Erika Szalayová

Máte svojský šarm, človek by čakal, že v&nbsp;tomto seriáli dostanete úlohu, v&nbsp;ktorej ho aj využijete.

Zvodcov už hrajú iní chlapci, mladší a&nbsp;krajší. (Smiech.)

Šarm predsa nemá nič spoločné s&nbsp;vekom.

V&nbsp;seriáli Priatelia mal Chandler osobitý šarm vďaka vášmu hlasu, hoci ste ho „iba“ dabovali.

Nikdy som dabing nepokladal „iba“ za dabovanie, je to veľká časť nášho hereckého umenia. Po rokoch mi je veľmi ľúto, že ho chceme akoby strácať. Pýtam sa prečo.

Možno je to tým, že sa konečne viac nakrúca, teda že prevláda domáca tvorba.

Aj v&nbsp;Česku sa nakrúca a&nbsp;dabing sa nestratil. Povedzte Čechom, aby predávali slovenské DVD u&nbsp;nich doma, vysmejú vás. Milujem Čechov, sú to naši bratia, ale prečo pustiť tento biznis. Iba preto, že pár ľudí má materské firmy v&nbsp;Česku? Túto prácu mám veľmi rád, je to rovnocenná odnož hereckého umenia ako film, divadlo, audiokniha. Vždy som dabing takto vnímal.

V&nbsp;tomto seriáli je teda vaša postava na prvý pohľad záporná.

Má svoje problémy. Režisér Peter Bebjak mi raz povedal: „Viem, že hľadáš pozitívnu linku, ale buď hlavne hajzeľ.“ Moja postava má komplexy, ale nezanedbáva svoje poslanie, hoci ľudsky ani profesijne jej to nevychádza, pretože nie je vo svojej práci taká dobrá, ako to prezentuje, a&nbsp;z&nbsp;toho vyplývajú ďalšie problémy a&nbsp;konflikty. Má silnú dramatickú líniu, takže má šance získať si aj sympatie.

Prešiel náročným životným obdobím, napriek tomu ostal taký ako predtým – veselý a optimistický.

Stretávame sa na Ukrajine, kde sa seriál nakrúca. Prvá asociácia, ktorá väčšine ľudí napadne, je nízka životná úroveň. Váš kolega Andy Hryc zabával novinárov na pľaci historkami, ktoré tu zažil. Vnímate aj vy život bežných ľudí?

Neviem to pomenovať tak, že je tu nižšia životná úroveň než u&nbsp;nás. Všímam si hlavne ľudí a&nbsp;Ukrajinci sú ľudsky úplne v&nbsp;poriadku, dokonca sú družnejší než my. Myslím si, že majú silné národné cítenie, hoci sú vlastne mixom národov. Možno ich scelila vojna. Zaujímavé je, že stále majú základnú vojenskú službu, boli sme tu aj počas ich vojenskej prísahy a&nbsp;nostalgicky sme spomínali.

Je pravda, že tu vládnu priepastné ekonomické rozdiely. Kyjev považujú za veľkomesto, všetko ostatné volajú „silo“ – čiže dedina. Na vidieku vládne na prvý pohľad neskutočná chudoba, nie sú tam poriadne cesty, nesvieti verejné osvetlenie. Ale domáci majú záhrady, políčka, kravy.

Aj u&nbsp;nás to tak voľakedy bolo, to len ľudia z&nbsp;mesta tvrdili, že na vidieku je chudoba. Vidiečania to však tak nevnímali. Mali všetko, vlastné mlieko, vajíčka, nič im nechýbalo. Mali vlastný spôsob života a&nbsp;nepokladali sa za chudobných.

Je však pravda, že sme do tejto krajiny prišli s&nbsp;obavami a&nbsp;očakávaním, aké to tu bude. Našťastie od prvého dňa nakrúcania sme nemali pocit, že treba niečo zmeniť. Naši ukrajinskí kolegovia sú rovnakí profesionáli ako herci a&nbsp;filmári všade inde na svete.

Šesť rokov ste boli vo väzení, je to dlhá herecká pauza. Bolo sa treba opäť učiť alebo je to ako bicyklovanie, ktoré sa nedá zabudnúť?

Keď je niečo v&nbsp;srdci, tak je to tam stále. Neviem to prirovnať tak ako vy napríklad k bicyklovaniu či plávaniu. Herectvo milujem od detstva a&nbsp;nikdy som ho milovať neprestal.

Teším sa, že som znova späť a&nbsp;že mi je všetko také prirodzené, akoby tá pauza ani nebola. Naopak, chcem, aby táto dlhá prestávka bola ďalšou nevyčerpateľnou studnicou zážitkov a&nbsp;emócií a&nbsp;aby všetci tvorcovia, ktorí budú so mnou spolupracovať, mohli z&nbsp;nej vyťahovať to potrebné pre hereckú prácu.

