Bieloruská gréckokatolícka cirkev

Dejiny bieloruských gréckokatolíkov siahajú k Brestskej únii roku 1595/96 v Poľsko-litovskom štáte. Gréckokatolíci boli v Ruskej ríši vystavení útlaku a násilne zlučovaní s Ruskou pravoslávnou cirkvou. V prvej polovici 20. storočia existovalo na bieloruských územiach, ktoré boli po prvej svetovej vojne začlenené do poľského štátu, len niekoľko gréckokatolíckych komunít, pre ktoré Svätá stolica vymenovala v roku 1931 apoštolského vizitátora. V roku 1940 ľvovský metropolita Andrej Šeptický so súhlasom Ríma ustanovil pre nich exarchu. Napriek likvidácii gréckokatolíkov po druhej svetovej vojne sa smelo niekoľko gréckokatolíckych komunít po vyhlásení nezávislosti Bieloruska zaregistrovať.

Spoznajte bližšie dejiny bieloruských gréckokatolíkov počas uvedeného obdobia vo svetle vatikánskej publikácie Oriente Cattolico z roku 2017/18:

Kresťanstvo začalo prenikať na bieloruské územie z Konštantínopolu i zo Západu od 10. storočia. V procese pokresťančovania bieloruských kmeňov (z ktorých najdôležitejší boli Kriviči) prevládol byzantsko-slovanský vplyv. Kresťanstvo sa stalo oficiálnym náboženstvom v roku 989, keď polocké knieža Izjaslav a jeho matka Rogneda prijali krst. Táto udalosť priviedla Bielorusov do oblasti byzantskej cirkevnej tradície a oni spolu s ďalšími východoslovanskými národmi, tvoriac podstatnú časť Konštantínopolského patriarchátu, boli zorganizovaní vo vlastnej cirkevnej provincii, „Kyjevskej metropólii“. Prvá eparchia (diecéza) na bieloruskom území bola zriadená v Polocku (medzi Krivičmi) ihneď po krste kniežaťa Izjaslava. O trocha neskôr bola založená ďalšia eparchia v Turove (na území Dregovičov).

Polock bol hlavným mestom kniežactva, ktoré zahrňovalo približne tretinu súčasného Bieloruska. V Polocku knieža Vseslav (1044 – 1101) nechal postaviť Katedrálu Božej múdrosti v konkurencii ku Katedrále Božej múdrosti v Kyjeve a jeho vnučka Eufrosina (cca. 1101 – 1167) založila monastier a stala sa jeho prvou igumenkou.

V polovici 13. storočia boli bieloruské kniežatstvá začlenené do multietnického štátu, Litovského veľkokniežactva, ktoré okrem súčasnej Litvy (po latinsky: Samogitia) zahrňovalo celé bieloruské územie a veľkú časť ukrajinského územia.   

Brestská cirkevná únia (1596)

V Kyjevskej metropólii živá spomienka na starobylé cirkevné väzby s Rímskou cirkvou podporovala rozličné pokusy o zblíženie. Metropolita Gregor Camblak († cca. 1420) sa zúčastnil na Kostnickom koncile. Prvý metropolita v Bielorusku po Florentskom koncile Gregor (spoločník kardinála Izidora Kyjevského) zomrel ako katolík v roku 1472. Jeho nástupca Misail Prucký, zvolený v roku 1476 biskupskou synodou v Novogrodeku, oznámil pápežovi Sixtovi IV. svoje zvolenie.

V dôsledku politickej únie Litovského veľkokniežactva s Poľským kráľovstvom sa v roku 1569 (Ľublinská únia) zrodil federatívny štát nazývaný „Republika obidvoch národov“ (po poľsky: Rzeczpospolita Obojga Narodów). Väčšina metropolitov v tom období pochádzala z Bieloruska (Belarus) vrátane Jozefa Velamina Ruckého (1614 – 1637), ktorého pápež Urban VIII. nazýval: „Atanáz Rusi“. V novom politickom kontexte dozrel projekt únie ruténskych eparchií s Rímom. Ôsmeho (osemnásteho) októbra 1596 v Breste (bielorusky: Bieraść), ktorý sa nachádza na území Bieloruska, kyjevský metropolita sídliaci v Novogródeku (bielorusky: Navahrudak) Michal Rahoza a časť biskupov a urodzených laikov ruténskej cirkvi podpísali akt únie s Rímskou cirkvou.

