Politika Naše školy 05. november 2019

Dieťa má dostať dobré vzdelanie, neriešme, či liberálne alebo konzervatívne

Martin Hanus Eva Čobejová
Martin Hanus Eva Čobejová

Juraj Hipš z PS/Spolu má ambíciu stať sa ministrom a zmeniť slovenské školstvo. Muž, ktorý žije štrnásť rokov na lazoch v Zaježovej.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Martin Hanus

Eva Čobejová

Dieťa má dostať dobré vzdelanie, neriešme, či liberálne alebo konzervatívne
FOTO – Andrej Lojan

Juraj Hipš z PS/Spolu má ambíciu stať sa ministrom a zmeniť slovenské školstvo. Muž, ktorý žije štrnásť rokov na lazoch v Zaježovej.

Učil na strednej škole, na vysokej škole, založil základnú školu aj vysokoškolský inštitút. Je iniciátorom ceny Učiteľ Slovenska. Hoci je rodený Bratislavčan, žije v Zaježovej, kde založil školu. Hovorí, že po tom, čo narazil na limity občianskeho aktivizmu, rozhodol sa vstúpiť do politiky. Dnes je v predsedníctve strany Spolu a jej expertom na školstvo, ktorý je spoluzodpovedný za vzdelávací program koalície PS/Spolu.

Hoci čitatelia Postoja nie sú práve typickou voličskou skupinou PS/Spolu, na články v Postoji týkajúce sa školstva poslal v posledných týždňoch dve rozsiahlejšie reakcie (tu a tu). V rozhovore hovorí o fenoméne Zaježová, či to nie je tak trochu bratislavská kaviareň na lazoch, ako chce meniť školstvo na celoslovenskej úrovni, či chce PS/Spolu obmedziť výučbu náboženstva na verejných školách, ale aj o tom, ako chce zariadiť, aby z pedagogických fakúlt prichádzali lepšie pripravení učitelia.

Prečo ste sa pred štrnástimi rokmi vlastne presťahovali do Zaježovej?

Vyrastal som v Petržalke, v paneláku, na ôsmom poschodí. Bol som v ochranárskom hnutí a už v 90. rokoch bola Zaježová pojmom. Nepatril som do tej prvej generácie, ktorá sem prišla po páde komunizmu. Túžili po návrate k prírode a sebestačnosti. Vtedy tam ľudia naozaj skúšali orať koňmi, založili lokálnu menu... Z dnešného pohľadu sú mnohé tie veci, samozrejme, naivné.

Aj vy ste tam prišli orať a chodili ste v ľanovej košeli?

Nie, ale zažil som tam ešte obdobie bez technických vymožeností a úprimne: dalo mi to zabrať. Žiadny mobilný signál, žiadny internet, iba jedna pevná linka s jedným telefónom v strede lazov. Cesta z domu k telefónu mi v zime trvala trištvrte hodiny. Keby ma v tej chvíli preniesli niekam do Himalájí, asi by som prežíval veľmi podobný kultúrny šok. Po prvom roku som rozmýšľal, či toto je pre mňa správna životná cesta. Lebo ja som človek, ktorý má – obrazne povedané – obe ruky ľavé.

Mojím poslaním je šíriť o Zaježovej pravdu.Zdieľať

Prečo ste ostali?

Veľmi som túžil po mobilnom telefóne. Spísal som petíciu, aby nám tam postavili stožiar. Zaježová má 150 obyvateľov a spolu s niekoľkými ďalšími kamarátmi sme zohnali 600 podpisov. Máme už dokonca internet, vďaka čomu na Zaježovú prichádza aj iná skupina ľudí, napríklad ľudia z IT sektora.

Kto sú tí novousadlíci?

Veľmi pestrá zostava. Od človeka, ktorý je topmanažérom a roky žil v Tokiu, až po človeka, ktorý chodí v ľanovej košeli, chce žiť skromne a zanechávať čo najmenšiu ekologickú stopu.

Na Zaježovej vraj prudko stúpa cena pozemkov.

Aj tento rozhovor prispeje k tomu, že ceny pozemkov na Zaježovej stúpajú, lebo ľudia vidia raj. Ale mojím poslaním je šíriť o Zaježovej pravdu. Nie strašiť, ale aby ľudia nepodľahli ilúzii, že prídu do Zaježovej a je tam všetko úžasné a nádherné. Ľudia môžu byť šťastní aj v Petržalke a mať tam perfektnú komunitu a rovnako môžu byť nešťastní na Zaježovej. Ak je to útek ľudí samých pred sebou, tak ich Zaježová „zomelie. Po pár mesiacoch odídu.

FOTO – Andrej Lojan

Čo ich zomelie?

