Keď americký prezident Ronald Reagan v lete 1987 vyzval Michaila Gorbačova, aby zbúral Berlínsky múr, vyzeralo to skôr ako jeho zbožné prianie. Múr – symbol studenej vojny – rozdeľoval metropolu Nemecka od 13. augusta 1961 a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tento stav mal meniť.
Hoci v Poľsku a Maďarsku sa už v roku 1989 začali politické reformy, režim v NDR sa pevne držal. A aj keď východní Nemci začali v lete masovo utekať na Západ a v Lipsku, Drážďanoch a Berlíne prebiehali tzv. pondelkové protesty, stále sa zdalo, že vládnuca nomenklatúra má všetko pevne v rukách. Aby stranícke vedenie SED ukázalo, že chce ľuďom vyjsť v ústrety, rozhodlo, že východným Nemcom umožní cestovať na Západ.
V tom okamihu prichádza na scénu neznámy funkcionár Günter Schabowski, hlavná postava frašky, ktorá zmenila dejiny 20. storočia tak, ako azda nik predtým. Na otázku novinárov, kedy toto nariadenie začína platiť, totiž čerstvý tlačový tajomník zmätene povedal: „Okamžite!“ V tej chvíli ešte netušil, že spustil niečo, čo už nebolo možné zastaviť.
Berlínsky múr padol tak rýchlo, ako vznikol. Rovnako rýchlo však vyprchala aj porevolučná eufória. Veľmi trefne stratu ilúzií v r. 1989 v dokumente ZDF opísal bývalý nemecký prezident Joachim Gauck: „Snívali sme o raji a prebudili sme sa v Severnom Porýní-Vestfálsku.“ Prehnané očakávania sa nikdy nemôžu naplniť, no po páde Berlínskeho múra a železnej opony nemali ilúzie iba „obyčajní“ ľudia, no aj mnohí akademici.
Ak sa v roku 1989 niektorí svetoví lídri obávali prisilného zjednoteného Nemecka, tak dnes budí obavy skôr mentálne rozdelená krajina. Pretože to Nemecko, ktoré dlhé roky po vojne odolávalo extrémizmu, začína na východe postupne hnednúť.
Koniec histórie, ktorý mal priniesť stabilnú demokraciu, nenastal. Naopak, dnes sme opäť svedkami návratu starých démonov. Nárast nacionalizmu a xenofóbie badať v celej Európe, no najvypuklejší je práve v bývalom východnom Nemecku. Hoci múr padol, v hlavách ľudí stále pretrváva.
Najlepšie to vidno na tom, ako rozdielne volia ľudia na východe a západe Nemecka. V nedávnych krajinských voľbách ovládli durínsky parlament postkomunisti a pravicoví extrémisti. Čo je však najhoršie, príčinou úspechu Alternatívy pre Nemecko (AfD) nie sú sociálno-ekonomické dôvody. Ukazuje sa, že jej voliči nie sú ohrození chudobou. Jednoducho sú presvedčení, že táto otvorene xenofóbna strana najlepšie obhajuje ich záujmy. A to môže byť do budúcnosti veľký problém.
Ak sa pred 30 rokmi niektorí svetoví lídri obávali prisilného zjednoteného Nemecka, dnes budí obavy skôr mentálne rozdelená krajina. Pretože to Nemecko, ktoré dlhé roky po vojne odolávalo extrémizmu, začína na východe postupne hnednúť. S pribúdajúcimi útokmi na cudzincov rastú aj obavy, aby sa história znova nezopakovala.
Hoci sa v rámci osláv 30. výročia pádu Berlínskeho múra bude po celkom Nemecku veľa hovoriť o víťazstve liberálnej demokracie a ľudských právach, je čoraz očividnejšie, že vstupujeme do novej etapy, keď o tieto doteraz „samozrejmé“ pojmy budeme musieť znovu bojovať.