Cirkevné dokumenty k sex. zneužívaniu – kde sa asi stala chyba (2/4)

História cirkevného práva po roku 1900

Cirkevné právo v tomto období existovalo vo forme asi 10000 kánonov, ktoré mali ešte rôzne vysvetľujúce dodatky. Mnohé kánony však boli redundantné, nekonzistentné, nejasné alebo irelevantné pre danú dobu.

Pápež sv. Pius X. zriadil v roku 1904 komisiu pre kodifikáciu kánonického práva. Komisia prevzala, prípadne modifikovala alebo naopak úplne zamietla mnohé kánony aj podľa ich relevantnosti pre nový spoločenský kontext.

Z pripravovaného kódexu kánonického práva boli takto vylúčené aj vyššie spomenuté dekréty požadujúce, aby klerici vinní zo sexuálneho zneužívania boli pozbavení klerického stavu a zároveň odovzdaní civilným autoritám.

Kódex kánonického práva 1917

Nový Codex Iuris Canonici (franc.) bol promulgovaný v roku 1917 (ďalej CIC/1917). Kódex mal pre Cirkev v spoločnosti zaručiť autonómiu potrebnú k napĺňaniu jej poslania „učiť, hlásať a posväcovať“ a zároveň chcel chrániť mnohé privilégiá Cirkvi ťažko vybojované počas 19-tich storočí jej dejín.

Súčasťou stratégie Sv. stolice v nových sociálnych podmienkach bolo aj uzatváranie ďalších konkordátov s jednotlivými krajinami, aby sa uchovala legitimita cirkevného práva vo vzťahu k svetskému právu v zmysle historickej kontinuity.

Ako príklad takejto dohody možno uviesť konkordát medzi Sv. stolicou a Poľskom podpísaný v roku 1925 (platil do roku 1945, znovu bol podpísaný v roku 1993 a ratifikovaný v roku 1998).

Pri skúmaní príčin krízy z perspektívy vzťahu cirkevného práva k tomuto problému je potrebné uviesť nasledovné fakty.

Právny kódex z roku 1917 ešte zachováva tzv. privilegium fori.

Konkrétne ku sexuálnym deliktom klerikov sa CIC/1917 vyjadruje nasledovne:

Kánon 904 CIC/1917 dopĺňa:

Crimen Sollicitationis 1922

V roku 1922, teda krátko po uvedení CIC/1917, vyšla inštrukcia Crimen Sollicitationis (ďalej len CS, angl.), v ktorej boli detailnejšie upresnené procedurálne kroky:

• udanie,
• samotný proces (vyšetrovanie, kánonické zaobchádzanie s obvineným, rozsudok a odvolanie sa proti rozsudku),
• tresty,
• oficiálne komuniké 
• crimen pessimum.

Dokument mal byť uložený v tajnom archíve biskupa a nebol dokonca ani publikovaný v Acta Apostolicae Sedis.

Inštrukcia nebola primárne o sexuálnom zneužívaní detí a mladistvých kňazmi. V podstave riešila dva delikty: Crimen sollicitationis (1) a crimen pessimum (2).

1. Spovedník navádza penitenta na hriech proti 6. prikázaniu, alebo ho s ním spácha. Je to extrémne závažné zneužitie dôvery a hrozné znesvätenie sviatosti pokánia. Tieto delikty sú rezervované Sv. stolici, ktorá má zodpovednosť za ochranu integrity sviatostí zaručením (v)hodnosti ich vysluhovateľov.
    
2. Najohavnejší zločin (crimen pessimum) je „akýkoľvek vonkajší obscénny ťažko-hriešny skutok spáchaný klerikom (alebo pokus o jeho spáchanie) akýmkoľvek spôsobom s osobou rovnakého pohlavia“ (bod 71).

Je veľmi dôležité, čo je spomenuté na konci dokumentu (bod 73), že na rovnakú úroveň s crimen pessimum sú postavené aj sexuálne hriechy (alebo pokus o ich spáchanie) s dieťaťom v predpubertálnom veku a so zvieraťom (beštialita).

