Úbohej Petrunii, ktorá má 32, ale podľa šéfa textilnej dielne, kde sa táto absolventka histórie so záujmom o čínsku revolúciu uchádza o prácu, vyzerá na 42, osud nepraje. Je obézna a nezamestnaná, nevie, čo so svojim ponižovaným a naničhodným životom. Nikde nikdy nepracovala, žije s rodičmi a trpne znáša matkinu posadnutosť peknými šatami. Kamarátka jej v biednom butiku čosi vyberie, aby sa v ľahkom kvietkovanom outfite cítila aspoň trochu dôstojne, ale nič nepomáha. Chce to prst boží a znamenie sa naozaj dostaví.

Na moste cez ľadovú, januárovú rieku, sa koná náboženská slávnosť. Baťuška pri nej hádže do vody kríž. Pod mostom čaká tlupa mladíkov, pripravených schmatnúť relikviu, symbol úspechu a blahobytu. Petrunia neváha a skočí. Drevený krížik uloví, ale chlapi jej ho hneď víťazoslávne vytrhnú, lebo ženy nemajú právo zúčastniť sa zápasu o svätosť. Bojuje ďalej a vyrvať krížik sa jej podarí. Uteká s ním domov, ale súťaž nekončí. Tlupa ju obviní z krádeže a z domova ju odvádza polícia. Musí vysvetliť, čo „krádežou“ chcela dosiahnuť. Ale ona nevie. Pred budovou stojí televízny štáb. Jeho ambiciózna redaktorka vycíti príležitosť a aj keď ju znepokojujú telefonáty od učiteľky zo škôlky, kde trčí jej dcéra, vrhá sa do víru udalostí. Dieťa počká. Urguje manžela celkom zbytočne. Na policajnej stanici tempo ustáva. Policajti veľmi nevedia, čo s ňou. Kríž z batohu vydať nechce ani kňazovi, ani nikomu. Patrí len jej. Redaktorka robí anketu medzi ľuďmi, navštevuje jej rodičov. Budú v televízii.

Pôdorys tohto komorného príbehu je jednoduchý a má skôr rozmery televíznej štúdie prostredia a charakterov. Populárna genderová agenda a jej kritické vektory, nasmerované na patriarchálnu dominanciu mužov a mužského sveta sú zjavné. Ženy sú druhoradé a je úplne jedno, že mávajú univerzitnými diplomami. Štandardám na vzhľad a patričné submisívne chovanie, nevyhovujú. Vzbura Petrunie je živelná a riadená náhlymi popudmi. Rozumie im televízna redaktorka, ale jej šéfovi kdesi v Skopje sú ukradnuté. Odvolá kameramana a ju bez ceremónií vyhodí. Rezignácia a odovzdávanie trofeje kňazovi nasleduje v závere, keď si mužský šovinizmus užije hrdinka naplno. Polícia ju prepustí priamo medzi zhromaždených junákov pred budovou. Nešetria ju, zaútočia a oblejú vodou, čo v studenej januárovej noci nie je žiadny príjemný zážitok. Zviditeľnila tak jasnú nespravodlivosť a zaslúžila si súcit aspoň jedného z policajtov. Mladý muž jej podá svoju bundu, aby sa trochu zohriala. Kňaz odvelí rozhnevaných mužov domov a Petrunia ticho, po chodníčku v snehu, odkráča v tme do zabudnutia.

Nie je celkom jasný názov film a pasovanie Petrunie do božskej pozície. Snáď mali autorky scenára na mysli jej vôľu a chuť k odvážnej obeti ako dôkazu, že svet pod mužským velením nie je tou najlepšou voľbou všemohúceho. Macedónska režisérka Teona Strugar Mitevska rozpráva tento nenápadný príbeh, ktorý súťažil na Berlinale, s obdivuhodnou štýlovou invenciou. Vyhýba sa jednoznačným a priehľadným mávaním heslami spoločenskej kritiky, jej filmová reč je delikátna, používa jemné vizuálne akordy, balansujúce na hranici nielen situačného humoru, ale presne postihuje aj rozhranie absurdity a zvláštnej lyrickej roviny jednotlivých výjavov. Petrunia skáče do vody s torzom figuríny, pochytenej kdesi v bizarnom butiku, v kožuchu, pod ktorým má mušelínové šaty a náruživo čelí náboženskej mele, polonahým exaltovaným pátosom nabitým mužským telám, nad ktorými čnie postava kňaza. Celá táto polyfónia obrazov a situácií má poznateľne balkánsku dynamiku, vedenú istou režijnou rukou. Citlivo tento orchester frázuje, dopriava mu ohlušujúce forte a vzápätí jemné piano. Sestru Labinu Mitevsku, filmovú televíznu reportérku, s ktorou režisérka spolupracuje na takmer všetkých filmoch, si pamätáme z Ondříčkových Samotárov (2000).

Po režisérovi Milčovi Mančevskom, ktorý svojim skvelým filmom Pred dažďom z roku 1995 upútal pozornosť na filmovú Macedóniu, je Teona Strugar Mitevska druhým najčastejším hosťom českých i slovenských filmových festivalov, najmä svojimi predchádzajúcimi filmami Ako som zabil svätca (2004) a Som z Titova Velesa (2007). Okrem dlhého zoznamu významných i menej významnejších cien dostal film aj cenu arabských filmových kritikov v súťaži, organizovanej egyptským Arabským filmovým centrom (ACC) ako najlepší európsky film. Časy sa menia.

Boh existuje a jej meno je Petrunia (Gospod postoi, imeto i' e Petrunija), Macedónsko , Belgicko, Francúzsko , Chorvátsko, Slovinsko, 2019
Dĺžka: 100 minút
Réžia: Teona Strugar Mitevska
Scenár: Teona Strugar Mitevska, Elma Tataragič
Kamera: Virginie Saint-Martin
Hudba: Olivier Samouillan
Strih: Marie-Hélène Dozo
Producenti: Sébastien Delloye, Danijel Hočevar, Elie Meirovitz, Labina Mitevska
Hrajú: Zorica Nusheva, Labina Mitevska, Vladimir Tuliev, Petar Mircevski, Simeon Moni Damevski, Violeta Sapkovska, Ljiljana Bogojevic
Distribúcia: HBO GO
Foto: ČSFD cz.