K nám príde veľa návštevníkov a hľadajú: kde sú lazy? A my im povieme: veď toto je ono! Obrovská rozloha, kde je dom, dlho, dlho nič, potom zase dom.

Čiže nejde o nejakú utopickú pospolitosť, ale človek sa tam môže stať veľmi ľahko aj osamelým.

No jasné. Sú tam dva extrémy: starousadlíci, ktorí často žijú osamote v okrajových častiach, len k autobusu idú hodinu pešo a ním sa dostanú len do prvej dediny. Potom sú ľudia, ktorí majú sociálne vzťahy veľmi silné. Ani ja sa tam necítim osamelý. Keď sa zavriete v Petržalke v byte, málokedy sa stane, že vám niekto zaklope na dvere. Ale na Zaježovej bežne ľudia zaklopú a vypytujú sa, ako sa tu žije, čo robíme...

To sú turisti, návštevníci Zaježovej?

Áno, chvíľku je to aj milé. Ľudia si myslia, že my sme tam tak sami, tak sa potešíme, že sa môžeme porozprávať. Lenže to nie je pravda. Je nedeľa, chcete mať pokoj a ľudia vám klopú a vypytujú sa, z čoho máte postavený dom. Po nejakej reportáži v médiách, príde viac ľudí – ako do skanzenu.

Časť ľudí je z toho, čo u nás nájdu, spokojná a časť ľudí je sklamaná. Čakali sto domov v kruhu a v strede niečo zaujímavé. Ale toto sú bežné stredoslovenské lazy, len tam prišli žiť ľudia z mesta. Keď sme ešte bývali s rodinou v jednom z pôvodných domov, nemali sme tam vodu. A tak keď som sa ráno išiel umývať na dvor, stálo tam desať ľudí s fotoaparátom a fotilo si ma. Nechápali, že to nie je skanzen.

Ja som bol v Bratislave spokojný, mal som tu všetko, čo som k životu potreboval.Zdieľať

Vy ste teda pred niečím do Zaježovej neutiekli?

Nešiel som tam zachrániť svet. Moja prvá manželka je z Oravy a keď sa nám narodila dcérka, povedala, že nechce žiť v Bratislave. Poďme žiť do prírody! Dal som sa prehovoriť. Ja som bol v Bratislave spokojný, mal som tu všetko, čo som k životu potreboval, priateľov, knižnice, stále milujem toto mesto, cítim som sa tu dobre, aj keď dnes som už doma viac na Zaježovej. Ale veľmi mi to otvorilo obzory. Nebyť tých štrnástich rokov na Zaježovej, tak neviem, ako reálne funguje veľká časť Slovenska.

Zaježová leží medzi Zvolenom a Krupinou. V Krupine majú silné postavenie kotlebovci, v Zaježovej však eurovoľby vyhrali PS/Spolu, vy ste tam vlastne taký exotický ostrov.

Úplný ostrov. PS/Spolu tam dostalo v rámci Slovenska najviac hlasov, Zaježová je totiž samostatný volebný obvod. Nie je to tak, že aj všetci starousadlíci idú voliť PS/Spolu. Ale starší ľudia u nás nechodia veľmi voliť, lebo prísť do volebnej miestnosti znamená pre nich vynaložiť enormnú námahu, treba ísť aj dve-tri hodiny pešo.

Povedali ste, že vďaka Zaježovej viete, ako funguje Slovensko. Lenže vy ste tam vlastne v celkom neprirodzenom prostredí, je to skôr taká bratislavská kaviareň na lazoch.

Keď tam reálne žijete, má to ďaleko od kaviarne. Ste na lazoch, kam chodí autobus trikrát za deň, cez víkend ani to. A na zimu musíte mať pripravené drevo, riešite, či máte v studni dostatok pitnej vody.

FOTO – Andrej Lojan

Ale mnohí zo Zaježovčanov môžu vďaka tomu stožiaru zarábať násobne viac ako ľudia naokolo.

Je to veľmi pestré spoločenstvo ľudí a určite tam nie je 100 percent ľudí ajtíčkarov. Je tam veľká časť ľudí, ktorí robia rukami, dobrovoľne, hoci aj majú vysokoškolské vzdelanie. Máme dieľňu na výrobu nábytku z dreva, máme niekoľko peciarov, stavebnú firmu, ktorá stavia domy zo slamených balíkov. Sú to ľudia, ktorí majú ďaleko od bohatých úspešných podnikateľov, ale je pravda, že náklady na život v Zaježovej sú nízke.

Pôvodne ste učiteľom, v Zaježovej ste napokon založili základnú školu. Ako to vzniklo?

