Futbalový zväz si kritiku zaslúži, nemôže ale za vaše fanúšikovské životy

Slovenský futbalový zväz je na tom podobne, ako mnohé iné, nielen futbalové, zväzy. Nikto ho nemá rád. Nič na tom nemení fakt, že fanúšikovia národný tím a jeho hráčov milujú, parafrázujem marketingového riaditeľa SfZ z obdobia, keď vznikol koncept Sokolov. Len dodám, že milujú pokiaľ onen národný tím vyhráva a hrá doma proti atraktívnym súperom.

V poslednom čase som zaznamenal zvýšenú hladinu vitriolu, jedovatých reakcií plných ohňa a síry smerovaných zo strany fanúšikov smerom k správcom slovenského futbalu. Podľa mňa futbalový zväz kritizovať môžeme. No ani on, ani jeho prezident, nemôžu za fanúšikovské životy.

Očakávanie vs realita

Napríklad si myslím, že slovenskí fanúšikovia majú od futbalového zväzu nereálne očakávania. V prípade reprezentácie lístky za korunu, maximálne za jedno Euro. K tomu dokonalý systém distribúcie lístkov, pri ktorého sa ujde každému, kto prejaví záujem. Bez ohľadu na to, koľko dní zostáva do zápasu.

Fanúšikovia klubov prirodzene vidia za každým krokom funkcionárov konšpiráciu. Penalta? Žltá karta? Zatvorený štadión? Neznášate náš klub, skapte. To sa ešte vyjadrujem slušne, na rozdiel od “jednotlivcov”, ktorí aj na doteraz poslednom derby Slovana s Trnavou znova dokázali spojiť celé kotly do hromových vulgárnych pokrikov.

Realita je pritom prozaickejšia no nezdá sa, že by ju fanúšikovia boli ochotní akceptovať. Lístky na reprezentáciu nemôžu stáť euro, päť a ani desať. Hodnota našich najlepších futbalistov je jednoducho vyššia, aj keď hrajú prípravný zápas. Lístky na obyčajné bratislavské divadlo zoženiete za 12 €, ale keď hrajú Bedárov s najlepšou produkciou, dáte 33 a ani nemuknete. Pre úplnosť, toľko stál najlacnejší. Najdrahší stál 43 a aj tak bolo beznádejne vypredané.

Osemnásť Eur nie je prehnaná suma za zápas Slovensko – Paraguaj. Sektory, do ktorých sa za ten peniaz dali kúpiť lístky, neboli vypredané ani náhodou. Preto sa ponosy na tento konkrétny incident nedajú brať príliš vážne. Mali ste vykúpiť aspoň jeden sektor a rozvinúť plagát “Chceli sme prísť za 12,” alebo také niečo.

Konštruktívna kritika

Nikto netvrdí, že futbalový zväz robí všetko iba dobre. Namiesto Paraguaja sa hovorilo o Uruguaji, či inom atraktívnejšom súperovi pre prvý zápas na Tehelnom poli. Rozlúčka s oporami bol výborný ľudský aj marketingový počin. Dražiť dresy pri spomienke na historicky prvý zápas (spojencov) Slovensko – Nemecko počas druhej svetovej vojny v roku 1939 zdvihol nejedno obočie.

O spackanom žrebovaní Slovnaft Cupu sme si posrandovali viacerí. Čaro nechceného v živom vysielaní, hoci len na Youtube, či Facebooku, ukázalo svoju temnejšiu tvár. Určite sa dá namietať ešte viac vecí, chýba ale ochota počúvať vysvetlenie, čo za krokmi funkcionárov v skutočnosti môže byť.

Napríklad večerný čas zápasu proti Paraguaju mohol mať úplne pragmatické vysvetlenie – inak by nemohol byť v televízii na Jednotke, alebo by naň inak súper nepristúpil. Neviem, nedozvedel som sa, hoci si sám viem predstaviť, že na zápas popoludní by som sa sám vybral.

Nepáči sa mi, ako fanúšikovia zväz kritizujú. O skandovaní a transparentoch som už písal. Na internetoch si vylievajú zlosť podobne agresívnym spôsobom. Pod tým všetkým je cítiť až nezdravá, ako by som to slušne napísal, posadnutosť.

Posadnutí

Neviem, čím to je. Z nadhľadu to totiž vyzerá, že slovenským klubom sa celkom darí. Štyri už majú štadióny, za ktoré sa nemusia hanbiť a piaty sa stavia. Dostanú sa do Európy. Reprezentácia hrá dôstojné kvalifikácie a očakávania sú na úplne inej úrovni, ako v ére pred trénerom Weissom.

Zväz stavia a prispieva na štadióny po celej krajine, od experimentu Grigga-Hipp sa už ani nemýli pri výbere reprezentačných trénerov. Určite by mohol mnoho vecí robiť lepšie, viac, inak. Fanúšikovia by ale tiež mohli namiesto žlčovitých výpadov venovať slovenskému futbalu viac pozitívnej energie.

V Budapesti zrekonštruovali Puskásov štadión, na ktorom sa o rok odohrá časť zápasov EURO turnaja. Má kapacitu 67-tisíc divákov. Viac, ako Tehelné pole, City Aréna a Mol Aréna dohromady. Spomienka na zápas repre v Maďarsku hovorí, že zaslúžene.

Nie, slovenský národný futbalový štadión nemá nízku kapacitu. Dvadsať tisíc sedadiel evidentne bohate stačí. Skutoční fanúšikovia slovenskej reprezentácie sa naňho stále v pohode zmestia.