhlásení za svätých a aby padol komunizmus. A neraz mi hovoril – až raz budete biskupom, urobíte toto, toto a toto. Ja som mu vždy odpovedal: „Otče, ale veď komunizmus je ako monoblok, pevný, tvrdý, nepustí...“

Keď v okolitých štátoch, najmä v Poľsku a Maďarsku, už boli veci v pohybe, v Československu sa naoko stále nič nedialo. Vravel som si, tak kedy to už príde? Až keď v lete 1989 predniesol Miloš Jakeš svoj legendárny prejav o kole v plote, tak som si pomyslel, že to už čosi znamená. Naďalej som bol ale opatrný, lebo aj v roku 1968 tu bola veľká eufória, a vieme, ako to skončilo.

Našťastie to v roku 1989 skončilo úplne ináč. Ako ste prežívali novembrové udalosti?

Spolu s košickými kňazmi. Predsedovi vlády Petrovi Colotkovi sme ešte pred 17. novembrom zaslali petíciu, v ktorej sme požadovali dodržiavanie občianskych a náboženských práv, kardinálovi Františkovi Tomáškovi, ktorý bol najvyšším cirkevným predstaviteľom v Československu, sme zasa poslali podporný list.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Spolu s Rudolfom Balážom a Eduardom Kojnokom ste boli trojicou biskupov, ktorých pápež Ján Pavol II. vymenoval len tri mesiace po Nežnej revolúcii. Po tomto trojitom menovaní v jediný deň boli obsadené všetky biskupské stolce na Slovensku. Ako a od koho ste sa dozvedeli, že po takmer troch desaťročiach, ktoré uplynuli od smrti posledného košického biskupa Jozefa Čárskeho, budete jeho nástupcom práve vy?

Medzi kňazmi sa vždy robia prognózy, koho pošlú na aké miesto, a takto to bolo aj v roku 1990. Spomínam si, že som vtedy slúžil odpustovú svätú omšu v Abrahámovciach a na jej konci už zosnulý pán farár Karol Džupina začal poďakovanie týmito slovami: „Milí veriaci, som rád, že medzi nás prišiel pravdepodobný košický biskup.“ Takto to povedal (smiech).

„Páter František Paňák mal tri želania: aby na každom košickom sídlisku bol kostol, aby traja košickí mučeníci boli vyhlásení za svätých a aby padol komunizmus. A neraz mi hovoril – až raz budete biskupom, urobíte toto, toto a toto.“Zdieľať

Ale zaznievali aj iné názory. Päť dní pred 17. novembrom bola v Ríme svätorečená Anežka Česká. Režim povolil pútnikom nielenže vycestovať, ale celú slávnosť v priamom prenose vysielala Československá televízia. Keď sme na dvore ústavu svätých Cyrila a Metoda čakali na odchod autobusov, už zosnulá Aleška Miksová z Kongregácie služobníc Ducha Svätého vyhlásila: „Tak prosím, tu vidíte budúceho košického biskupa.“ Pán biskup Ján Sokol jej na to svojským spôsobom odvetil: „Tkáč? Nikdy! On nikdy nedostane štátny súhlas.“

Keď potom padol režim, Vatikán poveril monsignora Jána Bukovského, ktorý v tom čase pracoval na Štátnom sekretariáte Svätej stolice, aby sa oboznámil s kňazskou mienkou a odporučil vhodných kandidátov na biskupa. Rozhodnutie Vatikánu mi potom oznámil práve pán biskup Sokol (úsmev).

Vaším svätiteľom, rovnako ako svätiteľom biskupov Baláža a Kojnoka, bol kardinál Jozef Tomko. Ten je od vás starší o presne desať rokov, takže ste svoje životné jubileá neraz oslavovali spoločne. Obaja pochádzate z obcí v okrese Humenné, z Ohradzian a Udavského, ktoré sú vzdušnou čiarou vzdialené len niekoľko kilometrov. Kedy ste sa osobne spoznali?

Práve počas spomínanej dovolenky v Taliansku, aj keď, samozrejme, už predtým som o ňom veľa počul. Znova sme sa potom stretli až po dvadsiatich rokoch na pohrebe jeho mamy.

Keď sme už spomenuli vášho svätiteľa, tak spolusvätiteľmi boli biskupi Korec a Sokol, s ktorým ste rovesníci a dnes ste poslednými dvoma žijúcimi „novembrovými“ biskupmi. On bol arcibiskupom metropolitom západnej cirkevnej provincie, vy ste sa stali arcibiskupom metropolitom východnej provincie. Aké boli vaše vzájomné vzťahy? Napríklad je známe, že kým vy ste v 90. rokoch podporovali predsedu KBS Rudolfa Baláža v kritike voči vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, arcibiskup Sokol sa spolu s kardinálom Korcom s touto kritikou – jemne povedané – nestotožňoval.

S arcibiskupom Sokolom sme mali dobré vzťahy, aj keď povahovo sme úplne odlišní. Poznali sme sa ešte zo seminára, aj keď on už pomaly končil a ja som ešte len nastupoval.

S ktorým biskupom ste si v rámci novozriadenej Konferencie biskupov Slovenska najviac rozumeli?

So všetkými, ale najbližšie sme si boli asi s Edkom Kojnokom. Aj keď vtedy bolo v diecézach toľko práce, že na nejaké stretnutia a návštevy nebol čas. Ten sme mali skôr za komunizmu. Ale keď sme s mojím vtedajším pomocným biskupom, dnes už arcibiskupom Bernardom Boberom chodievali na plenárne zasadnutia KBS, zvykli sme ísť práve cez Rožňavu a brať so sebou pána biskupa Kojnoka. Sestričky nám čosi nabalili, tak sme sa v aute vždy spolu naraňajkovali.