Už pred mojím príchodom tam bola snaha založiť školu, ale keď si pozreli školský zákon, tak to po hodine všetci zabalili. Ja som síce ľavý, čo sa týka remeselných vecí, ale viem dať dokopy podklady, víziu, viem vybavovať na úradoch. Celá príprava trvala tri roky. Zriaďovateľom školy je naše občianske združenie Živica. Je to súkromná škola.

Alternatívna?

To si mnohí myslia, že je to také voľné združenie, ale naša škola spĺňa všetky náležitosti a je zaradená v sieti škôl. To bolo mojou podmienkou, aby škola mala normatív a spĺňala všetko, čo štát požaduje. Čo nebolo ľahké, lebo sme asi jediná škola na Slovensku, kde sa kúri v piecke, kde deti pomáhajú s prípravou dreva.

Koľko máte žiakov?

Teraz máme 20 žiakov.

Čiže málotriedka?

Áno, ale sme škola, ktorá zažíva asi najväčší progres na Slovensku. Začínali sme pred dvanástimi rokmi so štyrmi žiakmi. Vtedy nám všetci prorokovali, že do roka sa táto hra skončí. Dnes máme plný stav. Viac detí zobrať nevieme.

FOTO – Andrej Lojan

Máte len prvý stupeň?

Áno, 1. – 4. ročník, potom idú deti do dedinskej školy do Pliešoviec, to je dvanásť kilometrov. Dôvod, prečo sme založili školu, bol u mňa aj sebecký. Chcel som, aby moje deti chodili do školy, ktorá bude dobrá, bude ich baviť a je to aj služba komunite. Pre naše deti nie je jednoduché prísť z domov na lazoch len na zastávku autobusu, potom cestovať do dediny a naspäť opäť chytiť spoj. To si neuvedomujú tí, ktorí dnes tlačia na rušenie málotriedok, hoci na ne ide úplne smiešna suma. Ja si myslím, že deti, ktoré majú 6, 7 rokov, nemajú cestovať. Preto som chcel ukázať, ako sa to dá spraviť. Na druhom stupni v dochádzaní detí problém nevidím. 

Koľko máte učiteľov?

Jedna pani učiteľka učí všetky štyri ročníky a rodičia vypomáhajú. Rodič, ktorý vie výborne po anglicky, učí angličtinu, niekto učí telocvik, ale učiteľka je stále prítomná.

V čom je teda vaša škola iná?

Málotriedky učia deti byť samostatné, zodpovedné, vedieť si navzájom pomáhať. Veľká časť málotriedok musí takto fungovať, hoci my sme asi výnimka v tom, že sa paralelne učia všetky štyri ročníky. Vyžaduje to veľmi dobrý manažment od pani učiteľky. Deti pracujú v skupinách, to je nutnosť.  Na začiatku škola vyžadovala veľké zapojenie rodičov, niekto sa stal upratovačom, niekto kuričom, niekto hospodárom. Keď boli v škole len štyri deti, tak sme naozaj veľa robili okolo školy, dnes sa tie úlohy rozložia medzi viacerých rodičov, je to už také príjemné.

Chystať drevo na kúrenie nebaví deti, ale dospelých, ktorí tam prídu na exkurziu.Zdieľať

Čo je pre deti nevýhoda, keď sa učia v takejto škole?

Zistili sme, že keď v piatej triede nastúpia do dedinskej školy, je to pre ne šok. Sú nadšené, že sú tam radiátory a nemusia robiť s drevom, a ohúri ich školský bufet, kde sú všetky tie polozakázané veci. To im vydrží prvý mesiac. A časť detí sa chce potom vrátiť späť, lebo je to iný štýl vyučovania, sú tam klasické triedy.

Sú deti zo Zaježovej dobre pripravené vedomostne?

V tomto nie je žiadny problém, moje dve dcéry už študujú na strednej škole v Bratislave. A na školu v Zaježovej spomínajú v dobrom, už aj na to drevo. Je to mýtus, keď si ľudia myslia, že naše deti najviac v škole milujú kúrenie v peci. To vôbec nie, je to vec, ktorú musia robiť aj doma. Baví to dospelých, ktorí tam prídu na exkurziu.

Prečo ste sa rozhodli, že z vášho ostrova v Zaježovej, chcete ísť do politiky meniť školstvo na úrovni štátu?

Veľmi som zvažoval, či ísť do politiky, nebola to moja životná túžba. Ale po dvadsiatich rokoch v občianskom aktivizme som mal pocit, že je super, že robím s nadšenými učiteľmi v Komenského inštitúte, so študentmi v Sokratovom inštitúte, ale reálne som nemal šancu urobiť systémovú zmenu. Učitelia vám pritom rozprávajú, ako ten systém nefunguje, počúvate to rok, druhý rok... pätnásť rokov.