Verili ste, že si nájdete prácu?

Dúfal som v&nbsp;to. Som vnímavý človek, viem, že časy sa menia, ľudia sa menia. Samozrejme, že som mal veľké obavy, nevedel som, čo bude. Kontakt so svetom som stratil na niekoľko rokov, silno-silno som veril, že to s&nbsp;rodinou zvládneme a&nbsp;nebudeme si zúfať.

Nikdy sme nemali negatívne myšlienky, s&nbsp;manželkou Zuzkou sme vždy mysleli len pozitívne a&nbsp;verím, že sa to odzrkadlí v&nbsp;živote. Nechcem ani pomyslieť na to, že by to nebolo dobré.

Ako otec vykonáva všetky praktické činnosti súvisiace s dieťaťom.

Bola aj alternatíva typu – ak ma neobsadia, budem robiť niečo iné?

Kládol som si otázky, čo také by som bol schopný robiť, ak nie herectvo. Bol by som ochotný robiť čokoľvek – musel by som. Konkrétnu alternatívu som nemal, neviem, čo by som vedel robiť lepšie než herectvo, ale veril som, že by sa niečo našlo. Bola by to síce z&nbsp;núdze cnosť, ale zabil by som sa? Zvládol by som to. Keď som zvládol väzenie, netvrdím, že by som zvládol všetko, ale čo by bolo nutné, to áno.

A&nbsp;ako je to dnes? Darí sa vám?

Presne v&nbsp;deň mojich narodenín, a&nbsp;to 13.&nbsp;októbra, máme premiéru muzikálu West Side Story v&nbsp;divadle Cultus Ružinov. A&nbsp;vôbec to takto nebolo naplánované, vyšlo to tak, jednoducho je to vesmír. Hovorím si – konečne, pretože divadlo mi veľmi chýbalo.

Účinkovaním v&nbsp;divadle človek nezbohatne, ale je to obrovská „srdcovka“, preto som veľmi rýchlo chcel dospieť k&nbsp;tomu, aby som v&nbsp;ňom mohol hrať. Na to si však treba zarobiť pri filme, aby človek potom mohol pokojne robiť divadlo.

Zaujímavú postavu ste stvárnili v&nbsp;Divadle Aréna počas výkonu trestu. Na javisku ste boli aj neboli, technicky to bolo veľmi dobre premyslené. Čí to bol nápad?

Bolo to ako neskutočný sen, keď riaditeľ divadla pán Juraj Kukura prišiel s&nbsp;týmto nápadom. Práve on mi prvý pripravil dokonalý divadelný návrat alebo aspoň cestičku na návrat. Vzbudil v&nbsp;ľuďoch pocit – veď on je síce preč, ale každú chvíľu sa vráti. Prvé kúzlo urobil Juraj Kukura a&nbsp;ja v&nbsp;tomto čarovaní pokračujem.

Za veľkolepým seriálom Slovania, v&nbsp;ktorom účinkujete, stojí Wanda Hrycová. Je všeobecne známe, že vy a&nbsp;Hrycovci ste si ľudsky veľmi blízki. Nemáte obavy, že sa v&nbsp;kuloároch bude hovoriť, že ste hlavnú postavu dostali z&nbsp;ľútosti?

Ako vám to mohlo napadnúť? Z&nbsp;ľútosti, to hádam nie! Myslíte, že by si Wanda Hrycová dovolila z&nbsp;ľútosti dať niekomu veľkú rolu vo svojom projekte? A&nbsp;režisér Peter Bebjak, ktorý je taký profesionál... To si ani za žart nedovolím považovať. Z&nbsp;ľútosti by mohli herca obsadiť do komparzu, aby mal príjem.

V&nbsp;našej brandži vlastne ani nie je priestor na ľútosť. Je to tvrdý chlieb a&nbsp;musíte tým filmom zarobiť. To nie je tak, že sme dobrá partia, tak si spravme niečo zábavné. Osobné veci musia ísť bokom. To, že máme k&nbsp;sebe bližšie, môže prispieť k&nbsp;lepšej nálade a&nbsp;k&nbsp;sceleniu kolektívu, nič viac. Milujem ľudí, ale ani ja by som si nedovolil hrať z&nbsp;ľútosti – z&nbsp;úcty k&nbsp;tejto profesii.

Milujem ľudí – to je veľmi silné tvrdenie. Existuje verzia, rozprával mi o&nbsp;tom aj váš priateľ Andy Hryc, že ste sa vo väzení ocitli bezdôvodne. Aj tak milujete všetkých ľudí?

