Čo zničí turecká invázia do Sýrie

So slovom Rojava som sa po prvýkrát stretol v máji 2015, keď sme v malej skupinke spolu s bývalým europoslancom Branislavom Škripekom prekročili hranicu medzi irackým Kurdistanom a sýrskym kantonom Džazíra.

Nebolo to celkom bez komplikácií. Hraničný priechod bol pre cudzincov oficiálne uzavretý, príšerne pálilo slnko a na hranici sme museli stráviť hodiny. Nakoniec sa nám predsa len podarilo prejsť cez rieku Tigris. Na druhej strane si nás prevzali členovia kresťanských milícií (Syriacka vojenská rada).

Uniformu nemala len jedna žena, Elisabeth Gourije, ktorá sa predstavila ako viceprezidentka Samosprávy v Rojave. Energická päťdesiatnička, ktorá si pripaľovala jednu cigaretu za druhou, nás okamžite začala zasväcovať do miestnych reálií. Bolo to v čase, keď bol Islamský štát ešte pri sile. V Rojave vznikala samospráva, ktorá intenzívne volala po podpore Západu. Jej predstavitelia verili, že aj s jeho pomocou by sa model spravovania tohto regiónu mohol stať inšpiráciou pre povojnové usporiadanie Sýrie. Dnes už je jasné, že to boli márne nádeje.

Kurdi a samospráva

Rojavu alebo Západný Kurdistan tvorí niekoľko sto kilometrov dlhý pás územia popri tureckej hranici, ktorý sa rozprestiera na západ od iracko-sýrskych hraníc. Tvoria ho tri kantóny – Džazíra, Kobani a Afrin. Etnicky v ňom dominujú Kurdi, ale žijú tam aj početné komunity Syriakov (asýrskych kresťanov), Turkménov, sunitských Arabov a jezídov.

Rozlohou ide o územie väčšie ako Libanon, na ktorom žijú približne štyri milióny ľudí, z toho asi stotisíc kresťanov, väčšinou v kantone Džazíra. Pred vojnou ich tam bolo okolo štvrť milióna. Rozsah ich exodu nám vtedy plasticky opísal kňaz v meste Derik: pred občianskou vojnou patrilo pod ich farnosť viac ako tisíc kresťanských rodín, v čase našej návštevy ich už bolo iba štyristo.

Vojensky toto územie kontrolujú kurdské milície YPG, ktoré sú vojenskou odnožou strany sýrskych Kurdov (PYD). Majú silné väzby na Stranu kurdských pracujúcich (PKK), ktorá pôsobí v Turecku. Spolupracujú s nimi aj menšie kresťanské milície (Syriacka vojenská rada) a vojenské jednotky niektorých sunitských klanov. S hlavou jedného z nich, klanu Šammar, šejkom Al-Hádím sme sa počas našej cesty stretli, v jeho mínometmi obohnanom sídle, ktoré v tom čase bolo na frontovej línii s Islamským štátom.

Tieto vojenské jednotky, ktoré neskôr pôsobili pod názvom Sýrske demokratické sily (SDF), zohrali kľúčovú úlohu v boji proti Islamskému štátu. V roku 2017 dobyli jeho hlavné mesto Rakka.

Zdroj: wikimedia.org

Problémom je, že Rojava nie je úplne kompaktným a homogénnym územím. Kanton Afrin, ktorý dnes už kontrolujú Turci, s kantónmi Jazira a Kobani priamo nesusedí a kurdské obyvateľstvo tvorí v niektorých oblastiach menšinu. Politickou a vojenskou stratégiou sýrskych Kurdov bolo kontrolovať celý pás územia, teda aj oblastí, kde Kurdi nemajú väčšinu, a posunúť jeho hranice čo najbližšie k Stredozemnému moru.

Ich cieľom bolo vytvoriť životaschopný celok, ktorý by si po občianskej vojne udržal autonómne postavenie. Pred vojnou, v časoch Asadovej vlády, boli tieto územia akousi vnútornou kolóniou. Asad ich zámerne udržiaval čo najmenej rozvinuté, aby podnietil migráciu Kurdov do veľkých miest, kde sa ľahšie „arabizovali“. Výsledkom bolo, že v regióne funguje len veľmi tradičné poľnohospodárstvo, ktoré sa borí s nedostatkom vody. Asadov režim tam cielene neinvestoval do zavlažovacích systémov.