Novinári sa ma chodili pýtať ako experta na školstvo, aby som zhodnotil činnosť ministerstva. Ale keď to isté hovoríte každý rok, tak sa sám pred sebou začnete hanbiť. Občiansky aktivizmus je nesmierne dôležitý, ale má svoj strop. A ja som naň narazil presne po štyridsiatke. Je to podobné, ako keď ľudia utečú zo Slovenska a vypisujú statusy, aké je to Slovensko zúfalé.

Prečo ste si vybrali stranu Spolu?

V prvotnom nadšení sme sa dokonca s Erikom Balážom rozprávali, že založíme vlastnú politickú stranu. Ale potom som si povedal, že toto fakt neviem robiť. Erik vstúpil do Spolu skôr ako ja. Ja som mal podmienku, že musím byť súčasťou politických štruktúr, aby som nebol niekde vzadu a doprosoval sa, nech je školstvo skutočne prioritou.

To je dosť sebavedomé vstúpiť a hneď si dať podmienku: chcem byť členom predsedníctva.

Možno to je sebavedomé, ale pre mňa to bol test strany, či školstvo je priorita.

Progresívne Slovensko tiež hovorí, že vzdelanie je pre neho topprioritou, nedalo vám dobrú ponuku?

Mám tam veľa dobrých kamarátov, ale Miro Beblavý si so mnou sadol a mal som pocit, že mu na veci naozaj záleží. Povedal mi: Juraj, máš voľnú ruku, priprav si svoj tím. A budeme ťa kooptovať do predsedníctva. Áno, je to nezvyčajné, ale chcem dať signál, že školstvo je dôležité. Pri kooptovaní do predsedníctva som dostal plný počet hlasov. A potom som svoj post obhajoval na sneme v rámci demokratických volieb.

Rozdiel v ideovej oblasti je medzi Spolu a Progresívnym Slovenskom taký minimálny, že ani nehral rozdiel pri rozhodovaní sa, kam vstúpite?

Hovorí sa, že Spolu je tá konzervatívnejšia časť. Ale ja si myslím, že každé dieťa má dostať dobré vzdelanie. A tam nemáme čo riešiť, či liberálne alebo konzervatívne.

Lenže aj vo vzdelávaní sú témy, ktoré možno vnímať liberálne alebo konzervatívne. Napríklad vyučovanie náboženstva.

Keby ste mi tieto otázky dávali, keď som mal osemnásť, povedal by som vám, že ideme meniť celé školstvo. Ale už mám po štyridsiatke, som pragmatik. Viem, že sú tu isté veci, ktoré treba rešpektovať, istý status quo, a to je v poriadku. Túto tému nikdy nebudeme otvárať. Máme tu hodiny náboženstva, hodiny etickej výchovy. Toto nie je problém súčasného vzdelávania.

Ani pre Progresívne Slovensko?
Nikdy táto téma nepadla. Riešili sme odborné veci, veci pre fajnšmekrov, ktorí sú hlboko ponorení v téme školstva.

Tá učebnica náboženstva je veľmi nešťastná. Aj z pedagogického hľadiska.Zdieľať

Ondrej Prostredník z PS však otvoril tému učebníc náboženstva, ktoré pripravila Katolícka cirkev. Hovorí o nezdravom vzťahu štátu a cirkvi a o tom, že „cirkvi zneužívajú právo výučby na verejných školách na šírenie fundamentalistickej teológie a démonizujú existujúce ľudskoprávne štandardy v našej spoločnosti“. Toto je pre katolíkov veľmi citlivá vec. Váš názor?

Tá učebnica je veľmi nešťastná. Aj z pedagogického hľadiska. Je smutné, ak deti učíme rozdeľovať ľudí na prívržencov „smrti“ a „života“ len na základe toho, či napríklad používajú antikoncepciu.  Určite je horšie do detí zasievať nenávisť a pohŕdanie k iným.

Nezdá sa nám, že tá učebnica zasieva do detí nenávisť a pohŕdanie inými, ale to nechajme bokom. Vy ste však predtým povedali, že ste za zachovanie status quo v oblasti náboženstva na verejných školách, váš kolega z PS Ondrej Prostredník to chce zmeniť, pretože súčasný status quo, na základe ktorého Cirkev formuje výučbu predmetu náboženstva, považuje za neprijateľný. Otázka teda znie: v PS/Spolu síce chcete ponechať náboženstvo ako voliteľný predmet, ale s tým, že sa budete usilovať o zmenu alebo vypovedanie zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní?