Nikdy som ich neprestal mať rád. Aj ja som v&nbsp;živote ublížil, hlavne nechtiac, mrzí ma to. Mal som tri mesiace na to, aby som zahodil prípadný hnev. Ak by som sa tým zaoberal, tak by som zahynul. Prvá vec bola odpustiť všetkým a&nbsp;všetko, sebe v&nbsp;prvom rade. Potom postaviť sa na nohy a&nbsp;ísť ďalej.

Vo väzení nie je čas ani&nbsp;priestor na sebaľútosť, inak by vás to tam zožralo. Ak ste slabý, zničia vás, svet je tam divokejší. Myslel som si, že som mäkký, a&nbsp;kládol som si otázky, ako to zvládnem, ale človek v&nbsp;kritickej chvíli zistí, že sa vie aj brániť.

Jeho postava vo výpravnom seriáli Slovania si veľa diváckych sympatií nezíska, skôr naopak.

Dokázali ste si vo väzení nájsť priateľov?

Práve v&nbsp;ťažkých životných situáciách vznikajú silné vzťahy. Vo väzení máte vedľa seba kamaráta alebo sviňu. To nie sú moje slová, citujem pána Antona Srholca. A&nbsp;je to veta, ktorú dokonca nevymyslel ani on.

Keď si tam nájdete človeka, s&nbsp;ktorým sa vzájomne viete podržať, pretože každý deň sa tam vyskytuje ťažká situácia a&nbsp;vy ju musíte zvládať, je to veľmi veľa a&nbsp;neviem to ani k&nbsp;ničomu prirovnať. A&nbsp;keď odtiaľ vyjdete, poviete si – potrebovali sme sa a&nbsp;rozumeli sme si, ostaňme v&nbsp;kontakte, pretože pre život to bude veľmi dôležité, že sme zvládli takéto dni a&nbsp;situácie.

Takže ste s&nbsp;bývalými spoluväzňami v&nbsp;kontakte?

Mám odtiaľ pár priateľstiev a&nbsp;sú veľmi dôležité. Udržiavame kontakt a&nbsp;raz za štvrťrok sa aj stretneme, rešpektujú to aj naše rodiny. Snažíme sa ich priviesť k&nbsp;tomu, aby to pochopili. Keď sa stretneme, vieme si priamo všetko povedať, upozorniť sa, tvrdo si povedať do duše – vo väzení sme sa totiž nehrali so slovíčkami.

Jeden z&nbsp;nás už odpadol, dal sa opäť na šikmú plochu. Je nám to veľmi ľúto, nevedeli sme ho zastaviť a&nbsp;on môže byť šťastný, že mal niekoho, kto sa mu snažil pomôcť. Vybral si inú cestu, bohužiaľ, my ostatní sme museli otočiť list a&nbsp;ísť ďalej a&nbsp;znovu sa upozorniť, aby sa to nestalo ďalšiemu z&nbsp;nás.

Na pľaci sme my novinári videli, že nakrúcať je dosť náročné. Chlad, dážď, vietor... Herečky a&nbsp;komparzistky aj vy ste boli polonahí. V&nbsp;lete ste tu mali 40-stupňové teploty, komáre... A&nbsp;potom to večné čakanie. Zvládate to?

Viete, aký som oddýchnutý po tej pauze? (Smiech.) Každá sekunda filmu sa rodí ťažko a&nbsp;je to obrovské penzum práce mnohých ľudí. Veľa divákov to nevie, ale prečo by aj malo? My to robíme pre nich a&nbsp;chceme, aby sa zabavili, mali zážitok. Ťažké podmienky? Je to moja práca – to je prvá vec. Druhá vec – milujem herectvo. Po tretie, zažil som veľmi veľa krízových situácií, aby som toto nakrúcanie nepokladal za problém.

Počasie? Vážim si ho. Nech leje, veď je to krásne. To, že sa s&nbsp;tým technicky dokážeme vyrovnať, to je už profesionalita technických tímov. Osvetľovači to vedia nasvietiť tak, že keď je zamračené, na obrazovke to vyzerá, akoby pražilo slnko. A&nbsp;čakať viem, som v&nbsp;tom dobre trénovaný.

Aha, asi som vyrobila faux pas. Čakali ste predsa šesť rokov vo väzení...

A&nbsp;dočkal som sa, chvalabohu. Odkedy existuje filmový priemysel, tak sa čaká. Obliecť sa, vyzliecť sa... Čakanie si nemáme znepríjemňovať, ale tešiť sa, vytvoriť si v&nbsp;sebe ten stav, aby som bol stopercentný, keď sa povie: Ostrá! Aby som bol šťastný, vitálny, energický, skrátka taký, ako vyžaduje scenár.

V&nbsp;ťažkých časoch vám pomáhali hereckí kolegovia, verejne vás podporovali, Andy Hryc zorganizoval petíciu za vaše prepustenie. Cítite vďačnosť? Nezaväzuje vás to?