Podľa vtedy platného kódexu sa pubertálny vek chlapca začínal od 14. a dievčaťa od 12. roku života (kán. 88 CIC/1917 §2). Ako bolo uvedené vyššie, kán. 2359 CIC/1917 stanovuje hranicu zneužitia mladistvých do 16-tich rokov. Podľa CS je teda delikt zneužitia závažnejší, t.j. patrí medzi tzv. delicta graviora, ak je vek obete nižší.

Rozsudok cirkevného súdu môže byť trojaký (bod 56), na rozdiel od civilného súdu, ktorý uzná páchateľa vinným alebo nevinným:

1. oslobodzujúci – súd si je istý nevinou obvineného,
2. prepúšťajúci – nepochybne sú v dôkazoch nedostatky,
3. odsudzujúci – súd si je istý spáchaním deliktu.

Trest (depositio < privatio < degradatio) sa udeľuje podľa závažnosti deliktu, pričom sa zohľadňuje počet zneužitých osôb, ich vek, forma skutku, dĺžka obdobia zneužívania, recidíva.

Za osobitnú zmienku stojí bod 11. Na zaobchádzanie s týmito prípadmi sa v cirkevnom súdnom procese (vrátane rozsudku a jeho vykonania) vzťahuje permanentné prísne utajenie, tzv. tajomstvo Posvätného ofícia, neskôr premenované na Pápežské tajomstvo.

Bod 16 opakuje obsah kánonu 904 CIC/1917: Penitent musí kňaza vinného so spáchania sexuálneho deliktu počas sv. spovede nahlásiť biskupovi alebo Sv. stolici do jedného mesiaca. Spovedník (iný, nie ten, čo zneužíval) musí - povinnosť ho vážne zaväzuje vo svedomí - oboznámiť penitenta o tejto jeho povinnosti.

Ďalej bod 18 dopĺňa, že veriaci, ktorý vedome zanedbá povinnosť do jedného mesiaca nahlásiť osobu, ktorou bol sexuálne zneužitý, upadá do exkomunikácie latae sententiae.

Zdá sa, že v reťazci osôb, ktoré podľa inštrukcie majú povinnosť danú záležitosť niekam posunúť, je práve ten najslabší článok – samotná obeť – postihovaný tým vôbec najprísnejším cirkevným trestom pri zanedbaní tejto povinnosti.

Týmito pravidlami, ktoré oficiálne platili do roku 2001, zrejme sledovala Sv. stolica viaceré ciele: chrániť spovedné tajomstvo (ak k zneužitiu došlo počas vysluhovania sviatosti zmierenia), zamedziť škandálu a znovu uplatniť privilégium kňazského stavu, aby klerik-delikvent nemusel byť vydaný civilným autoritám.

Ako sa uvádza vo viacerých správach (viď zoznam v úvode 1. časti), civilné autority dlhé desaťročia vôbec nevedeli o týchto obvineniach. S obvinenými klerikmi ani neboli žiadne civilné súdy a tieto záležitosti sa výlučne riešili pred cirkevnými súdmi (ak vôbec, ako bude uvedené neskôr), kde delikventovi maximálne hrozilo prepustenie z klerického stavu. Uvedené platilo bez ohľadu na to, či k sexuálnemu zneužitiu došlo v rámci sv. spovede alebo mimo nej.

Prakticky žalobcovia i svedkovia boli zaviazaní prísahou zachovať v tajnosti ich svedectvo, aby bola zachovaná dôvernosť vyšetrovania a integrita vyšetrovacieho procesu. Podľa neskorších vysvetlení právnikov obhajujúcich Sv. stolicu na civilných súdoch, táto povinnosť mlčanlivosti ich vraj neviazala hovoriť o tom, čo vedeli mimo kánonického procesu a ani im (vraj) nezakazovala informovať o obvineniach civilné orgány činné v trestnom konaní. Viac o tom bude pojednané v ďalšej časti.