Je neprípustné, aby niekto znevažoval alebo pohŕdal náboženstvom iných. Zároveň to však platí aj opačne. Ak má niekto iný názor, ktorý nie je v súlade s mojou vierou, nemožno ho za to označovať pejoratívnymi výrazmi. V školstve máme stovky problémov a zrušenie náboženstva ako predmetu určite nie je mojím cieľom. Mojou snahou je hľadať cestu, ako aj náročné etické a kultúrne otázky riešiť kultivovanou formou a cestou dialógu. Nálepkovanie druhých nikdy problémy neriešilo, ale právo, naopak, ich zhoršilo.

Neodpovedali ste nám celkom na otázku: Budete sa usilovať o zmenu alebo vypovedanie zmluvy medzi Slovenskom a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní?

Nie.

Riziko, ktoré je s vami spojené, je v tom, že ste sa pohybovali doteraz vo výlučnom prostredí. Aj škola v Zaježovej je taká. Na takýchto deťoch, ktorí majú podporu v rodičoch, sa dajú skúšať všelijaké veci, nové metódy učenia. Ale to, čo sa osvedčilo vo vašom mikrosvete na Zaježovej, vôbec nemusí fungovať v 99 percentách škôl na Slovensku. Nemáte pokrivený zmysel pre realitu?

Nie je pravda, že v zaježovskej škole sú iba výnimočné deti, všetko tam funguje a všetci rodičia škole pomáhajú. Sú tam aj deti s hendikepmi. Na našej škole nie je školné, takže tam nie sú deti, ktoré tam dávajú len bohatí rodičia.

Ale je špecifická?

Je. Ale ja som nešiel do politiky preto, že mám sen preniesť model zaježovskej školy celoplošne na Slovensko. To som nikdy netvrdil. A bola by to totálna chyba.

Chystáte niečo ako veľkú reformu?

Ak chceme na Slovensku niečo meniť, musíme otestovať, či to funguje na nejakej vzorke škôl. Ja nehovorím, že ak sa stanem ministrom, o mesiac nariadim školám používať pri výuke nové kurikulum. To bola Mikolajova reforma, najväčší omyl, ktorý sa udial. Odvtedy, keď školy počujú slovo reforma, sú zhrozené. A ja s nimi súhlasím.

Vo svojom programe hovoríte o kurikulárnej reforme a pilotných programoch, to je samo osebe v poriadku, kľúčová otázka však znie, ako chcete meniť školy pomocou kurikulárnej reformy.

Mojou snahou je znížiť množstvo encyklopedických vedomostí, teda tých, ktoré drvivej väčšine detí nikdy na nič nebudú.

Napríklad?

Napríklad že žiak na konci šiesteho ročníka musí vedieť vymenovať šesť ázijských riek. V učebnici slovenského jazyka pre piaty ročník je definícia piesne, ktorú deti recitujú. Ak chceme posilňovať životné zručnosti, ako je schopnosť robiť v tímoch, kreativita, musíme ubrať z encyklopedických vedomostí. Dnes keď musíte prebrať množstvo učiva v chémii či fyzike, tak deťom stihnete akurát na vyučovaní nadiktovať poznámky. Ale čo z toho deti reálne vedia? Všetky medzinárodné aj národné merania potvrdzujú, že sa v tomto prepadávame. Aby sme tú fyziku učili inak, musíme na to ísť iným, bádateľským spôsobom. Dieťa má samo objaviť veci, stanoviť si hypotézu a následne formulovať záver. Toto sa dnes na väčšine škôl nedeje.

Prečo?

Mnohí učitelia tak nevedia učiť, nikto ich to nenaučil. Keď skončíte pedagogickú fakultu alebo učiteľský smer na inej fakulte, nie ste pripravení učiť. Lebo na samotných fakultách učia tým spôsobom, že vám to odprednášajú. Kurikulárna reforma má umožniť, aby sa učilo týmto spôsobom.

Nepreceňujete metódy, akými treba vyučovať, nad samotný obsah? Tímová práca je fajn, ale deti musia aj niečo vedieť, musia to nadobudnúť aj námahou, niečo sa musia „nadrviť“. Opýtame sa inak: Nepreceňujete zručnosti nad vzdelanosť?

Vďaka tým zručnostiam získavate aj vedomosti a aj im rozumiete a ostanú vám. Dnes sa deti často niečo naučia, lebo je písomka, a potom im to ide komplet z hlavy preč, lebo mozog to nevyhodnotí ako hodnotnú informáciu. Toto je dnes vedecky dokázané, takto to funguje. No pamätáte si dnes definíciu piesne?

FOTO – Andrej Lojan

Nie, ale aj to malo svoj účel. Museli sme sa ju naučiť, trénovali sme pamäť a tú sme potom mohli využiť aj na iné veci.

