Spoločnosť 06. november 2019

No čo teraz spravím s tou nobelovkou?

Martin Leidenfrost
Martin Leidenfrost
Nemeckých novinárov vydesilo, že Nobelovu cenu za literatúru dostal Peter Handke, dokonca ho prirovnali k Hitlerovi. Celkom absurdné.
Nemeckých novinárov vydesilo, že Nobelovu cenu za literatúru dostal Peter Handke, dokonca ho prirovnali k Hitlerovi. Celkom absurdné.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Leidenfrost

No čo teraz spravím s tou nobelovkou?
Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 2019, rakúsky spisovateľ Peter Handke, v záhrade svojho sídla v Chaville pri Paríži 10. októbra 2019. FOTO – TASR/AP

Pokiaľ ide o Kosovo, dejú sa dve veci: po prvé, dosiaľ vládnuce strany vojnových veliteľov neboli opätovne zvolené, ľavicový nacionalista Albin Kurti, ktorý opakovane ochromoval parlament útokmi slzotvorným plynom, by sa mohol stať premiérom. A po druhé, rakúsky spisovateľ Peter Handke, medziiným autor knižky o Kosove s názvom „Kukučky z Velikej Hoče“, dostal Nobelovu cenu za literatúru.

Velika Hoča je malou srbskou enklávou na juhozápade Kosova, s ktorou Handke už mnoho rokov pestuje vzťah. Handke je radikálne srbofilný, Nobelova cena pre neho je prekvapením, kritika sa valí naprieč Európou.

Po tom, čo sa Nobelova cena za literatúru minulý rok neudelila z dôvodu sexuálneho obťažovania v Štokholmskej akadémii, sa v tomto roku rátalo s tým, že porotcovia pôjdu na istotu a spravia politicky korektné rozhodnutie. Urobili však pravý opak a vyznamenali 76-ročného Petra Handkeho, ktorého výnimočné dielo sa už celé desaťročia považovalo za hodné Nobelovej ceny – všeobecne sa však verilo, že pre svoju vášeň pre Srbsko toto ocenenie nikdy nedostane. Nuž a teraz ho má.

Handkeho Balkán

Handke je ojedinelým majstrom nemeckého jazyka, jeho opisy každodenných scén v odľahlých kútoch Európy sú nedostižné. Politika nebola nikdy jeho odborom, k politickým vyjadreniam siahol až niekoľko rokov po vypuknutí vojen v jeho obľúbenej Juhoslávii. Niekoľko mesiacov po masakri v Srebrenici Handke publikoval poetickú cestovateľskú správu o Srbsku, ktorej dal podtitul „Spravodlivosť pre Srbsko“.

Odvtedy tento syn korutánskej Slovinky, ktorý prekladal literatúru zo slovinčiny a na istej úrovni ovláda srbochorvátčinu, napáda jednostranné šablóny, ktorými západní novinári informovali o Balkáne. Handkeho sa zmocnila poriadna nenávisť najmä voči parádne zarábajúcim, vševediacim novinárom z nemeckých novín, napríklad tých zo Spieglu. V tej dobe stál Handke takmer osamotený, ale v 90. rokoch vycítil niečo, čo dnes štiepi spoločnosti Západu: tie isté mienkotvorné denníky informovali rovnakými jednostrannými šablónami o gréckej, ukrajinskej i utečeneckej kríze.

Handke mal v mnohom pravdu, a to mu teraz odpláca zvlášť nemecká mienkotvorná tlač. Títo kolegovia nepoznajú žiadnu hranicu, balkánsky korešpondent novín Frankfurter Allgemeinen – inak znamenitý autor – neprirovnal Handkeho k nikomu menšiemu ako k Adolfovi Hitlerovi.

Samozrejme, niet pochýb, že Handkeho „srbovanje“ je jednostranné. Nepoprel síce vojnové zločiny, je však autorom niekoľkých viet, v ktorých chýba súcit s moslimskými obeťami vojen. Handke navštívil Miloševiča vo väzení v Haagu a predniesol prejav na jeho pohrebe. Prejav bol síce pekný a poetický, ale predsa len to bol Miloševičov pohreb. Osobne si myslím, že Handkeho srbofilná jednostrannosť aspoň trocha vyvažuje nepriateľstvo mediálneho mainstreamu voči Srbsku.

Ako všetky jeho diela aj Handkeho knihy o Balkáne okúzľujú svojou precíznosťou. Radšej síce cestuje tam, kde žijú Srbi: V „Kukučkách z Velikej Hoče“ ide do susednej albánskej dediny, necíti sa však ako vítaná osoba a s nikým sa nerozpráva. Aj tak však každá z jeho kníh o Balkáne obsahuje viac pravdy než všetko, čo sa dalo čítať v Spiegli. Kto číta Handkeho knihy, vidí, počuje, ovoniava a ochutnáva Balkán.