Brestská únia bola svojimi podporovateľmi chápaná ako obnovenie jednoty medzi Kyjevskou metropolitnou cirkvou (ktorá zahrňovala ukrajinské a bieloruské územie) a Rímskou cirkvou, aby sa čelilo zvlášť rýchlej expanzii protestantskej reformácie na bieloruskom území. Ale úniu neprijali niektorí pravoslávni duchovní a urodzení laici. Jej hlavnými odporcami boli pravoslávne bratstvá, ktoré mali v tej dobe veľký vplyv na život ruténskej cirkvi. Na druhej strane, cirkevná únia mala svojho veľkého apoštola a podporovateľa na bieloruskom území v polockom arcibiskupovi Jozafátovi Kuncevičovi, umučenom vo Vitebsku (bielorusky: Viciebsk) 12. novembra 1623 odporcami jeho aktivity. Ale jeho umučenie priviedlo k pripojeniu sa k cirkevnej únii jedného z jej najučenejších a najzarytejších odporov, polockého pravoslávneho arcibiskupa Meletia Smotrického.

V 17. a 18. storočí veľká väčšina (80%) kresťanov v bieloruských regiónoch patrila do východnej cirkvi zjednotenej s Rímom (nazývanej Zjednotená cirkev alebo Uniatská cirkev – Unijackaja Carkva).

V propagácii únie pokračovali hlavne baziliánski mnísi z veľkých monastierov vo Vilniuse, Supraśli a Žiroviči, ktoré sa stali veľkými centrami duchovného a intelektuálneho života. V tom čase školy vedené baziliánmi súperili s jezuitskými školami. Monastier v Žiroviči so svoju zázračnou ikonou Božej Matky sa stal pútnickým miestom, ktoré bolo známe aj za hranicami Bieloruska. So súhlasom pápeža Benedikta XIII. bola ikona Božej Matky Žirovičskej v roku 1730 korunovaná pápežskými korunami: bola to prvá korunovácia svätého obrazu na bieloruskom území. Postupne sa gréckokatolícka cirkev stala zakladateľkou bieloruského sakrálneho umenia, ikonografie, cirkevnej architektúry a sakrálnej hudby. Zohrávala dôležitú úlohu aj v procese vývoja a konsolidácie jazyka a národnej identity Bielorusov.

Na začiatku 18. storočia do oblasti gréckokatolíckej cirkvi na bieloruskom území federatívneho poľsko-litovského štátu patrili: Kyjevská metropolitná eparchia (so sídlom vo Vilniuse), Polocká archieparchia (nazývaná aj Polocko-Vitebská) a eparchie Smolensk, Brest-Vladimir a Turov-Pinsk.

Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi (1839)

Po prvom delení Poľsko-litovskej republiky (1772), keď sa vyše 800 bieloruských gréckokatolíckych farností ocitlo v Ruskom impériu, cárske úrady začali násilnú akciu „konverzie“ gréckokatolíkov do Ruskej pravoslávnej cirkvi. V roku 1796, po treťom (definitívnom) delení poľsko-litovského federatívneho štátu, imperátorka Katarína II. zrušila eparchie Vladimir, Luck, Turov-Pinsk a  všetkých východných katolíkov podriadila polockému arcibiskupovi. Vláda zabavila všetky majetky gréckokatolíckych biskupov. 

