Sú Hluché dni dokumentom s prvkami hraného filmu alebo je to fikcia s prvkami dokumentu?
S Katkou Tomkovou, ktorá na filme spolupracovala, sme sa dohodli, že to bude päťdesiat na päťdesiat. Zo začiatku to bol čistý observačný dokument. Hrané prvky sme doplnili až neskôr, keď bolo treba k jednotlivým príbehom dopracovať dramaturgické krivky. Dalo by sa to aj dokumentárnou cestou, ale to by trvalo dvadsaťpäť rokov. Toľko času nemáme.
Foto: Partizanfilm
Kde začal vznikať film?
Film sa začal rodiť v malej osade pri Spišskom Bystrom, kde nie je elektrina ani voda. Prvým hlavným hrdinom, ktorý vystupuje v druhom príbehu filmu, bol nepočujúci Marián. Rómsky chlapec, ktorý obdivuje vlaky, rušňovodičov a jeho vzorom je Jean-Claude Van Damme. Objavila ho vlastne moja žena na jednej z fotiek, ktoré vznikli na rešeršnej ceste po rómskych osadách, pri hľadaní postavy do celkom iného filmu. Opýtala sa ma, kto je ten chlapec s nežnými očami. Pre mňa to dovtedy bolo len jedno z mnohých detí, akých je v slovenských osadách veľa. Večer mi to začalo vŕtať v hlave. Rozmýšľal som nad tým, ako sa asi cíti – je outsiderom komunity, ktorá je v našej spoločnosti beztak outsiderom. Rozmýšľal som na tým, že by som sa pustil do niečoho náročnejšieho, ťažko uchopiteľného, ako je komunikácia s nepočujúcimi deťmi.
Ako ste našli ostatných nepočujúcich?
<A>Je to jednoduché. Keď prídete do vylúčenej komunity a opýtate sa, kde sú hluché deti, ukážu vám ich desať. To by sa mi však stalo aj v Košiciach na väčšinovom sídlisku Terasa. Nesúvisí to len s Rómami.
Kde všade sa nakrúcalo?
Na štyroch miestach. Okrem Spišského Bystrého to bola Petrová pri Bardejove, v Kecerovciach a na košickom sídlisku Luník. Prvá zábery vznikli v roku 2012.
Dokumentarista Jaro Vojtek mi pred časom povedal, že akákoľvek rómska téma v dokumente je na Slovensku vopred odsúdená na neúspech. Prevláda totiž mýtus, že takýchto filmov máme dosť. Ako je možné, že váš film zabodoval?
Stretol som sa aj s názorom, že každý slovenský dokumentarista má vlastnú osadu. Keď začínam robiť film, nezaujíma ma prioritne divák, ale problém. Film je prostriedkom, ako ho uchopiť, pochopiť. Vonkajšie vplyvy ma nezaujímajú. Nezaujíma ma, aká je móda, aký je trend, ale v tomto konkrétnom prípade to, ako je možné, že decká, ktoré sa zdajú byť pre našu majoritu cudzie, sú úplne rovnaké ako tie „naše“ deti. Môj dvanásťročný syn je v rovnakom veku ako Marián a sú si veľmi podobní. Vo svojom filme som hľadal práve tieto podobnosti. Je jedno, či sú deti biele, zelené alebo fialové.
Foto: Partizanfilm
Už v minulosti ste spolupracovali na filmoch o Rómoch. Je vám táto téma bližšia ako ostatné?
K spolupráci ma prizvali priatelia – Iveta Grófová alebo Martin Šulík. Iveta nakrúcala aj v nevestincoch, museli sme pracovať s prostitútkami, pasákmi a tak trochu v blate. Pri práci s Ivetou bol prítomný aj dokumentárny smrad, pri Martinovi, ako pomocný režisér, som mal riadiť päťdesiatčlenný štáb. Očami dokumentaristu som videl autentický obraz, ako dievčatko v daždi zachytáva vodu z odkvapu, ale než sa rozložil celý ten transformer zvaný filmový štáb, prešla polhodina a dievčatko sa na nás vystrašene pozeralo spoza záclony v dome. Pri svojom filme som sa tomu chcel vyhnúť. V prvých dňoch nakrúcania Hluchých dní som sa tváril, že som „skriňa“, pred ktorou sa tým pádom odohrávali rôzne situácie.