K dokumentu bol priložený aj formulár obsahujúci otázky na žalobcu. Tie majú istú dávku skepticizmu voči pravdivosti obvinení zo stany obete. Niekedy sú až drsné, aby sa pri vyhodnocovaní odpovedí s čo najväčšou istotou vylúčila možnosť falošného obvinenia. Vyšetrovatelia však mali zakázané pýtať sa obete, či dobrovoľne pristúpila na klerikove libidinózne ponuky.

Podobne existoval aj súbor otázok na obvineného. Meno žalobcu malo všeobecne zostať utajené a nemalo byť oznámené ani obvinenému klerikovi (no face-to-face confrontation). Tieto prílohy neboli nikdy zverejnené. S komentárom, že napríklad ani FBI či CIA nezverejňujú ich vyšetrovacie protokoly.

Nakoniec treba zdôrazniť ešte jeden kľúčový bod pre ďalší vývoj:

Crimen Sollicitationis 1962

Pápež Ján XXIII. schválil v roku 1962 in forma specifica (dokument má silu zákona) novelizovanú verziu Crimen Sollicitationis (angl.). Text v podstate kopíruje inštrukciu z roku 1922, ale jej platnosť je rozšírená aj na rehoľníkov a rehoľných predstavených. Rovnako ani táto verzia nebola Sv. stolicou publikovaná v AAS či v L´Osservatore Romano, ako býva zvykom. Aj keď v úzkom kruhu právnikov ju zverejnil X. Ochoa v Leges Ecclesiae s asi 20-ročným oneskorením. Verejnosti bol dokument dlho neznámi prakticky až do roku 2001.

Počas koncilu sa vyskytli problémy s distribúciou tohto dokumentu biskupom. Aj preto, podľa niektorých svedectiev, nastala v 60-tych a 70-tych rokoch nezvyčajná situácia, keď dokument, ktorý definoval, ako postupovať v prípade sexuálneho zneužívania detí, síce existoval, ale v skutočnosti o ňom nikto nevedel, ani ho nepoužíval.

Aj naďalej sa podľa CS na všetky procesné úkony vzťahuje Pápežské tajomstvo, ktorého rámec upresnila v roku 1974 inštrukcia sv. Pavla VI. Secreta Continere (angl./lat.). Aplikuje sa na kánonický vyšetrovací proces, súdny proces a všetky s nimi súvisiace obvinenia a informácie o sexuálnom zneužívaní detí a mladistvých klerikmi. Za porušenie pápežského tajomstva hrozí exkomunikácia. Prakticky sa tak potvrdila požiadavka na utajenie týchto vecí na úrovni spovedného tajomstva.

Pre vývoj v nasledujúcich desaťročiach je dôležité spomenúť, že sexuálny akt klerika s osobou mladšou ako 16 rokov bol charakterizovaný inštrukciou CS a aj CIC/1917 skôr ako hriech než trestný čin v kontexte civilného práva – nehovorí sa nič o povinnosti nahlasovať trestný čin civilným orgánom. Do roku 1960 sa dokonca správanie delikventa považovalo čisto za morálne pochybenie a neuvažovalo sa ani eventualite psychickej poruchy.

<<< 1. časť                  3. časť >>>

I. Waters: The Law of Secrecy in the Latin Church (link) 

T.Doyle, OP: The 1922 Instruction and the 1962 Instruction  “Crimen Sollicitationis” Promulgated By the Vatican (link)

B. Daly: The Instruction Crimen Sollicitationis on the Crime of Sollicitation: Confusion or Cover-up of Paedophilia? (link)

J.P.Beal: The 1962 Instruction Crimen Sollicitationis: Caught Red-Handed or Handed a Red Herring? (link)

Sv. stolica: História noriem týkajúcich sa najťažších deliktov (slov. / angl.)