Dvadsiateho ôsmeho apríla 1798 ruský imperátor Pavol I. uskutočnil novú reorganizáciu gréckokatolíckej cirkvi a obnovil eparchie Brest a Luck. Deviateho augusta 1798 pápež Pius VI., vyhoviac starým žiadostiam (už z roku 1790) poľsko-litovského parlamentu a metropolita gréckokatolíckej cirkvi Jasona Smogorzewského, zriadil eparchiu Minsk pre Ruténov. Ale ruská cárska vláda sa postavila proti vymenovaniu biskupa pre túto diecézu. V roku 1810 bola obnovená metropolitná eparchia Vilnius (nazývaná litovská). Metropolita bol však povinný sídliť v Sankt Peterburgu a vo Vilniuse ho zastupoval pomocný biskup (nazývaný svätiaci). Od tej chvíle sa na území ruského cárskeho impéria nachádzali štyri gréckokatolícke eparchie: litovská metropolitná eparchia (Vilnius), Brestská eparchia, Lucká eparchia a Polocká archieparchia (nazývaná bieloruská archieparchia). 

V nasledujúcich desaťročiach rástlo prenasledovanie gréckokatolíckej cirkvi zo strany cárskych úradov. Bol zahájený plán zničenia tejto cirkvi zvnútra. Na tento cieľ bol použitý pomocný biskup Jozef Siemaška, ktorý potajomky pripravoval klérus na opustenie únie s Rímom a prechod do Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Keď v roku 1839 zomrel metropolita Jozafát Bulhak, Siemaška s dvomi ďalšími biskupmi (vymenovanými predtým, podľa jeho návrhu) a dvadsať jeden kňazmi zorganizovali na žiadosť cárskych úradov „synodu“ v Polocku, ktorá 12. februára 1839 akceptovala akt (pripravený predtým v Sankt Peterburgu) „opätovného zjednotenia“ gréckokatolíckej cirkvi s Ruskou pravoslávnou cirkvou. Dvadsiateho piateho marca 1839 imperátor Mikuláš I. vydal dekrét, z moci ktorého boli „uniati“ prijatí do lona Ruskej pravoslávnej cirkvi. Približne 2500 kňazov a 1,5 milióna veriacich sa muselo podriadiť tomuto dekrétu a považovať sa za pravoslávnych. Protest „uniatov“ proti tomuto aktu bol masívny. Napriek prenasledovaniam a deportáciám na Sibír mnohí kňazi a veriaci zostali verní Katolíckej cirkvi. Iní sa podriadili navonok, očakávajúc lepšie časy. Nemálo veriacich laikov sa usilovalo odporovať tomuto aktu, ktorý im bol uložený pod nátlakom. Tento odpor pretrval až do konca 19. storočia.  

Bieloruská gréckokatolícka cirkev bola zrušená, ale myšlienka cirkevnej únie prežila v srdciach a pamäti Bielorusov. Znovu ju nachádzame v manifestoch patriotov Kastuša Kalinovského (1836-1864), v poézii „otca bieloruského národného prebudenia“ Františka Bahuševiča a v ďalších dobových dokumentoch.

V roku 1905 ruské úrady pod nátlakom revolučného hnutia urobili nejaké ústupky v oblasti náboženskej slobody svojim nepravoslávnym poddaným. Tieto opatrenia však neplatili pre gréckokatolícku cirkev. Po 17. apríla 1905 vydanom dekréte cára Mikuláša II. „O posilnení princípov tolerancie“, 230 000 veriacich „uniatskeho“ pôvodu, pretože nedostali povolenie formovať komunity východného obradu, prešlo do katolíckej cirkvi latinského obradu (30 000 v latinskej diecéze Vilnius, 10 000 v Grodnianskom guvernatoráte a 10 000 aj v Minskom guvernatoráte).

Návrat k tradícii (1905-1945)

Na prahu 20. storočia sa medzi Bielorusmi zrodila myšlienka oživenia východnej katolíckej cirkvi. Medzi prvými, ktorí pozdvihli svoj hlas v prospech znovuzrodenia zjednotenej cirkvi, boli spisovatelia Kamizier Kastravicki (Karuś Kahaniec) a Alaiza Paškievičová (Ciotka). Táto myšlienka oduševňovala aj aktivity bratov Ivana a Antona Luckievičovcov a bieloruských kňazov a študentov na Teologickej akadémii v Sankt Peterburgu, ktorí sa usilovali podnietiť duchovné a národné prebudenia bieloruského ľudu.