Aj ja sám mám vzťah k Handkenu. Svojho krajana nepoznám osobne, Handke už tridsať rokov žije kdesi mimo Paríža, ale prečítal som dobrý tucet z jeho okolo sto kníh. Keď ma manželka počas prvého tehotenstva vyzvala, aby som predsa len niečo prečítal aj našej nenarodenej dcére v materskom lone, hľadal som niečo osobitne pekné a vybral som niekoľko Handkeho malých cestovateľských textov. Napríklad scénu, v ktorej dedinskí farári z celej Galície prichádzajú do katedrály v Santiagu de Compostela, aby načerpali svoju ročnú dávku oleja, napríklad na sviatosť pomazania chorých. Handke zaiste nechodí pravidelne do kostola, no tradičnú sféru kresťanstva opisuje s hlbokou náklonnosťou. Asi ani netreba dodávať, že po vypuknutí kosovskej vojny v roku 1999 Handke konvertoval z katolíckej na srbskú pravoslávnu vieru.

Z listu, ktorý Handke napísal pred približne piatimi rokmi jednej rakúskej redakcii, viem, že Handke čítal aj niekoľko mojich európskych „expedícií“. Už vtedy mi bilo srdce, že majster chválil moje „nepoddajne-spravodlivé obrazy z diaľky“. Preto som cítil aj na sebe trocha z nádhery Nobelovej ceny, keď ma zastihla správa, že Handke dostane Nobelovu cenu. Nech je mi tento náznak márnivosti odpustený.  

Hoci sa usilujem spravodlivo nasvecovať Európu, koniec koncov som instantným reportérom. Do Velikej Hoče som sa vybral kvôli Petrovi Handkemu a Albinovi Kurtimu. V roku 2008, krátko po vyhlásení nezávislosti Kosova, Handke pobudol aspoň jeden týždeň v srbskej enkláve, predminulý pondelok som sa tam zastavil len na niekoľko hodín.

Keďže som sa potreboval presúvať rýchlo, najvzácnejšou mi bola jedna trištvrte hodinka, keď som nerobil nič iné, len som sedel pod lipou na dedinskom námestí a zdravil som. Velika Hoča je veľmi pekná dedina, má pouličný život ako v Handkeho divadelnej hre s názvom „Hodina, keď sme o sebe nič nevedeli“, premiéra bola v roku 1989, táto divadelná hra je úplne bez dialógu.

Vždy bolo na čo pozerať: napríklad dedinský pop, jeden z hlavných hrdinov Handkeho knihy, ktorý počas vojny v roku 1999 zostal v dedine a na nejakú dobu stratil rozum, s otvorenou zadnou kapotou odvážal preč veľké čierne mechy. Aj osamote žijúci mních, konvertita z Talianska, mal prácu. Deti pobehovali okolo. Jeden dospelý sedel na traktore vo veľkosti detského vozidla a ťahal za sebou fúru palivového dreva. Bielovlasý muž, ktorý stonal pod ťarchou svojej batožiny, sa posadil na lavičku, strčil si cigaretu do prostriedku úst a šiel vzletne ďalej, akoby sa mu teraz dýchalo ľahšie. Na bránach dvorov viseli balónové girlandy dávno uskutočnených svadieb, vraj „to odpadne samo“.

Kto ním ešte nie je, vo Velikej Hoči sa stane priateľom Srbov. Vo výklade zavretého kontajnera so suvenírmi stála tabuľa s orámovanou fotografiou Handkeho, na nej bolo napísané po srbsky, anglicky a taliansky: „Cestitke nasemu Nobelu.“

Chcel som zájsť do susednej albánskej dediny. Všetci to považovali za bláznivú myšlienku, dokonca popierali, že Handke, ako to opisuje v knihe, tam niekedy zašiel. Pán Dimitrije chodieval „každý deň“ dole, pred rokom 1999, pred vojnou, ako mnohí ďalší v Brestoci mal vinice, ktoré sú odvtedy vydané napospas zániku. Dimitrije rozpráva: „Tiež sa vyskytujem v knihe. Handke u mňa raz nocoval a pil som mnou hroznovicu.“ Táto kniha bola Dimitrijemu „nedostupná“, „Albánci sem niečo také nevpustia“.

Spýtal som sa ho, aký má názor na možného budúceho premiéra Kosova, veď Kurti blokoval uskutočnenie „Bruselskej dohody“ medzi Belehradom a Prištinou, hlavne kvôli nemu dosiaľ neexistuje dohodnutá autonómia pre „Spoločenstvo srbských dedín“. Zožal som prúd hrozných kliatob, z ktorých nemožno citovať ani jedinú.