Čo vieme my gadžovia o Rómoch?
Sú ľudia, ktorí vedia veľa, a aj takí, čo nevedia vôbec nič. Veľakrát som sa pýtal ľudí z miest, v blízkosti ktorých sú rómske osady, či sa tam niekedy boli pozrieť. Neboli, ale klebety šírili. V dnešnej dobe majú ľudia čoraz menej možností stretávať ľudí z opačnej strany spektra, nieto sa ešte priblížiť ich vnútornému svetu. Čoraz menej vieme o ľuďoch, ktorí nežijú v našej spoločenskej vrstve, štvrti či na našej úrovni príjmu. Nerozumieme ich pohnútkam, starostiam a motívom.
Čo máme s nimi spoločné?
Spoločnú štatistiku. Počet zlodejov aj lásku k deťom. Aj u nás, aj medzi Rómami je pár percent zlodejov. Deti nezačnú ako antilopy hodinu po narodení behať. Príroda to urobila tak, že novorodeniatka sú bezbranné a veľmi sympatické. Keď sa usmejú, začneme ich mať radi a staráme sa o ne. To funguje všade na svete, u všetkých národov. V čakárni na detskej pediatrii v Košiciach som sledoval bezdomovkyňu, ktorá mala krásny, nežný vzťah k svojmu synovi. Mal som z toho veľmi dobrý pocit. Otázkou je, čo mu dokáže v tejto súťaživej spoločnosti dať. Či je mu schopná večer čítať, zabezpečiť mu dobrú škôlku a školu. Emócia k dieťaťu je možno jednou z mála pozitívnych vecí, ktoré ľudia žijúci na okraji majú. Pri nakrúcaní filmu bolo vidieť, že rodičia majú svoje deti radi. A starajú sa o ne, aj o svoje rodiny. V troch zo štyroch príbehov vystupujú otcovia, ktorí sú v jednom kuse v práci. Bolo ťažké si s nimi dohodnúť nakrúcanie. Mariánovho otca som nevidel celý mesiac, lebo mal dve práce.
Vraví sa, že postihnuté deti sú požehnaním do rodiny, pretože prinášajú iný pohľad na život. Máte takú skúsenosť?
Rozmýšľal som nad tým, ako by som prijal fakt, že máme postihnuté dieťa. Mať takéto dieťa závislé od rodičov je vyčerpávajúce, ale na druhej strane to dáva pocit, že vás potrebuje. Zdravé dieťa vás v štrnástich rokoch nepotrebuje, chce byť od vás čo najďalej. Začne vás opäť potrebovať až keď má 22, dovtedy, až dokým sa, raz snáď, odsťahuje.
Ako ich prijímajú rovesníci?
Zažil som situáciu, keď Sandra, futbalistka s nakrátko ostrihanými vlasmi, utekala pred partiou rómskych detí, ktoré na ňu kričali „dilino“. Keďže sa nevedela brániť, ako zvieratko na ne expresívne vrčala. Myslel som si, že nepočujúce deti sú svojimi vrstovníkmi vylúčené. Keď som však začal Sandru pozorovať, zistil som, že má veľa kamarátov, s ktorými hráva futbal, má priateľky, s ktorými debatuje o šatách. Hoci ona ich nechce nosiť. Nádherné družičkovské šaty na sväté prijímanie zo seba okamžite zhodila a pod nimi mala tepláky a kopačky. Na prvý pohľad sa teda zdalo, že ju deti neprijali, ale ak niečomu venujete čas, získate iný pohľad. To platí vo všetkom.
Strata sluchu je hendikep, ktorý nepočujúceho izoluje. Ako sa s tým vyrovnali deti, s ktorými ste nakrúcali?
