Poľsko: Analýza volieb a čo bude ďalej

PiS si splnil sen – strana nebude potrebovať koaličného partnera. Čísla:

PiS – 44,3 %
Občianska koalícia – 26,8 %
Ľavica – 12,3 %
PSL – 8,6 %
Konfederácia – 6,7 %
(92 perc. spočítaných hlasov)

Hlasy takmer neprepadli (malé strany získali len asi percento), radosť majú okrem PiSu aj PSL a koalícia libertariánov a nacionalistov s názvom Konfederácia, inak mimoriadne úspešná medzi mladými voličmi, zvlášť mužmi (až polovicu hlasov mala od voličov 18- až 29-ročných).

Výsledky sú neúspechom pre hlavnú opozičnú stranu Občianska platforma (kandidovala s menšími stranami pod názvom Občianska koalícia) a v menšej miere aj pre Ľavicu (koalícia starej SLD s progresivistickými stranami), ktorá si verila v koncovke na 20 percent, napokon má cca 12. Preváži ale pocit, že sa po štyroch rokoch vracajú do parlamentu. Ľavica však zostáva slabá, zhruba v rozmedzí 8-12 percent, ktoré získavala od veľkého škandálu vo voľbách za posledných 15 rokov.

PiS volili pomerne proporčne, ale o trochu viac ženy, najsilnejší sú medzi voličmi so stredným vzdelaním, po päťdesiatke a najmä po šesťdesiatke, čím menšie sídlo, tým väčšia podpora.

Platformu/KO volili tiež prevažne ženy (ešte vo väčšej miere ako PiS), skôr voliči s vyšším vzdelaním, najlepšie sa im darilo tiež medzi voličmi po šesťdesiatke, inak pomerne rovnomerne bez ohľadu na veľkosť sídla.

Ľavicu volili tiež viac ženy, voliči s vyšším vzdelaním a z veľkých miest. PSL volili najmä obyvatelia menších sídiel, Konfederácia je strana mladých a stredne vzdelaných mužov.

Dôležitá je aj účasť.

V nedeľu volilo vyše 61 percent voličov. Za uplynulých 30 rokov je to najvyššie číslo, jedinou výnimkou sú slávne poloslobodné voľby v júni 1989, v ktorých išlo o demontáž boľševika. Mandát PiSu je o to silnejší. Účasť za uplynulých 30 rokov:

1989: 62,7 %
1991: 43,2 %
1993: 52,1 %
1997: 47,9 %
2001: 46,3 %
2005: 40,6 %
2007: 53,9 %
2011: 48,9 %
2015: 50,9 %
2019: 61,1 %

Ešte jeden trend – podpora pre politického hegemóna, čísla nižšie ukazujú percento, aké získala víťazná strana vo voľbách (rok 2019, stav pri 92 percentách spočítaných hlasov):

1991: UD – 12,3 %
1993: SLD – 20,4 %
1997: AWS – 33,8 %
2001: SLD – 41,0 %
2005: PiS – 27 %
2007: PO – 41,5 %
2011: PO – 39,2 %
2015: PiS – 37,6 %
2019: PiS – 44,3 %

Prejdime na politické hodnotenie

PiS bude schopný vládnuť sám, získal väčšinu v obidvoch komorách parlamentu. Poľské médiá riešia, či sa bude chcieť Kaczynski stať premiérom, ale myslím, že ide o isté neporozumenie toho, o čo mu ide v politike, kandidátom strany na premiéra bol súčasný premiér Morawiecki.

Hlavná opozičná strana má problém. Jej predseda Grzegorz Schetyna je považovaný za politika bez charizmy a nápadov, strana chcela získať cez 30 percent, nepomohla ani kandidátka na premiérku, kampaň aj podľa liberálnych médií nemala šťavu ani iskru. Zrejme to bude znamenať (skôr alebo neskôr) koniec Schetynu na čele strany.

Jednou z najzaujímavejších vecí bude sledovanie vzťahu medzi nacionalistami z Konfederácie a PiSom, Kaczynského strana bude tá umiernenejšia, nebude ale môcť robiť chyby a prenechať iniciatívu nabudeným národovcom.

Ľavica bude riešiť starú dilemu – ako spojiť socializmus bývalých komančov s progresivizmom ich detí a vnúčat.

Ako bude PiS vládnuť?

