Nepedagogický prístup k hodnoteniu môže napáchať veľa škody
Tento príbeh sa odohral na základnej škole. Piataci dostali dva týždne času na to, aby každý na hodinu geografie vypracoval projekt.
Dvojičky – chlapec a dievča – vypracovali jeden projekt spoločne. Keď to učiteľka v deň prezentácie zistila, nahnevane im pripomenula, že projekt mal vypracovať každý sám. Súrodencom, ktorí stáli pred tabuľou, povedala, že sa majú dohodnúť, ktorý z nich bude spoločný projekt prezentovať. Ten druhý si má sadnúť do lavice a dostane päťku. Deti sa pred tabuľou veľmi pohádali. Nakoniec si sadlo dievča a preplakalo zvyšok hodiny. Chlapec dostal za prezentáciu trojku, pretože sestrinu časť projektu dobre neovládal. Učiteľka sa napokon nad žiačkou „zľutovala“ a dovolila jej vypracovať náhradný projekt. Do druhého dňa.
Dievča pracovalo spolu s rodičmi celý večer a rodičia dokonca aj v noci. Iba tak sa im podarilo stihnúť dvojtýždňovú prácu za jeden deň. Žiačka na druhý deň projekt prezentovala a dostala zaň jednotku. Ibaže päťka z predchádzajúceho dňa jej ostala tiež, takže na tom vlastne boli obe deti rovnako – chlapec mal z projektu trojku a dievča päťku a jednotku. A to sa rodičia pôvodne tešili, že ich deti konečne raz pekne spolupracovali.
Čo si myslíte o postupe učiteľky, žiakov a rodičov? Ako by ste reagovali vy v situácii, keby ste zistili, že dvaja žiaci vypracovali projekt spoločne?
Tu sú názory niektorých čitateľov a čitateliek DOBREJ ŠKOLY:
Táto situácia rozprúdila búrlivú diskusiu medzi učiteľmi. Väčšina z nich konanie učiteľky jednoznačne odsúdila. Máloktorí učitelia sa však podelili aj s návrhmi, ako by situáciu riešili oni.
Žasnem nad takýmto prístupom učiteľa. Jednoducho- na začiatku jasne naformulujem pravidlá – ak učím v triede, asi viem, že tam mám dvojčatá a asi je predpoklad, že to urobia spolu. Preto im zdôrazním a pripomeniem, že majú pracovať samostatne. A už vôbec nechápem, ako môže niekto dať deťom takto „si vybrať“. Takému učiteľovi treba dať doštudovať základy didaktiky a psychológie.
Andrea Ivanová
Nechala by som ich spoločne urobiť prezentáciu, ale neznámkovala by som ju. Ak by chceli známku, museli by každý urobiť inú prezentáciu – samostatne. Nie povinne, iba ak by známku chceli. Popri ostatných nových úlohách. Lebo chybu vie urobiť každý. A deti sa na chybách majú učiť a nie za ne dostávať päťky.
Katarína Gallová
Mne sa táto situácia stala minulý týždeň – žiaci mali zhotoviť projekt, tiež na geografiu, a vôbec som si neuvedomila, že sú tam dvojičky. Pri odovzdávaní som na chvíľu zapochybovala, ale potom mi zapla kontrolka, že jasné, že to budú mať spoločné, vzala som ho a teraz to budem hodnotiť.
Jana Mitošinková
Nechce sa mi veriť, že takto môže postupovať učiteľ v piatej triede. To mu neprekáža, že dieťa plače celú hodinu s pocitom nespravodlivosti? Taký človek nemá čo robiť v školstve.
Jaroslava Brincková
Ak zadanie bolo „každý samostatne“ a bol to projekt plánovaný – nuž. Vedeli o tom dopredu. Akurát pri nepochopení zadania, teda toho detailu, a pri dopracovaní projektu by som určite tú päťku zmazala. Ja osobne dávam aj možnosť výberu, či chcú pracovať spoločne alebo samostatne (rovesnícka kooperácia je super vec) a rozvoj vzťahov je tiež výrazný benefit. Učme deti, že chyba je prostriedok učenia sa, že opravená chyba sumárne nie je chybou, že dohodnuté pravidlá platia a dodržiavanie by sme mali vzájomne kontrolovať (aj žiaci, nielen dospelí). Záhadou mi je, že obe dvojičky ten detail nezachytili.