Rôzne. V treťom príbehu Alena a René sa stretli dva rôzne svety. René nikdy nebol v škole, nikto o ňom nevie, ani na úrade práce. On vlastne neexistuje. Povedal som si, že mu vybavím invalidný dôchodok, keďže má osemnásť rokov. Netušil som, čo som si na seba zobral. On skutočne nefiguruje na žiadnom úrade, ktorý sme navštívili. Na rozdiel od neho jeho žena Alena navštevovala internátnu školu pre nepočujúce deti v Prešove. Bola jedinou z filmu, s ktorou som dokázal komunikovať písomne. Mala šťastie, že jej babka trvala na tom, aby chodila do školy, dokonca ju tam každý deň vodila. Bola vlastne jej mentorom. Ministerstvo vnútra sa snaží rozbehnúť program mentorstva v týchto komunitách. Mali by si dať poradiť od nej.
Vo filme sa tehotná Alena obávala, či bude dieťa počuť. Ako to dopadlo?
Narodil sa im René. Vraveli mi, že počuje. Taký je život.
Ako ste komunikovali s ostatnými deťmi?
Všetky deti musia chodiť do školy, lebo by nedostali prídavky. Školy, ktoré navštevujú, sa líšia. Aj medzi nimi sú lepšie a horšie. Pri práci na filme ma v niektorých prípadoch príjemne prekvapilo nasadenie a skúsenosti vedenia škôl. Nepočujúce deti, ktoré navštevujú špecializované školy v Prešove či v Košiciach, dostanú maximum, aké v danej chvíli dokážu absorbovať. Matky si v rodine napriek typu vzdelania so svojimi deťmi vytvorili vlastný typ posunkovej reči a boli prostredníkom v našej komunikácii. Aj preto nás na filmový festival v Karlových Varoch išlo autobusom dvakrát viac, pretože každé dieťa malo svojho tlmočníka – rodiča.
Bolo nakrúcanie niečím špecifické?
Vo väčšine záberov obraz bez pohybu pozoruje dej. Tento princíp bol počas nakrúcania veľkou výzvou najmä pre kameramana Ota Vojtička. Ešte pred samotnou akciou musel nejako vytušiť, kde sa bude odohrávať. Rozhodnúť sa pre kompozíciu a potom už kamerou nehýbať. Nepočujúcemu dieťaťu však nevysvetlíte, kde je okraj záberu. Autentické zábery tak boli nenávratne preč. A tie hrané sme museli niekoľkokrát opakovať, čo tiež nebolo jednoduché.
Je ťažké získať si dôveru ľudí, o ktorých nakrúcate dokument?
To musíte aj vy vedieť, robíte podobnú prácu. Nie je jednoduché sa dostať do štádia, keď sa stanete skriňou – keď vás pustia do bytu, keď môžete otvoriť ráno dvere do spálne a nakrúcať, ako sa prebúdzajú. Keď sa tam dostanete, prestanú si všímať kameru, nemajú problém niečo zahrať.
Foto: Partizanfilm
Ako dlho ste boli v osade?
Nebýval som tam, chodili sme do osady na výlety, trávil som čas s hercami a ich príbuznými, riešil som s nimi ich problémy, oni sa snažili pomôcť mi s mojimi problémami.
V čom vám pomohli?
Porozprávali mi veľa o vzťahoch – ako mám byť dobrý na svoju ženu… Každopádne, boli veľmi nápomocní, ani raz sme sa nestretli s negatívnou reakciou. Hoci im lezú kamery na nervy, keďže majú zlú skúsenosť s bulvárom, ktorý informuje len to tom, čo kto ukradol.
Ochutnali ste ich jedlá?
Samozrejme, najradšej mám marikle, nekvasené placky. Bola aj goja, rómska „klobása“ zo zemiakov.
Ako prijímajú váš film zahraniční diváci?
Diváci oceňujú spomalenie životného tempa, ktoré musia podstúpiť, ak chcú film dopozerať do konca. Páči sa im autenticita snímky. Hoci Kameraman Oto nastúpil do rozbehnutého projektu, divák nevie rozoznať autentickú a hranú časť dokumentu. Dokonca sa mu to podarilo tak, že ani ja to neviem.
Môže nakrútiť dokumentarista aj veselý film?
A vám sa film Hluché dni zdal smutný?
Boli tam situácie, ktoré ma pobavili, ale určite by som ho nezaradila do kategórie veselý a optimistický film.
Podľa mňa je veselý. Alena s Reném majú zdravé dieťa, Mariánovi sa narodil brat…
Foto: Jeden svet
Aké musí mať predpoklady človek, ktorý chce nakrúcať dobré dokumentárne filmy?