Ak niekto niekedy potreboval pomoc, nevedel som povedať nie a&nbsp;nemal som pocit, že mi to má ten dotyčný vrátiť. To dobré, čo som v&nbsp;živote dal, akoby sa vracalo, je to kolobeh. Tak to vnímam. Ak to niekto vníma ako obchod, musí mi to vysvetliť. Vďačnosť je záväzok, ale voči sebe. Musím a&nbsp;chcem všetkým dokázať, že mi nepomohli zbytočne. A&nbsp;som si istý, že Andy to vie.

Na každú otázku odpovedáte veľmi optimisticky, ba až idealisticky. Ste idealista?

Áno, ale všetko, čo hovorím, pokladám za pravdu, nehovorím o&nbsp;vymyslených ideách. Ideály, ktoré niekto možno považuje za veľké a&nbsp;prázdne slová – tolerancia, láska, pokora, súdržnosť, priateľstvo –, to sú pre mňa naozaj veľké pojmy a&nbsp;snažím sa takto aj žiť.

Herci zo seriálu Slovania trávia dlhé hodiny v maskérni, Dušan Cinkota tam býva najdlhšie.

Práve pokora má zrejme vo vašom živote veľké opodstatnenie.

Vždy som ľúbil zdravú pokoru. Ak som v&nbsp;niektorých životných obdobiach na tieto hodnoty zabudol alebo som ich dal na druhú, tretiu aj štvrtú koľaj, je mi to ľúto, ale neznamená to, že som ich stratil.

Teraz ste kvôli práci ďaleko od rodiny. Nechceli by ste byť radšej s&nbsp;manželkou a&nbsp;so synom?

A&nbsp;zase sme pri otázke priorít. Mám prácu, som preto šťastný a&nbsp;moja manželka je šťastná, keď ja som šťastný. Syna vidím každý deň, hoci nie som s&nbsp;ním. A&nbsp;nie sme takí bohatí, aby sme obidvaja boli doma. Myslím si, že aj keby sme mali veľmi veľa peňazí, nechceli by sme byť stále iba doma. Potrebujeme predsa niečo robiť.

Aký ste otec? Podieľate sa na praktických činnostiach, ktoré súvisia s&nbsp;dieťaťom?

Vždy, keď som doma, mením synovi plienku a&nbsp;umývam ho. Ráno vstávam s&nbsp;Oginkom ja, nechám Zuzku, nech si dlhšie pospí. Robím všetko, čo treba. Keď som doma, chcem prispieť k&nbsp;tomu, aby tam bolo fajn.

Poviete raz synovi všetko, čo ste prežili, priznáte aj tie menej pekné záležitosti?

Chcem mu rozprávať o&nbsp;všetkom, ale v&nbsp;správny čas, aby to správne pochopil. Keď sa ma pýtajú, aký som otec, neviem, ale viem, aký chcem byť – trpezlivý, múdry. Túžim po tom, aby sa ma syn nikdy nechcel prestať pýtať a&nbsp;ja aby som mu vždy vedel múdro odpovedať. Chcem svojej rodine pripraviť pekný život, aby mal syn veľa zážitkov, chcem využiť každý deň na to, aby nás život napĺňal.

Teraz účinkujete v&nbsp;drahom koprodukčnom výpravnom historickom projekte. Môže mať herec ešte iný sen? Byť napríklad Romeom?

Ďakujem, že vám to vôbec napadlo. (Smiech.) Romea som hral v&nbsp;škole. Chcel by som si ešte v&nbsp;divadle zahrať Cyrana z&nbsp;Bergeracu. Myslím si, že nie som ešte na túto rolu starý, hoci sa blížim k&nbsp;hranici. Ešte by som to zvládol fyzicky aj čo sa týka šermu.

Hral som Cyrana z&nbsp;predmestia, tak možno sa podarí aj Cyrano z&nbsp;Bergeracu. Filmový sen? Môžem len dúfať, že tých filmov budeme mať viac a&nbsp;že si ma tvorcovia budú chcieť vybrať. Podstatné je, aby som im mal čo dať, a&nbsp;určite by to neboli roly z&nbsp;ľútosti, pretože to je pre herca dno.

Pri filmovaní ste sa javili ako ten starý Cinky. Veselý, priateľský, dobrý rozprávač vtipov... Zmenilo vás vôbec väzenie? Čo bolo za mrežami pre vás najťažšie?

Ja len dúfam, že ma väzenie nezmenilo. Verím vo všetky dobré stránky svojho ja, ktoré som vždy mal. Najťažšie bolo pre mňa vydržať, zvládnuť to a&nbsp;neurobiť chybu.

Ako zmenilo otcovstvo herca Dušana Cinkotu: Povie raz synovi celú pravdu?

Výber pre vás

Ako zmenilo otcovstvo herca Dušana Cinkotu: Povie raz synovi celú pravdu?

Súvisiace články

Výber pre vás