Niektorí bieloruskí patrioti, kňazi i laici, zostávali v kontakte s metropolitom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Andrejom Šeptickým, ktorý v roku 1907 podnikol tajnú cestu po Bielorusku, Ukrajine a Rusku. Cestoval inkognito s falošným pasom, ktorý bol vydaný na meno Dr. Olesnickij. V Bielorusku a Vilniuse mu pomohli lídri bieloruského národného hnutia, ktorí boli sústredení okolo týždenníka Naša Niva (Naše pole). Hlavným cieľom metropolitovej cesty bolo spoznať možnosť obnovenia cirkevnej únie v Bielorusku. Následne Šeptický navštívil Sankt Peterburg, Moskvu a Kyjev. O náboženskej situácii, na ktorú našiel na územiach Ruského impéria, mohol metropolita referovať osobne pápežovi Piovi X. v nasledujúcom roku 1908. V tomto kontexte počas audiencie 14. februára 1908 pápež udelil Andrejovi Šeptickému známe facultates spiecialissimae, ktoré metropolita využíval až do 40. rokov 20. storočia.

Už pred touto udalosťou rástol záujem o cirkevnú úniu medzi mladými kňazmi latinského obradu, ako Adam Stankievič, Kanstantyn Stepovič (známy ako básnik Kazimir Svajak), Jazep Hermanovič (básnik Vincuk Advažny), Uladyslau Taločka, Kazimir Kulak, Jazep Rešać a ďalší. Bieloruský katolícky časopis Krynica (Prameň) v rokoch 1919 – 1921 publikoval pravidelne rubriku Kútik únie, ktorej hlavnými spolupracovníci boli kňazi A. Stankievič a K. Stepovič. Články o únii vychádzali neskôr aj v iných bieloruských publikáciách. Okolnosti sa však ukázali nepriaznivé pre bieloruských gréckokatolíkov, ktorí boli pozbavení vlastnej cirkevnej organizácie.

Až po prvej svetovej vojne, a hlavne po Rigskej zmluve (1921), ktorá rozdelila bieloruské územie medzi Poľsko a Sovietsky zväz, mohli východné katolícke farnosti organizovať alebo, lepšie povedané, obnoviť svoju aktivitu, ale výlučne na území západného Bieloruska, ktoré zostalo pod poľským panstvom. Keďže mesto Minsk zostalo pod sovietskou nadvládou, katolícka diecéza východného obradu Minsk (Minscensis Ruthenorum), zriadená pápežom Piom VI. v roku 1798, nemohla obnoviť svoju aktivitu.

V rámci hnutia za novú úniu (totiž obnovenú úniu) bolo obnovených tridsať východných katolíckych farností (nazývaných „slovansko-východného obradu“ alebo „byzantsko-slovanského obradu“) na území latinských diecéz Vilnius, Pinsk a Podlachia. Biskupi týchto diecéz - Jurgis Matulaitis, Zygmunt Łoziński a Henryk Przeździecki – boli veľkými podporovateľmi novej únie.

V roku 1924 vilniusky biskup Jurgis Matulaitis pozval do Albertyna (v blízkosti mesta Słonim) jezuitov byzantsko-slovanského obradu, ktorí tu zorganizovali centrum Východnej misie. V roku 1932 sa k nim pripojil jeden Bielorus, páter Anton Niemancevič, SJ (1893-1943). Okrem pastoračnej práce vo farnosti byzantsko-slovanského obradu v Synkavičy začal Niemancevič v roku 1932 vydávať pastoračno- katechetický mesačník v bieloruskom jazyku Da Złučeńnia (V únii), ktorý po zákaze poľskou vládou v roku 1936 bol obnovený v roku 1938 s názvom Złučeńnie (Únia). 

