Politika 09. november 2019

O múre, o Berlíne

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Pád 156-kilometrového múru bol koncom trestu za Hitlera.
Pád 156-kilometrového múru bol koncom trestu za Hitlera.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

O múre, o Berlíne
Nemecká kancelárka Merkelová pri Berlínskom múre. Foto: TASR/AP

Dnes si pripomíname pád Berlínskeho múru, udalosti, ktorá viedla k zjednoteniu Nemecka a novej podobe Európy, pre mnohých sa stala aj symbolom konca komunizmu. Hoci išlo o dejinnú udalosť, tento posledný prívlastok sa múru pripisuje trochu neprávom. To preto, že pred 30 rokmi v novembri sa poľský premiér už vyše dvoch mesiacov volal Tadeusz Mazowiecki, v Maďarsku už vyše roka existovalo Maďarské demokratické fórum aj Fidesz. Koncom leta 89. roku Gorbačovov hovorca počas návštevy Fínska pred novinármi vtipkoval, že Brežnevova doktrína už neplatí, že ju nahradila Sinatrova doktrína, v duchu I do it my way – každý si to vo východnej Európe robí po svojom, prstom ukázal na Poliakov aj Maďarov.

Nie je náhoda, že komunizmus padol v Poľsku, rovnako ako nie je náhoda, že železná opona najskôr praskla v Maďarsku. Keď sa dnes mnohí pozerajú na Varšavu a Budapešť cez prsty, mali by si vypočítať podobné udalosti z dejín, keď tieto krajiny rozhodovali o osude východnej časti Európy. Osobité postavenie Poľska a Maďarska vnímali aj v Kremli, svoje vojská tam mali od vojny, nie ako u nás po roku 1968. O páde komunizmu sa nerozhodlo v Nemecku ani v ďalších krajinách vrátane tej našej. Symbolom konca červenej totality preto má byť poľský okrúhly stôl, nie Berlínsky múr.

Nič to nemení na tom, že Berlínsky múr (aj predtým rozdelený Berlín) zohral v dejinách komunizmu viackrát dôležitú rolu. Išlo napokon o symbol pokorenia a rozdelenia Hitlerovho hlavného mesta po druhej vojne.

Tu niekde je aj kľúč, prečo sa zo zjednotenia Berlína a Nemecka netešila žiadna európska veľmoc. Isté obavy predniesla Thatcherová a Mitterand, ale aj poľský premiér Mazowiecki. Kľúčová bola po celý čas rola Ameriky.

Nemci dostali od Ameriky po prehratej vojne v dejinách nevídaný dar. Nemecko bolo štvrtým najväčším beneficientom Marshallovho plánu po roku 1947 (keby sa počítalo aj s Rakúskom, ktoré patrilo k Ríši, tak tretím), šesť rokov po vzniku NATO sa stalo aj členskou krajinou Aliancie a súčasne, napriek plánom na usporiadanie samostatnej medzinárodnej konferencie o budúcnosti Nemecka, k takejto konferencii nikdy nedošlo (a teda ani k systematickému riešeniu náhrad za vojnové škody). Nemecko bolo vo vojne porazené, ale rýchlo – a s podporou Ameriky – sa stalo kľúčovou krajinou obnovujúcej sa a integrujúcej Európy. Túto rolu plní ešte viac po páde komunizmu a zjednotení rozdeleného národa.  

Jediným veľkým trestom pre Nemecko bolo práve ono rozdelenie, Berlína aj štátu, zmena hraníc na východe a komunistický režim vo východnej časti. Symbolom sa stal rozdelený Berlín.

Komunisti neboli schopní udržať rozdelené mesto bez múru, za desať rokov ušlo cez Berlín na Západ vyše dvoch miliónov Nemcov, v roku 1961 preto začali stavať múr. Blokáda, ktorú si vyskúšali predtým (1948-49), nefungovala.

A tak sa stal Berlín rozdelený múrom dokonale fotogenickým symbolom rozdelenej Európy, svet propagandy a tajných služieb, filmu a kultúry, neslobody a slobody, kontrast farebného západného mesta a šedého sovietskeho satelitu bol zrozumiteľný každému.

Berlín rozdeľoval a pútal pozornosť, od Kennedyho po Reagana. V skutočnosti ale – ako upozornil vo svojej monumentálnej práci Henry Kissinger (pôvodom sám z Nemecka) – sa od momentu zvolenia Williho Brandta za západonemeckého kancelára význam rozdeleného Berlína pre svet odsunul na nižšie miesta. Brandt bol predtým starostom slobodného Berlína, práve keď sa staval múr, keď sa stal kancelárom, zmenil politiku západného Nemecka k východnému, uznal NDR, uznal hranice na východe a de facto položil základy pre všetko, čo neskôr viedlo k zjednoteniu Berlína a Nemecka. Dostal za to aj Nobelovu cenu mieru.

Je ale potrebné si uvedomiť ešte niečo. To všetko sa stalo krátko potom, ako Sovieti obsadili Československo, čo odhaľuje politický charakter Brandta.

Brandt bol vášnivý socialista (neskôr sa stal predsedom Socialistickej internacionály), odhodlaný kritik atlantickej integrácie západného Nemecka a nemecký vlastenec. Postavenie na medzinárodnej scéne si zaistil jednak tým, že bol starostom Berlína v čase budovania múru, a azda ešte viac tým, že bol tvrdým kritikom nacizmu (opustil kvôli tomu cez vojnu Nemecko a stal sa nórskym občanom), bol tak trochu ľavicovým variantom Adenauera (čo nie je podobnosť, ale skôr rozdielnosť a predstavuje viac rizík, ako by sa mohlo zdať). A najmä, jeho politiku k východnému Nemecku, ktorej dôsledkom bolo zmiernenie napätia po sovietskej invázii do Československa, podporil čerstvo zvolený americký prezident Nixon.

Západní Nemci istým spôsobom sami odstránili ideologický konflikt, ktorý rozdeľoval ich národ. Napriek Brandtovi cítili pri tom všetkom prevahu, ktorú im dávala prítomnosť amerických vojsk na území Nemecka, aj vysielanie nemeckých televízií a rozhlasových staníc po takmer celom území východného Nemecka. Bez Ameriky by Nemecko 20. storočia vyzeralo inak.

Čo všetko to môže znamenať, ukáže možno už blízka budúcnosť, keď sa ďalej oslabí americko-nemecká os. Zlomovým momentom sa môže stať už to, keď Nemci vybudujú armádu, ktorá zodpovedá ich ekonomickej a politickej moci v Európe.  

Aj preto je dnes, pri 30. výročí pádu múru, viac namieste hovoriť o Nemecku, o geopolitike a rovnováhe moci v Európe ako o konci komunizmu. Koniec Berlínskeho múru je koncom jediného väčšieho trestu pre Nemecko za Hitlera. Od jeho pádu sa začala nová epocha. Keď sa Mazowiecki, Thatcherová či Mitterand netešili zo zjednotenia Nemecka, nebolo to preto, že by si mysleli, že Nemci môžu zostať rozdelení, že Berlín môže zostať rozdelený. Mysleli práve na to, čo bude dôsledkom zjednotenia nemeckého hegemóna pre Európu. Ťažoba, ktorú cítili, je v tom, že dejiny nemohli ísť inak.

Dnes ale treba Nemcom a Berlínčanom pogratulovať, majú sviatok. Žiadne mesto obývané jedným národom nemá byť rozdelené múrom.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0