Na území Rojavy sa síce nachádzajú pomerne výdatné ropné polia, ktoré pred vojnou produkovali viac ako 300-tisíc barelov ropy denne, problém je však s jej vývozom. Aj preto bolo strategickým záujmom sýrskych Kurdov kontrolovať územie čo najbližšie k Stredozemnému moru a zaistiť si tak alternatívne distribučné možnosti.

Od Marxa k priamej demokracii

Keďže teritórium Rojavy je etnicky a nábožensky pestré, pre Kurdov bolo kľúčové zabezpečiť taký model administratívy, ktorý by im zaistil lojalitu iných národností. V čase našej návštevy v Rojave sa samosprávny model tohto územia ešte len rodil, ale začiatkom roku 2016 tu bola aj oficiálne vyhlásená vlastná správa pod názvom Federálny demokratický systém Rojava. Dominovali v nej Kurdi, ale zastúpené boli všetky etniká. Súčasťou tohto modelu bol parlament, ale aj exekutívne orgány, do ktorých jednotlivé entity nominovali svojich zástupcov.

Ľudia, s ktorými sme sa v roku 2015 v Rojave rozprávali, odmietali separatistické tendencie. Tvrdili, že ich cieľom nie je samostatný kurdský štát. Budúcnosť Sýrie videli vo federálnom usporiadaní. Svoj systém demokratickej samosprávy vnímali ako model, ktorým by sa v budúcnosti mohla inšpirovať celá krajina.

Ideovo projekt samosprávy v Rojave čerpal aj z myšlienok amerického politického filozofa Murraya Bookchina a jeho koncepcie libertariánskeho municipalizmu. Veľmi zjednodušene: ide o akúsi kombináciu maximálnej decentralizácie a priamej demokracie. Touto filozofiou je dnes do veľkej miery ovplyvnená značná časť kurdského politického hnutia a tento ideový smer vystriedal v jej radoch kedysi veľmi populárny marxizmus. Vplyv tohto myšlienkového prúdu na miestne elity v Rojave pred pár rokmi opísal bývalý britský diplomat Carne Ross v článku pre Financial Times.

10. október 2019. Sýrski Arabi a kurdskí civilisti na úteku pred tureckým bombardovaním. Foto: profimedia.cz

Model, ktorý na severovýchode Sýrie vznikol, bol, samozrejme, od začiatku veľmi zraniteľný a geopolitickí realisti sa na jeho budúcnosť pozerali skepticky. Minulý rok sme sa o tejto téme rozprávali v Bruseli s analytikom Guneyom Yildisom, niekdajším poradcom britského parlamentu pre Blízky východ a Turecko. Tvrdil, že budúcnosť tohto modelu bude závisieť od Američanov. „Ak sa stiahnu zo severu Sýrie, ako o tom v poslednom čase hovorili, Rojava bude čeliť tlaku zo strany Turecka, prípadne zo strany Sýrie s podporou Ruska, čo by mohlo viesť k rozdeleniu dnešnej jednoty medzi rôznymi etnikami v tomto regióne,“ povedal Yildis v rozhovore pre Postoj.

Tento scenár je dnes realitou. Američania ohlásili stiahnutie svojich vojakov z oblasti a severovýchod Sýrie čelí tureckej invázii. Na pomoc Kurdom za nie celkom jasných okolností prichádzajú Asadove vládne jednotky. Ak by nakoniec aj došlo k tomu, že kontrolu nad touto oblasťou si nakoniec rozdelí Turecko s Asadom, pre samosprávny model, ktorý tu niekoľko rokov budovali Kurdi spolu s ostatnými etnikami, to môže znamenať len jediné. Koniec.

„Pri našom modeli sme sa inšpirovali Európou, a preto by sme chceli, aby o nás EÚ prejavila záujem a pomohla nám. Útočia na nás zo všetkých strán a bez vašej pomoci dlho nevydržíme,“ povedal nám roku 2015 Abdulkarim Omar, ktorý mal v samospráve Rojavy na starosti medzinárodné vzťahy. Už vtedy sme cítili, že váhu EÚ veľmi preceňuje, len sme akosi nenašli silu mu to takto naplno povedať.