PiS je stranou sociálnych balíčkov a národného konzervativizmu, v tom je čitateľný. PiS chce ešte viac posilniť štát v ekonomike, napr. v bankovom sektore. Kým nebude recesia, tak to bude fungovať. Poľská vláda je inšpiratívna aj pri podpore demografie, omnoho viac ako na dôchodcov myslí na mladé rodiny s deťmi, z ich politiky výrazne benefituje spoločnosť na perifériách krajiny.

Kaczynski je politik, ktorý sa nebojí tvrdých konfliktov. Jeho vláda aj krajina potom za ne platí cenu v podobe kritiky zo zahraničia (to bol prípad paralýzy Ústavného súdu a súdnej reformy), vie ich však obhájiť pred voličmi v Poľsku.

V zahraničnej politike vládu PiS charakterizuje ostrý konflikt s Ruskom, nadštandardná spolupráca s Američanmi a kontrolovaný konflikt s Nemcami.

Keď ide o Nemecko, Poliaci majú oproti iným krajinám v regióne niektoré výhody. Veľkosť, ekonomickú relevanciu a istú vnútornú stabilitu. Krajiny, ktoré menia po pár rokoch svoju reprezentáciu, vystupujú inak ako tie, kde sa dlhé roky stretajú tí istí partneri. Kaczynski dáva Poľsku tento typ stability. Napokon, Ursula von der Leyenová bola zvolená za šéfku Komisie len vďaka hlasom jeho strany.

Jedna z obáv, ktorú riešia oponenti PiSu, je budúcnosť médií a mediálnej politiky štátu. Šéf verejnoprávnej televízie Kurski čakal na výsledky volieb v spoločnosti Kaczynského napríklad. Je zrejmé, že keby mali inú mediálnu politiku, mal by PiS problém tak ako v minulosti. Základnou témou ich mediálnej politiky je obrana plurality, ak chcete rovnováhy, ako to sami volajú. Keďže to nedokáže presadiť trh, musí to presadiť štát. Druhou stranou mince je straníckosť takejto mediálnej scény. Poľské médiá sa oveľa najviac v tomto podobajú na americké. Samozrejme, že to so sebou nesie viacero problémov, jedným z nich je aj neudržateľnosť takejto scény, ako „pluralitu“ zabezpečujú najmä štátom financované médiá. Myslím, že práve tento „problém“ sa bude Kaczynského strana snažiť vyriešiť.

A posledná poznámka, Kaczyznski a Fico robia v istom zmysle podobnú politiku (sociálne balíčky), prečo to v Poľsku funguje Kaczynskému o čosi lepšie, v čom je medzi nimi zásadný rozdiel?

Vidím tri. A opomeniem pritom minulosť pred rokom 1989, aj ideologické rozdiely.

Po prvé, korupcia. PiS mal pred voľbami tri aféry, najvýznamnejšia z nich sa týkala predsedu parlamentu Kuchcińského, ktorý využíval vojenské lietadlá a vrtuľníky na cestovanie domov. Z pohľadu našich káuz smiešna aféra. Kuchciński napriek tomu odstúpil (a včera získal vysokú podporu vo voľbách).

PiS je rádovo (!) výrazne menej skorumpovaná strana, ako je to v prípade Ficovej, Babišovej aj Orbánovej strany.

Druhý dôvod, Kaczynski je odvážnejší v témach, ktoré u nás ani neexistujú – aby bol štát silnejší v bankovom sektore, vôbec v ekonomike. Môžeme hovoriť o východných spôsoboch, ale nie východných témach – Poľsko chce napodobniť západné štáty, kde je to norma.

Tu máme čo doháňať. Nielen kvôli tomu, že podobné suverenistické uvažovanie u nás nikto nepestuje, ale keby ho aj niekto začal, hrozilo by to fiaskom. Nie je to len o téme, ale aj stave elity, či na to máme.

Po tretie, z politiky PiSu vidieť, že myslí na budúcnosť. Z Ficovej strany ide emócia, že myslia na seba, straníkov a možno svojich voličov, urobiť maximum, aby zostali pri moci, ale s minimálnou ochotou priznať chyby, napraviť ich. A nemyslieť na dnešok ani zajtrajšok, ale na budúcu generáciu – investovať do demografie, armády a podobných dlhodobých záväzkov.

Azda je z tohto porovnania zrejmé, že významnejšie ako podobnosti sú medzi nimi rozdiely. (Vrátane jedného, ktorý svedčí v prospech Roberta Fica.)