Toto je presne ten argument: ak si povieme, že cieľom slovenského vzdelávacieho systému je trénovanie pamäti detí, tak spĺňame všetko, čo treba.

My sa nemôžeme tváriť, že sú dnes naši žiaci a učitelia v škole šťastní.Zdieľať

Starší učitelia matematiky dnes často hovoria, že nemôžu dávať dnešným žiakom úlohy, aké dávali pred piatimi či desiatimi rokmi, pretože by ich nezvládli. To nemá nič s pamäťou. Prečo je to tak?

Neviem, či je to naozaj pravda. Ja som chodil na matematické gymnázium a veľa vecí, ktoré som vtedy vedel vypočítať, už dnes neviem. Lebo som to nikdy nepotreboval.

Ale rozvíjalo to logické myslenie, z ktorého ste neskôr profitovali, aj keď ste konkrétne postupy zo školy zabudli, či nie?

Logické myslenie sa dá rozvíjať inými spôsobmi, ktoré nevzbudzujú u detí odpor, ale túžbu zisťovať, poznávať. My sa nemôžeme tváriť, že sú dnes naši žiaci a učitelia v škole šťastní a že ich to učenie či vyučovanie napĺňa. Ani my starší si na školu nespomíname ako na priestor plný inšpirácie, bádania a zisťovania.

Je hlavným cieľom školy, aby v nej boli deti šťastné? Teda že budú robiť to, čo ich robí šťastnými?

Nehovorím, že dieťa musí byť každú minútu v škole šťastné.

To asi nie sú ani deti v Zaježovej.

To už vôbec nie. Ale dieťa nemôže chodiť do školy od šiesteho roka života do devätnásteho s odporom. A pýtať sa neustále: prečo tu som? Môžete dieťaťu povedať, že si trénuje pamäť, ale s tým dlho nevydržíte.

Je to pravda, že naše deti chodia do školy s odporom? Veď ony tam chodia aj preto, že tam nejakým spôsobom súťažia, skúšajú sa presadiť, dokazujú samy sebe, čo dokážu.

Toto nie sú dojmy, máme tu prieskum, ktorý ukazuje na reprezentatívnej vzorke detí, že máme iba 6,8 percenta detí, ktoré majú vnútornú motiváciu učiť sa. Teda učia sa preto, že v tom vidia zmysel. Z toho takmer polovica detí je zo súkromných škôl. Väčšina detí funguje na systéme trestov a odmien. A na tom nemôže byť založené vzdelávanie, lebo takto dieťa vedieme k tomu, že keď niečo spoznáva, učí sa, tak za to dostane trest alebo odmenu.

Ide o vec miery, niektoré veci deti urobia len vtedy, keď majú vidinu odmeny či trestu. Tak to funguje aj doma, keď chceme dieťa naučiť robiť si svoje povinnosti. Niektoré veci človek musí spraviť, aj keď ho nebavia, či nie?

Ale keď dieťa takto funguje šesť hodín päť dní v týždni, tak vzniká problém.

Deti chodia do školy nielen kvôli povinnostiam. Je to aj prostredie, v ktorom majú rôzne sociálne väzby, priateľstvá, kolektív, vzťahy s rovesníkmi.

Ale vy počas vyučovacej hodiny sedíte v lavici a pozeráte sa nejakému spolužiakovi na chrbát. Píšete si poznámky a pripravujete sa na to, že vás z toho raz vyskúšajú. Frontálne vyučovanie je najmenej efektívny spôsob, ako sa dajú získavať informácie. Pozeráte na učiteľa 45 minút, on napíše na tabuľu chemický vzorec, zapíšete si ho do zošita, ale otázne je, nakoľko ste pochopili tie procesy. A ako by ste to pochopili, keby ste si sami mali postaviť hypotézu, spraviť pokus, vidieť, čo sa tam deje.

Dáta jednoznačne hovoria, že najčastejší a najpreferovanejší spôsob vyučovania je výklad pred tabuľou.Zdieľať

Ale predsa aj na hodinách chémia sa po teórii robia pokusy, na väčšine škôl existuje mix frontálneho, skupinového vyučovania aj iných metód. Iste existujú učitelia, ktorí používajú zastarané metódy, ale že by tu bolo len frontálne vyučovanie, o tom máme pochybnosti.

Teraz hovoríte ako rodičia, ktorí majú nejaké skúsenosti so svojimi deťmi. To je v poriadku. Ale máme k tomu dáta. Iniciatíva To dá rozum zverejnila nedávno prieskum o spôsoboch vyučovania na slovenských školách. Dáta jednoznačne hovoria, že najčastejší a najpreferovanejší spôsob vyučovania je výklad pred tabuľou. To nie je dojem, to je fakt.