Ten istý biskup Matulaitis zveril baziliánom starý monastier v Tarakani a ako generál marianistov otvoril v roku 1924 v meste Druja rehoľný dom a noviciát pre bieloruských marianistov s cieľom podporovať unionistickú prácu. Aj pinský biskup Zygmunt Łoziński do istej podporoval unionistické hnutie vo svojej diecéze a v roku 1929 zveril menším bratom kapucínom ich starý kláštor v Lubiešove v Polesii s cieľom zorganizovať tu centrum unionistickej aktivity.   

Nová únia mala určitý úspech. Vskutku medzi Bielorusmi, ktorí sa pod nátlakom stali pred niekoľkými desaťročiami pravoslávnymi, prežívali ešte mnohé katolícke tradície. A tak sa do východnej katolíckej cirkvi vrátilo približne 30 000 veriacich. Ale vývoju novej únie na území západného Bieloruska bránila poľská vláda, ktorá hlavne od roku 1932 nepovoľovala zakladanie nových východných katolíckych farností. Východní katolíci, ktorí žili v rámci hraníc poľského štátu, mimo Haliče, zostávali v jurisdikcii miestnych latinských biskupov. Poľské civilné autority, ale aj Svätá Stolica, neboli ochotné podriadiť východné katolícke farnosti bieloruských regiónov a Podlachia jurisdikcii hierarchie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na Haliči. 

V takomto politickom a cirkevnom kontexte Svätá Stolica v roku 1931 vysvätila za biskupa ukrajinského redemptoristu Mykolu Čarneckého a vymenovala ho za apoštolského vizitátora pre katolíkov byzantsko-slovanského obradu v Poľsku. Pokusy zo strany Svätej Stolice (1930-1939) vytvoriť pre východných katolíkov v Poľsku ordinariát (v Koveli v Polesii) boli blokované poľskou vládou.

Po invázii červenej armády do Poľska 17. septembra 1939 sa gréckokatolícka cirkev na území západného Bieloruska (ako aj celá Ľvovská gréckokatolícka metropólia na Haliči a farnosti vo Volhyni) nachádzala pod sovietskym panstvom. V tejto novej a ťažkej situácii 9. októbra 1939 ľvovský metropolita Andrej Šeptický, konajúc na základe špeciálnych právomocí prijatých v roku 1908 od Pia X., vytvoril štyri exarcháty pre územia okupované Sovietmi. Medzi týmito bol vytvorený aj bieloruský exarchát, ktorý bol zverený v tej dobe biskupovi Mykolovi Čarneckému. Sedemnásteho septembra 1940 Šeptický vymenoval za prvého exarchu bieloruského exarchátu pátra Antona Niemanceviča, SJ, ktorý sa narodil V Sankt Peterburgu v roku 1893. Dvadsiateho druhého novembra 1941 pápež Pius XII. potvrdil Niemanceviča ako apoštolského administrátora pre byzantských katolíkov na tomto území. Sídlo exarchátu bolo v centre Východnej misie jezuitov v Albertyne.

Dôležitosť bieloruského gréckokatolíckeho exarchátu napriek jeho krátkemu životu spočíval vo fakte, že prvý raz v modernej dobe mali bieloruskí gréckokatolícki veriaci vlastnú cirkevnú oblasť, ktorá závisela priamo od Svätej Stolice, a neboli viac podriadení autorite miestnych latinských ordinárov.

Nový exarcha vykonával intenzívnu, ale ťažkú prácu počas okupácie najskôr Sovietmi a potom Nemcami. Štvrtého júla 1942 bol zatknutý nemeckou políciou vo svojom sídle v Albertyne a prevezený do väzenia v Minsku, kde zomrel 6. januára 1943. 

Po smrti exarchu Niemanceviča už nebola možná nijaká verejná pastoračná aktivita vo východných katolíckych farnostiach v Bielorusku. Táto situácia sa ešte zhoršila po druhej svetovej vojne, keď bolo celé Bielorusko začlenené do Sovietskeho zväzu a gréckokatolícka cirkev bola objektom osobitnej nenávisti zo strany sovietskych komunistických autorít.

Publikované s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi.