Do pestrej mozaiky exkluzívnych orchestrov, dirigentov a inštrumentálnych sólistov, ktoré vo svojom 55. ročníku ponúkli Bratislavské hudobné slávnosti, už chýbala len spevácka „čerešnička na torte“. Objavila sa predposledný večer v podobne lotyšskej hviezdy Elīny Garanče.
V sprievode nám neznámej Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz a pod taktovkou sólistkinho manžela, dirigenta zvučného mena Karela Marka Chichona, zažilo publikum večer, ktorý dramaturgickou stavbou možno prekvapil. Nešlo totiž primárne o operný recitál, či už monotematický, alebo pestrý, ale o výber čísel s dominanciou južanskej hudby a najmä zarzuely. Je to hudobno-dramatický útvar so španielskymi koreňmi, spájajúci spev, slovo a tanec. Pripodobniť ho možno francúzskej opéra comique, alebo aj operete vo viedenskom, či aj našom ponímaní. Zarzuela je stále je v krajine jej vzniku veľmi obľúbená a nevyhýbajú sa jej ani najväčšie spevácke osobnosti. Naposledy nám ukážky z nej ponúkol Juan Diego Flórez pred troma rokmi v cykle Svetové operné hviezdy, usporadúvanom agentúrou Kapos (pozn. red.: písali sme o tom TU…).
Z lotyšskej Rigy pochádzajúca Elīna Garanča, ktorá sa za ostatné takmer dve desaťročia vypracovala do top kategórie svetových mezzosopranistiek, v prvej polovici večera ponúkla iba tri árie z talianskych opier. Z nich dvakrát zaznela Eboli z Verdiho Dona Carla a medzi ne vložila sopránovú Adrianu Lecouvreur z rovnomennej opery Francesca Cileu. Jej výstupy predelil orchester predohrami (Verdiho Luisa Miller a Sila osudu) a intermezzom z Pucciniho Manon Lescaut.
Keďže som naživo Elinu Garancu nepočul už dlhšie (naposledy ako Giovannu Seymour z Anny Boleny a Charlottu z Massenetovho Werthera, predtým v Mozartových a Belliniho operách), ako prvé som zaznamenal vývoj v charaktere jej hlasu. Dnes je už podstatne dramatickejší, objemnejší a neoblomná technika jej umožňuje bez námahy tvoreným tónom napĺňať veľké priestory. Druhé poznanie: hoci timbrom jej mezzosopránové zaradenie je nespochybniteľné, má vysokú polohu natoľko istú, v kvalite tónu, volumenu i lesku splývajúcu s centrálnym registrom, že jej nerobí problém ani zdolanie sopránovej polohy.
Keďže hlas Elīny Garanče je už ťažší, v prvej árii Eboli z Verdiho Dona Carla (Nel giardin del bello saracin), kde tiež chýbal doplnkový soprán Tebalda, zaujal väčšmi priebojnými, okrúhlymi tónmi, než chúlostivými ozdobami a skokmi. O don fatale, o don crudel, ária Eboli zo 4. dejstva, jej však umožnila nielen grandióznym hlasom, suverénnou vysokou polohou, „medovým“ stredom a stemnenými hĺbkami, ale aj drobným pohybom na javisku a gestom, vyjadriť psychické rozpoloženie svojej postavy. Ária Adriany z Adriany Lecouvreur od Francesca Cileu patrí medzi obľúbené čísla na recitáloch. Naposledy som ju počul naživo v podaní Angely Meade na tohtoročnom Rossini Opera Festivale v Pesare (písali sme o tom TU…).
Hoci Elīna Garanča je mezzosopranistkou, tessiturou ju ária Io son l´umile ancella nijako nelimitovala a predniesla ju v diferencovanej dynamike s gráciou i gradáciou v závere. Príjemným prekvapením bol tiež orchester Nemeckej štátnej filharmónie Porýnie – Falcko, z ktorého britský dirigent Karel Mark Chichon vyťažil zakaždým priliehavú atmosféru a niekedy veľmi ostrými kontrastmi v tempách vtisol predohrám a medzihre pečať drámy.