Ale aj tam je nejaká interakcia, učiteľ sa detí pýta, deti aj medzi sebou môžu spolupracovať. To nemusí znamenať, že deti 45 minút takmer nepohnute sedia, počúvajú alebo si iba zapisujú.

Čím vyšší stupeň, tým viac frontálneho vyučovania, najhoršie je to na vysokých školách, kde sa číta z powerpointových prezentácií. Na prvom stupni je to relatívne najlepšie. Najväčší problém máme na druhom stupni základných škôl, dáta hovoria, že tam frontálne vyučovanie prebieha takmer po celý čas. Nemôžete považovať to, že keď sa žiaka v prvej lavici niečo spýtate alebo mu dáte vypočítať príklad, za aktivizujúcu formu vyučovania.

Súhlasíme, že problematický je najmä druhý stupeň základných škôl, prečo sa to podľa vás stalo?

Na prvý stupeň idú pani učiteľky a zopár pánov učiteľov, ktorých práca s deťmi naozaj baví. Na druhom stupni sú „predmetári, ktorí sú si vedomí toho, čo všetko musí žiak vedieť.

Problém je, že učitelia ani nie sú pripravovaní na to, aby učili. Ste na vysokej škole a vám prednášajú ako učiť. Vy si do zošita zapíšete, čo je zážitková pedagogika, nikto vám však neukázal, ako má taká hodina vyzerať. Potom idete na prax a často to majú na starosti učitelia, ktorí to dostali akoby za trest. Sú, samozrejme, aj výnimky, ale je to slabo zaplatená robota.

Tak vidíte len frontálne vyučovanie a potom v ňom pokračujete, lebo vás nikto na nič iné nepripravil. Samozrejme, sú svetlé výnimky. Tí nadšenci, ktorí sa to naučili.

Problém je, že úroveň pedagogických fakúlt upadá. Na vašom programe sme ocenili, že ste to pomenovali ako problém, navrhujete zriadenie akejsi učiteľskej akadémie. Ako si to predstavujete v praxi?

U mňa je celá filozofia zmeny založená na tom, že vyskúšajme najprv veci ako zmenu kurikula či zmenu prípravy učiteľov v pilotnom programe. A musí tam byť finančná motivácia. Vyhlásme grantové kolo pre akúkoľvek fakultu, ktorá pripravuje učiteľov, nech pripraví program, ako by učiteľov chcela vzdelávať. A ukážme si na jednej, dvoch fakultách, že to ide. Radšej ako meniť hneď všetko a potom si povieme: no nevyšlo to.

Teda tá učiteľská akadémia má poskytovať granty tým fakultám, ktoré sa k niečomu zaviažu?

Áno, ale musia jasne povedať, čo idú robiť, aký je tam zámer, a predložiť plán, ako chcú zlepšiť prípravu budúcich učiteľov. Musí fungovať aj nezávislá evaluácia, ktorá bude hodnotiť, či sa tie veci spĺňajú. A keď to bude dobré, ponúknime to ostatným fakultám. Nie je to rýchly proces, ale nepoznám lepší. Vysoké školstvo je vysoko autonómne, ministerstvo školstva nemá veľa možností, ale môže ich finančne motivovať.

Ak chcete mať dobrých učiteľov, musíte ich dávať na prax k skvelým učiteľom. Naučiť sa mentorovať je vskutku veľká vec. Musíme ukazovať funkčné prípady, ako to v praxi ide, a tie rozširovať plošne.

Skúste uviesť nejaký prípad.

Vyučovanie matematiky podľa Hejného metódy. Veľa rodičov je proti tomu, sú z toho zmätení. Ale pozrime sa, ako to urobila pani učiteľka v obyčajnej škole v Nižnej. Aj ona mala problémy s rodičmi. A prišla na geniálne jednoduchú myšlienku. Zavolala rodičov do školy a ich vlastné deti ich učili matematiku Hejného metódou. Existuje z toho video, je tam asi štyridsať dospelých, prišli aj starí rodičia a priam výskajú, keď im vyšiel dobrý výsledok. Takto pochopili, čo je Hejného metóda.

Cez takéto zmeny máme šancu robiť zmeny v školstve. Keby vyšiel príkaz, že všetky školy musia robiť Hejného metódu, bolo by to zlé. Ale postupnými krokmi, sieťovaním dobrých škôl, je to cesta. Nebude to trvať tri roky, ale naštartovať to treba.

Takže vaša predstava je, že sa nepôjde žiadnou Mikolajovou celoplošnou reformou, ale najskôr vyskúšate zmeny na tých najlepších?