Podľa mňa je základná vlastnosť empatia voči človeku, s ktorým sa rozprávam. Ak to ten človek cíti, otvára sa a dostanem z neho niečo zaujímavé, s čím sa nezdôveruje ostatným ľuďom. Na empatiu nadväzuje zvedavosť, miera analýzy daného stavu. Náprotivok musí cítiť, že ste pri ňom s čistým srdcom a že z neho nechcete urobiť hlupáka.
Často pozorujete ľudí?
Neviem, či to dokumentarista dokáže vypnúť. Aj vás pozorujem. Počúvam, čo sa deje naokolo a potom si to vyskladám. Dokumentaristi žijú z toho, čo „nakradnú“.
Zapisujete si videné a počuté alebo vám stačí uložiť si to do hlavy?
Závisí to od kondície dokumentaristovej hlavy. Ja som vo veľmi zlej kondícii, preto si všetko musím zapisovať. Sú ľudia, ktorí si všetko pamätajú, ako napríklad scenárista Marek Leščák. Tú hlavu mu úprimne závidím.
Ako dlho vám trvá, než sa po nakrúcaní dostanete do svojej kože?
Ja som vo svojej koži stále, počas nakrúcania sa dokonca cítim oveľa lepšie. Dokumentarista za jeden deň zažije desať silných príbehov. Nedá sa to nechať v aute, na ktorom zatvoríte dvere, nedá sa to zmyť v sprche. Je to taká nepríjemná vec, o ktorej by vám vedela porozprávať moja žena.
O čom?
O tom, ako chcem sedieť ticho a ona sa zase po celodennom tichu chce rozprávať…
Istý čas ste robili vysokohorského nosiča na Téryho chate. Ako ste sa dostali k dokumentárnej tvorbe?
Niekoľko rokov som pracoval ako asistent kamery. Bol to taký trucpodnik, otec ma chcel vidieť niekde v kancelárii, ale ja som chcel byť vtedy asi majster sveta v horolezectve. Mal som štrnásť a bol to náš posledný rozhovor o mojom povolaní. Raz mi kameraman Jano Ďuriš povedal, že mám ísť študovať. Zdalo sa mi, že v dvadsiatich štyroch som už starý, ale ubezpečil ma, že aj starší študujú. Prihlásil som sa, ale na dokument, pretože kameru v tom roku neotvárali. Nebol som zvyknutý obhajovať svoj názor a analyzovať filmy. Dovtedy som si myslel, že dokumentarista je človek, ktorý nakrúca film o tom, ako rastú plesnivce v Tatrách.
Čo vás naučil dokumentárny film?
Musel som prejsť z introvertnej polohy do extrovertnej. Ak sa niečo chcem dozvedieť, musím sa s ľuďmi rozprávať. Inak mám figu borovú. Mne sa rozprávať nechce, možno preto sú moje filmy viac vizuálne.
Dá sa uživiť dokumentárnou tvorbou?
Myslím, že áno. Ak popri srdcovkách robím aj chlebovky, aby som si mal za čo kúpiť rožky a tresku. Potom môžem nakrúcať aj srdcovky, ktoré dokončím, aj keby som bol v totálnej strate. Našťastie, vždy sa mi podarí zlomiť kamarátov, aby do toho išli so mnou.
Pavol Pekarčík
Narodil sa 28. 5. 1972 v Spišskej Sobote. Absolvoval Katedru dokumentárnej réžie na FTF VŠMU v Bratislave. Pôsobí ako režisér, kameraman, pomocný režisér a producent. Spolupracoval s Ivanom Ostrochovským – filmy Ilja (strih a kamera) a Posol (pomocný režisér), s Martinom Šulíkom na filme Cigán (pomocný režisér), aj s Ivetou Grófovou na filme Až do mesta Aš (pomocný režisér, vedúci výroby a koproducent). Režijne debutoval celovečerným filmom Zamatoví teroristi, v spolupráci s Petrom Kerekesom a Ivanom Ostrochovským. Hluché dni sú Pekarčíkov debutový celovečerný film. Stali sa víťaznou snímkou tohtoročného 20. ročníka Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet.