Päť rokov po vašom menovaní za biskupa bola Košická diecéza v roku 1995 povýšená na arcidiecézu, bola zriadená samostatná východná cirkevná provincia a vy ste boli menovaný za arcibiskupa metropolitu. Mesiac nato pricestoval do Košíc pápež Ján Pavol II., ktorý vám počas slávnostnej omše na letisku v košickej Barci za účasti 250-tisíc veriacich udelil arcibiskupské pálium a svätorečil troch košických mučeníkov. Považujete tieto dni a týždne za vrchol svojho kňazského života?

Ani nie, veď to som bol ešte len na začiatku svojej biskupskej služby. Ale pre mesto aj diecézu to nesporne bola udalosť tisícročia.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Prvá polovica 90. rokov bola plná duchovnej eufórie a obnovy cirkevných štruktúr. V Košickej diecéze bolo postavených 80 nových kostolov, ale aj množstvo fár a pastoračných priestorov, došlo k obnove Kňazského seminára sv. Karola Boromejského, k rozsiahlej rekonštrukcii Dómu sv. Alžbety, k výstavbe kláštorov, kňazského domova vo Veľkom Šariši, k oprave budovy biskupského úradu... Na niečo dôležité som zabudol?

Veľa času nám biskupom zabralo zakladanie cirkevného školstva, výstavba kostolov, obnova kňazských seminárov, oživenie verejného účinkovania reholí, ale aj reštitúcie. Chvála Pánu Bohu, že sa už skončili. Tak ako sa skončili.

Znie to ako výdych, ale zároveň aj ako priznanie, že nie všetko sa pri reštitučných procesoch podarilo. Nakoľko to cirkev zvládla?

Nepodarilo sa nám získať späť všetko, čo nám komunisti zobrali. Niekedy z pochopiteľných dôvodov. Vezmite si, že mnohé sídliská boli vystavané na cirkevných pozemkoch. To, že dnes kňazi dostávajú plat od štátu, čo niektorým skupinám prekáža, vnímam aj ako kompenzáciu toho, čo nám štát nevrátil. Nehovoriac o tom, že veriaci ľudia riadne platia dane, z ktorých je potom podporovaná aj cirkev. My kňazi však nesmieme zabúdať na to, že hoci nás štát platí, nie sme tu na to, aby sme mu slúžili tak, ako on chce.

Napriek tomu, že cirkvi nebol vrátený všetok majetok, znovuzískala toho naozaj mnoho. Nielen príklad Rožňavskej diecézy ukazuje, že cirkev s ním nie vždy vedela rozumne hospodáriť.

Áno, urobili sa chyby, aj veľké chyby.

Je ešte niečo, čo dnes ľutujete? Niečo, čo sa vám možno nepodarilo, pri čom si vravíte, že ste sa mohli zachovať ináč?

Možno prekladanie kňazov v roku 1990. Popremiestňoval som ich asi 130 v troch etapách – v apríli, v júni a v septembri. Kňazi vtedy hovorili o zemetrasení. Dnes by som to už takto revolučne nerobil. Najmä pri prekladaní alebo aj penzionovaní kňazov, ktorí boli vo farnosti 30-40 rokov, som v noci nemohol zaspať. Ďalšou skupinou boli kňazi, ktorí pôsobili v lukratívnych mestských farnostiach preto, že boli členmi Pacem in terris. Tých som poslal do menších farností a musím povedať, že všetci ma poslúchli.

Podľa niektorých sa ponovembroví biskupi mali s kňazmi kolaborujúcimi s komunistickým režimom vyrovnať omnoho ráznejšie. Čo si o tom myslíte?

Treba zdôrazniť, že kolaborovali jednotlivci, určite nie cirkev ako spoločenstvo veriacich. Osobne som na slávnosť svätého Ondreja, patróna diecézy, v roku 1990 v úkone kajúcnosti odprosil za spoluprácu niektorých kňazov s bývalým režimom. Dodnes mám odložený ten text.

Zaznieva aj otázka, či sa cirkev v 90. rokoch nesústredila príliš na materiálnu obnovu, ale zanedbala tú duchovnú.

Súhlasím s tým, že materiálna obnova nám zaberala množstvo času, ale nie s tým, že by sme zanedbali duchovné záležitosti. Veľkou výzvou sa postupne stala globalizácia spoločnosti, vidíme, čo neraz prichádza z Európskej únie, od niektorých skupín. Musíme tomu čeliť, chrániť svoju národnú a náboženskú identitu, držať sa Božieho a prirodzeného zákona. Zároveň chcem ale zdôrazniť, že osobne som rád, že sme v EÚ, nemôžeme byť osamelým ostrovom. To by si nás brat z Východu oveľa viac všímal.

Kto je Alojz Tkáč



Narodil sa 2. marca 1934 v Ohradzanoch v okrese Humenné. Za kňaza ho v roku 1961 vysvätil trnavský biskup Ambróz Lazík. Pôsobil ako kaplán v Zborove, po absolvovaní základnej vojenskej služby nastúpil ako notár na biskupský úrad v Košiciach. V rokoch 1975 – 1983 mal odobratý štátny súhlas, pracoval ako lesný robotník a električkár. Neskôr až do pádu totality pôsobil ako farár v Červenici. Za košického biskupa (1990) a neskôr za arcibiskupa metropolitu (1995) ho vymenoval pápež Ján Pavol II. Košickú arcidiecézu viedol do roku 2010. Jeho biskupským heslom sú slová Praedicare, regere, sanctificare (Ohlasovať, spravovať, posväcovať). Je držiteľom diamantovej Janského plakety za 90 bezplatných odberov krvi.
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0