Vyrazil som tam. To, čo už Handke opisuje ako „žiadne putovanie“ v „takmer vzdušných výškach“, ale „vniknutie“, bolo pre mňa jediným chmatom – Srbi mi uvádzali vzdialenosti až do šesť kilometrov. Dvanásť minút po poslednom dome Velikej Hoče som už videl prvý dom Brestoca. Na to, že žiaden z nich už dvadsať rokov nešiel touto priamou cestou, boli údaje Srbov podozrivo aktuálne: Áno, tam, kde sa začínal čerstvý asfalt, som mal zabočiť doľava, a nie, psov Albáncov som sa nemal báť. Preskočil som cez potočný priechod z nasiaknutých matracov, vkrádal som sa cez suché kukuričné pahýle, ktoré v priebehu dvadsiatich rokov obrástla tisícoraká zelená burina, a bol som v Brestoci.

Škoda, že ho nečítajú jedni ani druhí

Brestoc ležal na začiatku škaredo osídlenej aglomerácie, ktorá siahala v podstate až po Prizren a Gjakovu, aj tu boli traktory s palivovým drevom a číra hroznovica. V „Gril Café Ylli“ nebolo nič iné ako čevapčiči, vzhľadom na islam – z hovädzieho mäsa, šéf počas vojny pracoval vo francúzskom Švajčiarsku a vrátil sa späť po tom, čo Srbi zavraždili jeho otca a strýka. Mnohí kosovskí Albánci vo Švajčiarsku sú najväčšími fanúšikmi Kurtiho, jeho strana „Sebaurčenie“ dokonca organizovala špeciálne lety k voľbám.

Keď som sa najedol, už ma pred potravinami čakali albánski muži. Mladí boli za Kurtiho, starší za doposiaľ vládnucich vojnových veliteľov. Jeden povedal: „Kurti znamená vojnu“, ale potom sa rýchlo zhodli na tom, že „nemôže byť vojna, NATO je tu“, Američania majú veľkú vojenskú základňu v Kosove. Traja boli učitelia, „Thaçi ako premiér zvýšil môj plat o 50 percent, preto volím jeho stranu, to je všetko“.

Čísla, ktoré mi uvádzali, si viackrát protirečili. Učiteľ povedal, že Srbi zavraždili v Brestoci 67 civilistov, iný učiteľ hovoril o 36 civilistoch. Keď pop z Velikej Hoče kedysi povedal jednému reportérovi, že vo Velikej Hoči žijú „milióny“ Srbov, bolo to preháňanie aspoň rozpoznateľné.

Zotmelo sa. Albánci mi hovorili, „mne zavraždili mamu“, „mne otca“, „mne mamu i otca, dvoch starých civilistov, doma“. Dvaja z mužov nástojili na tom, že ma odvezú k môjmu autu do Velikej Hoče. Mladší muž tam ešte nikdy nebol. Starší muž bol poberateľom penzie pre veteránov – aj takto si režim vojnových veliteľov zaistil lojalitu, počet „veteránov“ od vojny explodoval. Nastúpili sme do auta. Starší muž mi ukázal svoje tri nové domy, všetky vyzdobené v striebornom luxusnom štýle, údajne „z čiernej práce záhradníka v Bavorsku“. Oboch som sa opýtal: „Nemáte strach ísť do Velikej Hoče?“ Veterán odpovedal: „Nemám z nich strach, oni majú strach zo mňa. Že prídem a spýtam sa – MAMA?“    

Keď sme došli do Velikej Hoče, vystúpili nakrátko z auta, s hranou uvoľnenosťou sa nadýchali srbského vzduchu a hnali sa odtiaľ.

Niekoľko starých Srbov sedelo pod vysoko visiacimi hroznami najkrajšieho domu. Na kúpalisku, ktoré im chcel Handke už pred rokmi darovať ako výťažok z nejakého svojho ocenenia, sa dedina nevedela dohodnúť, lebo vraj „máme rybník, kde kúpu ryby“. Hovoria, že Handke namiesto toho daroval každému domu po 500 eur.

Peter Handke bol pre Srbov vo Velikej Hoči len „najlepším človekom na svete, ktorý píše pravdu“, kým pre Albáncov v Brestoci bol len „priateľom zločinca Miloševiča, ktorý nikdy nemal dostať Nobelovu cenu“. V Brestoci nebolo známe, že Handke má vzťah k Velikej Hoči. Jeho knihy nečítali ani jedni, ani druhí. A pritom by im to urobilo dobre.
 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0