Nedávno som bol v rámci jednej ankety oslovený s otázkou: Sú školy zodpovedné za rastúce sympatie mladých k (politickému) extrémizmu? V ankete som musel byť stručný, tu je obšírnejšia odpoveď:
V tej podobe, v akej bola otázka položená, ju možno zodpovedať jedine jasným NIE. Keby však znela „Sú aj školy čiastočne spoluzodpovedné za…“, zrejme by väčšina z nás pripustila, že do istej miery áno. Avšak s dôvetkom, že väčšiu mieru zodpovednosti má v tomto prípade rodina a celková atmosféra v spoločnosti (ktorú ovplyvňujú najmä politici a médiá).
Ak chcú učitelia prijať istú úlohu v tomto dôležitom boji, mali by sa vážne zamýšľať nad vhodnými metódami. Predovšetkým je tu principiálna otázka, či sa má „korektívna akcia“ odohrávať primárne v oblasti vzdelávacej alebo výchovnej. Kto si myslí to prvé, bude navrhovať rozšírenie a skvalitnenie vyučovania dejepisu, občianskej výchovy, mediálnej výchovy, podporu kritického myslenia a pod. Kto si myslí to druhé, bude možno podporovať exkurzie do Osvienčimu, pozývanie hostí (napr. pamätníkov holokaustu), rozhovory a diskusie so žiakmi, rôzne mimoškolské aktivity a pod. Smutným faktom je, že ani na jedno nie sú naši učitelia dostatočne pripravení.
Žiaľ, je tu ešte jeden dôvod, pre ktorý sú možnosti školy v boji proti extrémizmu obmedzené: politický extrémizmus býva často zameraný protisystémovo, pričom školy sú významnou súčasťou systému. Pripomeňme v tejto súvislosti výroky dvoch významných filozofov. Ivan Illich tvrdil, že „škola je reklamnou agentúrou, ktorá vás presviedča, že potrebujete spoločnosť takú, aká je.“ A Michel Foucault vyjadril to isté inými slovami: „Školské vzdelanie je predovšetkým základnou indoktrináciou tou minulou, ale stále ešte vládnucou ideológiou.“ Tieto skutočnosti znižujú šance školy „pacifikovať“ sympatizantov extrému. Mnohí z nich totiž priamo či nepriamo rebelujú aj proti škole.