Tematicky odľahčenú druhú polovicu otvorila predohra k zarzuele El bateo od Federica Chueca, ktorú zahrali hostia so silným výrazovým nábojom a temperamentom. Z inej kuchyne prišla pieseň T´estimo od Nóra Edvarda Griega, v úprave Jamesa Langleya, na ktorú nadviazala ľúbostná skladbička Musica Proibita od talianskeho skladateľa Stanislaoa Gastaldona. Hoci každá kompozícia pochádza z iných končín, sólistka ich prepojila vrúcnym, okrúhlym tónom, delikátne formovanými frázami, pričom uplatnila v nich aj širokú paletu dynamiky a farieb. Ďalšou odbočkou z južanského repertoáru bola predohra k operete Franza von Suppé Ľahká kavaléria. Je to náročná previerka pre orchester (dychy!), ktorú však aj vďaka inšpirujúcej taktovke dirigenta Chichona zdolal so cťou.
Posledný blok oficiálneho programu otvorila pieseň Lela, pochádzajúca z Galície, a jej autormi sú skladateľ Rosendo Mato Hermida a básnik Alfonso Daniel Rodríguez Castelao. Elīna Garanča ju predniesla so zjavným entuziazmom, pohrávala sa s frázami, vniesla do nej citovosť a pointovala dynamiku až do najjemnejších pián. A opäť zarzuela. Etymológia tohto slova je neistá, no zväčša sa spája s názvom kráľovského loveckého zámku Palacio de la Zarzuela, ktorý dal postaviť kráľ Filip IV. v 17. storočí pri Madride. Tam údajne rástla hojnosť černíc a zarza je v preklade práve černica.
Z pera španielskeho skladateľa, huslistu a dirigenta Gerónima Gimenéza pochádza zarzuela La boda de Luis Alfonso (la boda znamená svadba). Temperamentnú rytmiku a vzletnú dynamiku naplno vystihol Karel Mark Chichon a nemeckí hudobníci. Pred posledným číslom sa publiku prihovorila v perfektnej nemčine Elīna Garanča, aby vtipne upozornila, že No puede ser! zo zarzuely La tabernera del puerto od Pabla Sorozábala bola pôvodne komponovaná pre tenoristu. Nič však nebránilo predniesť ju šťavnatým, do výrazu a obsahu naplno ponoreným mezzosopránom.
Keď už umelkyňa prelomila pomyselnú bariéru medzi pódiom a diváckymi radmi, okomentovala si aj tri prídavky. Prvá bola zarzuela, druhú ani nemusela predstavovať (Granada od Mexičana Agustína Laru) a krásny večer ukončila habanerou Carmen z rovnomennej opery Georgesa Bizeta. Koncert ukázal, že hoc aj s prevahou ľahkonohejšej múzy, pokiaľ spĺňa najvyššie interpretačné kvality, možno ho v štruktúre Bratislavských hudobných slávností v plnej miere akceptovať. Bola to ponuka umelkyne (v tomto duchu vydala CD s názvom Slnko a život) a tá sa v jej prípade neodmieta.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 12. 10. 2019
Galavečer – Elīna Garanča
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 12. októbra 2019
Deutsche Staatsphilharmonie Rheinland-Pfalz
Karel Mark Chichon – dirigent
Elīna Garanča – mezzosoprán
Giuseppe Verdi
– Luisa Miller, predohra
– Don Carlos, Nel giardin del bello saracin (ária princeznej Eboli)
Giacomo Puccini – Manon Lescaut, intermezzo
Francesco Cilea
– Adriana Lecouvreur
– Ecco! Respiro appena… Io son l’umile ancella
Giuseppe Verdi – Sila osudu, predohra
Giuseppe Verdi
– Don Carlos
– O don fatale, o don crudel (ária princeznej Eboli)
prestávka
Federico Chueca – El bateo, preludium k zarzuele
Edvard Grieg – T’estimo (upr. James Langley)
Stanislao Gastaldon – Musica Proibita (upr. Karel Mark Chichon)
Franz von Suppè – Ľahká kavaléria / Light Cavalry, predohra k operete Rosendo
Mato Hermida/ Alfonso Daniel Rodriguez Castelao – Lela (upr. Joe Duran)
Carlos Gardel – El día que me quieras (upr. Karel Mark Chichon)
Gerónimo Giménez – La boda de Luis Alonso, intermezzo zo zarzuely
Pablo Sorozábal
– La Tabernera del Puert, zarzuela
– No puede ser!
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.