Lucia Porubčanská
Som mama dvojičiek. Keby sa to stalo mne, v prvom rade by som ocenila spoluprácu (ktorá u mojich dvojičiek neexistuje) a vonkoncom by ma známka nezaujímala (a presne tak by som to deťom vysvetlila). Aj za cenu zníženia autority učiteľky. Lebo projekt z geografie je druhoradá priorita, ale schopnosť spolupracovať je na celý život. Moje dvojičky sú deti, ktoré nevedia spolupracovať a ak urobila niečo spolu (projekt), znamená to veľké úsilie (asi aj väčšie ako u detí, ktoré robili samy). Jasné, že sú aj dvojičky, ktoré si uľahčujú život a robia polovicu. To je iný príbeh a asi by som zisťovala, či to bolo nepochopenie úlohy alebo si chceli uľahčiť úlohu a úmyslom bolo vybabrať so zadaním.
Eva Cucurachi
Názor psychologičky
Keď učiteľka zadávala projekt, zrejme chcela, aby sa deti venovali nejakej téme, rozšírili si vedomosti, aby svoje poznatky využili pri tvorbe projektu a potom ich predniesli spolužiakom. Možno chcela, aby deti pracovali samostatne. Jej cieľom mohlo byť aj získať od žiakov písomný a ústny výstup, ktorý môže ohodnotiť.
Spoločný projekt dvojčiat ju zrejme zaskočil, pretože nespĺňal jej očakávania. Z jej prísnej reakcie sa dá vycítiť, že spoluprácu detí vnímala ako porušenie pravidla. Keď sa na situáciu pozrieme z nadhľadu, väčšinu cieľov napĺňa aj spoločný projekt. Dvojčatá spracovali zadanú tému, osvojili si nové poznatky a pripravili si prezentáciu pre spolužiakov. Ak bolo cieľom získať výstup pre hodnotenie, učiteľka mohla deťom dať rovnaké hodnotenie – išlo o spoločný projekt, alebo mohla každého ohodnotiť za tú časť projektu, ktorú vypracoval.
Spoluprácu – potrebnú a vítanú zručnosť, otočila na boj o to, kto si privlastní spoločné dielo. Nech už by sa deti dohodli akokoľvek, jeden z nich by musel pociťovať krivdu. Ohodnotiť prácu dievčaťa päťkou nebolo spravodlivé. Takéto hodnotenie by si dievča zaslúžilo, ak by projekt nevypracovalo. Chlapec prezentoval projekt po ťažkej hádke so sestrou. Jeho prezentácia musela byť takýmto stresom poznačená. Navyše mal prezentovať aj sestrinu časť projektu, na čo nebol pripravený. Ani jeho hodnotenie teda nebolo spravodlivé. Učiteľkinu snahu prehodnotiť svoje prísne rozhodnutie vnímam pozitívne. Každý z nás občas v afekte povie niečo, čo spätne nepovažuje za správne. No termín, ktorý učiteľka zvolila pre dopracovanie projektu, bol neúmerný náročnosti zadania. Namiesto kvalitnej práce tak docielila povrchnú prácu a nutnosť rodičov prevziať na seba časť úlohy. Následná jednotka tak nebola hodnotením schopností dievčaťa, ale hodnotením práce rodičov.
Ako mala učiteľka postupovať? V prvom rade si mohla vypočuť prezentáciu, ktorú mali dvojčatá pripravenú. Možno už tento čas by stačil na to, aby nereagovala v afekte a stihla si ďalšie kroky premyslieť. Mohla sa opýtať na dôvody, prečo sa žiaci rozhodli pre spoluprácu. Spolupráca totiž nie je jednoduchšia cesta, vyžaduje kvalitnú komunikáciu, rozdelenie úloh, kompromisy. Ak bolo pre učiteľku dôležité posudzovať prácu detí jednotlivo, mohla zistiť, ktoré z detí vypracovalo jednotlivé časti projektu. Možno mala pocit, že deti neurobili dosť práce, keďže spolu vypracovali niečo, čo mal vypracovať každý z nich. V takom prípade by bolo vhodné zadať deťom ešte jeden projekt, aby svoju prácu doplnili. Ak bolo explicitne zadané, že na projekte majú deti pracovať samostatne, je v poriadku nedodržanie tejto podmienky zohľadniť v hodnotení. Je dôležité, aby deti pravidlám rozumeli a naučili sa s nimi pracovať. Hodnotenie však musí byť primerané a spravodlivé. Iste by bolo zaujímavé opýtať sa spolužiakov, ako by problém riešili oni. Deti často prekvapia schopnosťou pozrieť sa na situáciu z rôznych strán a navrhnúť kompromisné riešenie.
Zuzana BURJANOVÁ