Denník N

Scenár pre posledný Tarrantinov film

Sám život píše najlepšie scenáre. Alebo – je podobnosť s realitou čisto náhodná? Každopádne by tu bol aj vhodný názov: Banán systém – polčas rozpadu. Zaujímavé postavy, šťavnaté dialógy, nezabudnuteľné scény napríklad z rybačky a epický boj dobra so zlom v jednej krajinke na periférii… či v jadre … či kde.

Tarrantino chcel počas svojho života natočiť len 10 filmov. Ak sa Kill Bill ráta ako jeden, tak má ešte jeden film pred sebou. A myslím, že tu máme aj výborný scenár, ktorý by majstrovi mohol sadnúť na mieru. Veď posúďte sami:

V krajine, kde sa voda sypala a piesok sa lial, kde skončila polstoročná vláda diktatúry, prišla konečne sloboda a s ňou netušené možnosti. Hlavne pre tých, ktorí mali ešte z minulého režimu náskok v podobe informácií, kontaktov a peňazí. Teda bývalých pravoverných komunistov, ktorí slúžili v tajnej službe pred zmenou režimu a potom aj po nej. Na to, že toľko slúžili pracujúcemu ľudu, mali vynikajúci prehľad, ako zneužiť novú dobu vo svoj prospech (a na úkor ostatných). Ako premeniť peniaze a vplyv na ešte väčší vplyv a ten potom na ešte väčšie peniaze, tie na ešte väčší vplyv a moc a to zase na ďalšie peniaze. Štátne podniky, ktoré patrili predtým pracujúcemu ľudu sa mali dostať do rúk občianskej spoločnosti prostredníctvom privatizácie. A aj sa tak stalo, ale bohužiaľ, postupne malo takmer všetky miliardy v rukách len pár občanov.

Bývalí pravoverní a vplyvní komunisti ostávali v úzadí a všetko sa dialo cez menších hráčov, opičky. Tých spoznáme podľa toho, že síce neboli veľmi schopní, ale za to boli pre peniaze všetkéhoschopní. V priebehu pár rokov, ak poslúchali, urobili zázračnú kariéru, ktorú by sa vo vyspelom svete podarilo urobiť možno v priebehu jednej dvoch generácií úsilia. Tam, v krajine nekončených možností, sa to dalo urobiť aj v priebehu pár rokov. A tak bolo možné sledovať panoptikum panáčikov, ktorí síce mali problém povedať súvislú vetu, zato však dozerali na veľmi dôležité (a peniazmi napchaté) rezorty. A žili luxusný život o ktorom 99% ostatných mohlo len snívať.

Zbohatnúť úsilím a poctivou prácou trvá dlho a je to ťažké. Zbohatnúť podvodom je rýchle a ľahké, ale rizikové. Mohli by vás zatvoriť. Preto postupne nachádzali cestu, ako peniaze a vplyv premeniť na beztrestnosť. Využili na to jednoduchý fakt, že v tejto krajine fungovala spravodlivosť z veľkej časti ešte ako z komunizmu, teda za „starých dobrých čias“. Stačilo mať dosadeného najväčšieho sudcu a ten mohol rozkázať na nižšie úrovne. Toto bolo treba na veľké obchody, na tie lokálne sa zase postupne podosádzali opičky a ich rodiny a tí už vedeli, čo majú robiť. Ak nevedeli, dostali inštrukcie.

Fungovalo to ako zvrátený multi-level-marketing. Najväčší šéf si najme opičku a vysvetlí jej, čo a ako by sa dalo urobiť. Opička si nájde ďalšie opičky, do ktorých investuje (peniaze, teplé miestečko) a oni sa jej musia odvďačiť tým, že urobia čo sa od nich žiada. Skoro až nevoľníctvo a lénny systém. Opička je smerom nadol veľmi prísna a často sa považuje za Krstného otca ako z Puzovej knihy, či rovno Cézara. Smerom nahor je naopak veľmi poslušná. Dlho to vyzeralo, že postupne ovládnu všetko. Toky verejných peňazí, spravodlivosť a dokonca darilo aj budovať verejný image vďaka niektorým poslušným opičkám v bulvárnych médiách. Videli sme ich rehotať sa medzi celebritami, radostne sa fotiť držiac sa za ramená. Alebo to bola povinná jazda? Že treba spolu sedieť na tribúne, aby všetci videli, že sú spolu v dobrom aj zlom? Do tohto by mohol spievať klasik: „…nesmieš sa ty od nás, takto dištancovať!“

