O deťoch, ktoré prepadávajú už v prvej triede a školu končia v šiestom ročníku
Žofia sedí pred tabuľou a pozerá sa na mňa. „Čím by si chcela byť?“ Odpovedá hanblivo, ale bez zaváhania. „Zdravotnou sestričkou. Chcela by som pomáhať iným ľuďom.“ Typická Žofia – hneď od začiatku, keď som sa stal u siedmakov triednym učiteľom, som sa na ňu mohol spoľahnúť. Pomáhala s pomôckami, na hodinách vždy tvrdo pracovala, a keď bolo treba, poradila mi aj v tom, aký majú jej spolužiaci problém a prečo sa na hodinách zvyknú správať čudne.
Nad tabuľou svietia papiere s nápisom, ktorý som tam dal ešte koncom augusta, kým sa to celé začalo. „Tu má miesto každý, kto sa stále snaží.“
„Myslíš, že sa ti to podarí?“ pýtam sa jej ďalej.
„Myslím si, že nie,“ odpovedá.
Chvíľu na seba ticho pozeráme. Potom rozhovor a život sám osebe pokračuje ďalej.
Prečo si myslela, že sa jej to nepodarí? Lebo Žofia, hoci bola extrémne snaživá žiačka, končila základnú školu v siedmom ročníku. Nemala šťastie na dve veci: na prostredie, do ktorého sa narodila, a na farbu svojej pokožky. Žofia je rómske dievča, ktoré sa narodilo do extrémnej chudoby. Spolu s mamou, babkou, troma sestrami a o rok mladším strýkom žila v polorozpadnutom domčeku. Jej otec rodinu opustil, otčim zas pracoval vo Francúzsku.
Keď bolo treba, namiesto školy sa musela starať o mladších súrodencov. Keď nebolo treba, bola v škole a za každých okolností sa snažila. Ani to nestačilo. „Kde by ma chceli, keď som len cigánka, ha?“ kričí po mne dva týždne pred koncom školského roka. Doteraz ma pri tej spomienke mrazí. Je to jeden z dôvodov, prečo som začal písať túto knihu.
Od týchto momentov prešli už takmer dva roky. Žofia ani jej rodina už na Slovensku nie sú, odišli do Francúzska. V škole, kam som sa dostal vďaka programu Teach for Slovakia, už neučím ani ja. Deti s podobným osudom sú však stále tu, rovnako ako ich učitelia. Preto na svoju skúsenosť neviem, nechcem a nesmiem zabudnúť.
A mali by ste o tom vedieť aj vy. Žofiin príbeh totiž nie je žiadnou výnimkou, skôr pravidlom.
Tri – dva – jeden – všetky oči na mňa
Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ? Vytiahne odpísané deti do normálneho života? A za akú cenu? Telesného kolapsu a duševného vyhorenia?
Stojí pred nimi s dlhými vlasmi zopnutými v cope, s dlhou bradou, v úzkych obtiahnutých nohaviciach a tričku s nápisom Taká bola doba a hodinu začína zvolaním „Tri –
dva – jedna. Všetky oči na mňa“. Na ruke má viac ako desať náramkov z letných festivalov a celkovo vyzerá tak, ako dlho spáva. Iba pár hodín denne. Podstatné je, že robí s deťmi nepredstaviteľné veci.
Ten bradatý, nevyspatý učiteľ je Juraj Čokyna. Tie deti pochádzajú z osád, ale aj z bežnej strednej triedy a pred jeho príchodom veľká časť z nich prepadla. To sa výrazne nezmení ani po tom, ako v tejto škole strávi dva roky. Zmena potrvá dlho, ale treba už začať.
Súčasťou tej zmeny je aj táto kniha. Juraj Čokyna ju napísal po tom, ako dlho premýšľal o Slovensku a jeho školách, po tom, ako prečítal veľa zahraničných aj domácich štúdií a stretával sa s ľuďmi, ktorí vedia, čo musíme zmeniť.
Napísal knihu o okrajoch. Nie o okrajoch v zošitoch, ale o tých v spoločnosti a najmä o deťoch, ktoré žijú na okraji nášho záujmu.
S Jurajom Čokynom sa ocitneme v prevažne rómskej škole, ale táto kniha nie je iba o Rómoch a osadách. Naše školstvo potrebuje zmenu v celej krajine. Slovenské deti bez rozdielu zaostávajú v matematike aj v čítaní, nerozumejú svetu prírodných vied. Ukazujú to všetky testy, ktoré nás porovnávajú s vyspelým svetom.
Zmeniť to, nie je ľahké. Vyžaduje to tvrdú prácu učiteľov. Juraj narazil aj na učiteľov, ktorí sú v školstve už roky, a nevzdali to. Tak ako v iných školách, aj tu sú učitelia, ktorí ani po rokoch v náročnom prostredí neprestali každý deň bojovať. Skúšajú nové prístupy, zaujímajú sa o deti. A potom sú aj takí, ktorí už rezignovali, odučia si svoje a nechcú si nosiť prácu a starosti domov.
Táto kniha je pre všetkých týchto učiteľov. Aj pre tých, ktorí sa nevzdávajú, a aj pre tých, ktorí potrebujú pomôcť, dostať sa z rutiny, prekonať smútok z toho, že deti nedokázali posunúť.
Vďaka pomoci mnohých ju dostaneme bezplatne do škôl k učiteľom. Tri – dva – jedna. Všetky oči na Juraja Čokynu. Ľudí ako on by sme konečne mali začať počúvať.
Ján KONÍK
Kniha je už v predaji a kúpiť si ju môžete v obchode Denníka N.