Nech to robia tí najlepší z najlepších a nech sa to ukáže vo verejnej súťaži, ktoré tímy to budú robiť. Môžu to byť aj tímy z Českej republiky, zo zahraničia. Urobí sa pilotný projekt, vyberieme vzorku škôl, mestských, dedinských, cirkevných, štátnych, súkromných, dostanú podporu a u nich sa to bude tri roky skúšať. A potom by sa to nové kurikulum malo pustiť do systému.

Ale školy musia dostať podporu z nových metodicko-vzdelávacích centier a od časti ľudí, ktorí už v tom experimente boli a budú to šíriť ďalej. Ja som v tomto konzervatívny, radšej pomaly a všetko testovať ako veľké revolučné zmeny. Naposledy sa o galaktickú reformu školstva chcel pokúsiť Plavčan. Ale keď nebudeme mať na svojej strane kritickú masu učiteľov a rodičov, s ničím nepohneme. Funguje to, že pozitívne príklady priťahujú a sú inšpiráciou.

Určite by som nezaviedol žiadny nový predmet.Zdieľať

Na záver skúsme ešte krátku anketu: povinná maturita z matematiky na gymnáziách?

Určite nie.

Známkovanie – áno či nie?

Nechal by som to na rozhodnutí školy.

Ktorý výchovný predmet by ste nechali a ktorý by ste zrušili?

Všetky výchovné predmety sú dôležité. Určite by som nezaviedol žiadny nový predmet.

Sexuálna výchova?

Máme to dnes v Štátnom vzdelávacom programe pomenované ako Výchova k manželstvu a rodičovstvu. To je podľa mňa dobre definované, je to prierezová téma, som absolútne proti akémukoľvek ďalšiemu predmetu ako sexuálna, dopravná, mediálna výchova...

PS/Spolu hovorí o klimatickej kríze, nezaviedli by ste ani ekologickú výchovu?

Hoci som zakladateľ environmentálnej výchovnej organizácie, som zásadne proti tomu, aby vznikol nový predmet environmentálna výchova. To je čosi ako povinné čítanie. Hoci v tejto dobe – za čias Gréty – by som mal asi veľkú podporu. Ale to nie je cesta, nahádzať školám nové predmety.

Je ešte Fínsko vo vzdelávaní náš vzor?

Je to taký svätý grál, hoci veľa ľudí ani nevie, o čo presne ide. V čom je Fínsko vzor, je to, že reformu naštartovali v 70. rokoch. Treba sa pripraviť na to, že ak reformu odštartujeme v roku 2020, bude to trvať tak dlho ako vo Fínsku.

Super výkony dnes vykazujú deti vo východnej Ázii, nemyslíte si, že viac disciplíny je tiež cesta?

Čo to znamená: disciplína? My dnes máme pocit, že keď dáme deťom jasné hranice a disciplínu, všetko bude lepšie. Ale podľa mňa sú deti v škole nedisciplinované preto, že ich škola nebaví.

Nie som zástancom osemročných gymnázií. Je ideálne mať kvalitné základné školy.Zdieľať

Zrušiť osemročné gymnáziá?

Nie som zástancom osemročných gymnázií. Je ideálne mať kvalitné základné školy a nedávať odtiaľ deti preč. Ak hovoríme o inklúzii, znamená to aj to, že talentované deti nezoberieme preč. Základné školy nie sú len na vzdelávanie, je to aj sociálny tmel, je to jediný priestor, kde sa stretnú deti z rôznych sociálnych vrstiev.

Takže čo s osemročnými gymnáziami?

Ja som za ich útlm.

Domáce vzdelávanie – druhý stupeň?

Rodičia majú mať právo vzdelávať svoje deti doma, ak to uznajú za vhodné, ale povedzme si na rovinu: dnes dávajú rodičia deti na domáce vzdelávanie preto, že sú buď vysoko nespokojní so školou, alebo dieťa má vážne zdravotné problémy a nikde ho nechcú zobrať. Povinnosťou štátu je vytvoriť také kvalitné školy, že domáce vzdelávanie prestane mať zmysel. Dnes sú deti na domácom vzdelávaní skôr protestom rodičov proti systému, nie je v tom nejaké hlboké ideologické presvedčenie.

Aký plat má mať dobrý učiteľ?

V ideálnom prípade by to mal byť aspoň priemer vysokoškolsky vzdelaných ľudí. My sme sa v programe zaviazali, že to bude 80 percent. Ale ideál je 100 percent.

Má mať starší učiteľ automaticky vyšší plat?
Nemyslím si, že vekový automat je najlepší spôsob. Základný plat má byť dobrý, ale osobné ohodnotenie má dávať vedenie školy podľa toho, ako učiteľ učí. Dnes sa školstvo drží len vďaka vysoko motivovaným učiteľov, ktorých je menšina.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0