Táto krajina však bola pomerne malá a to malo výhody aj nevýhody. Veľký peňažný výtlak a fakt, že každý každého pozná, uľahčoval niektoré obchody. Na druhej strane, ťažko sa niečo mohlo dlhodobo ututlať. V dedine nič neutajíte. A k tomu, niektorí napriek bohatstvu a vplyvu ostali duševne na pôvodnej úrovni. Prípadne už úplne uverili tomu, že sa im nič nemôže stať. Ťažko si inak vysvetliť, prečo keď chodili obchodovať so svojím politickým vplyvom do konšpiračného bytu, nechali sa tam (na sídlisko) zaviezť vládnou limuzínou. Až priamo pred vchod. A tak si ich susedia všimli a nahrali.

Vplyv v sektore spravodlivosti a opičky na správnych miestach zariadili, že sa nič nevyšetrilo. Lenže táto krajina je, ako sme už spomínali, malá a ťažko niečo dlhodobo ututlať. A preto, keď si jeden odvážny novinár dokázal zrátať dva a dva a otvorene o tom písal, zaplatil za to životom. A nie len on. Tiekla krv. A aj toto sa stalo práve kvôli tomu, že niektorí už uverili, že sa im nemôže nič stať. A začali robiť chyby. Zaujímavou postavou je chlapík, ktorý je raz na strane dobra, raz na strane zla, raz hovorí jedno, raz druhé. Po období spolupráce so zlom akoby sa v ňom ozvalo svedomie (alebo strach z odhalenia?). Zaujímavá postava, takýto padlý anjel. Bez neho by sa kopa zlých vecí nemohla urobiť, ale nebyť neho, ani vyšetriť.

Nevýhodou banánového systému bolo, že niektorí akoby nemali dosť a začali konať ešte aj na vlastnú päsť, nie len na príkaz. Aby si prilepšili. A začali vznikať  a unikať rôzne nahrávky rozhovorov, ktoré mali pôvodne slúžiť ako páka na kumpánov, ale v konečnom dôsledku poslúži ako dôkaz proti nim. Na jednej strane sa hovorí, že na to, aby vyhralo zlo, stačí aby dobro neurobilo nič. Na druhej strane ale platí, že zlo sa často z veľkej časti vybije medzi sebou, bývali spolupracovníci začnú súperiť a hádať sa. Donášať na seba. Prípadne sedieť na rybách a dumať, koho by sa dalo vydierať za peniaze. Začnú unikať informácie a pre bývalých kumpánov začnú zlé časy. Spravodliví, ktorí boli v súdnictve v defenzíve začnú mať voľnejšie ruky a môžu začať konať. A čoraz väčším hráčom môže namiesto miesta pri truhlici a pákach ktoré riadia krajinu, hroziť miesto za mrežami.

Vlastne by to mohol byť prvý Tarrantinov film, kde by pomsta voči zlu mohla prebehnúť bez zbytočných potokov krvi. A zároveň výzva dobru, aby neotáľalo a dokázalo využiť presilovku. V dialógoch sa môže šťavnato nadávať a mudrovať nad svetom. Postavy na strane dobra by mohli dostať väčšie zviera do lochu, menšie zvieratká sa zľaknú a rozpŕchnu. Trocha spravodlivosti pre všetkých rovnako by sa po 30 rokoch slobody zišlo. A ak Masaryk tvrdil, že budovanie spravodlivej a slobodnej spoločnosti trvá minimálne 60 rokov, bola by tu nádej, že druhý polčas bude lepší.

 

Za ilustrák ďakujem majstrovi Shootymu

Teraz najčítanejšie