V umení možno len ťažko robiť rebríčky kvality – zvlášť, ak nás ešte čaká záverečný koncert na tohtoročných BHS. Ale nemožno poprieť, že Wiener Philharmoniker sa na svojom koncerte 11. 10. opäť zapísali do histórie nášho festivalu zlatými písmenami.
Začalo to výberom programu, ktorý bol iba deň po koncerte orchestra Mariinského divadla z Petrohradu opäť zostavený výhradne z ruského repertoáru (ak nepočítame trochu nečakaný výbušný viedenský prídavok z tvorby J. Straussa). Vedľa romantického Koncertu pre klavír č. 3 d mol, op. 30 od ruského skladateľa Sergeja Rachmaninova (1873 – 1943), totiž zaznelo v druhej polovici koncertu legendami opradené Svätenie jari od Igora Stravinského (1882 – 1971). Obe skladby sú svojím spôsobom jedinečné, no rovnako by nás v podaní prvoradého viedenského telesa potešilo aspoň jedno dielo niektorého veľkého rakúskeho alebo nemeckého skladateľa, čo by určite spestrilo dramaturgiu festivalu. Zdá sa, že tá akceptuje najmä ponuku hosťujúcich telies a nemá veľký vplyv na výber pestrejších diel do koncertov hosťujúcich orchestrov.
Program tohtoročného koncertu Wiener Philharmoniker na Bratislavských hudobných slávnostiach určilo jednak hosťovanie fenomenálnej čínskej klaviristky Yuja Wang v Rachmaninovovi a kolumbijského dirigenta Andrésa Orozcu-Estradu. Ide o energického, výbušného, tiež virtuózneho dirigenta, ktorý pred pár rokmi naštartoval svoju svetovo uznávanú dráhu. Blysnúť sa pred jedinečným orchestrom svetovej triedy, akým sú Wiener Philharmoniker a festivalovým publikom BHS s dielom kedysi škandálnym a podnes zvukovo predisponovaným, v bežnom repertoári neobvyklým, je zrejme veľmi lákavé pre orchester aj dirigenta. Ide o Stravinského Svätenie jari.
Publikum na koncerte BHS to však – vrátane maximálneho vloženia dirigenta i orchestra do interpretácie – nadchlo, ba časť z neho bola motorickými pohybmi priam strhnutá, a aj tak splynula so Svätením jari v akejsi poslucháčskej extáze. Ide o hudbu k baletu, predvedenému pred vyše storočím (29. mája 1913) Ruským baletom Sergeja Ďagileva v Paríži. Akoby temperament dnešných ľudí vyhovoval dávnemu rytmickému búšeniu všetkých nástrojových skupín veľkého orchestra, ktoré v tejto harmonicky disonantnej hudbe „opisujú“ mýtické zvyky pohanského Ruska.
Treba povedať, že neustály 35-minútový atak zvlášť dychových a tiež bicích nástrojov, len málokedy zaznie aj lyrikou. Stravinskij rovnako zapojil do dvoch častí (Vzývanie zeme a Obeta) aj sláčikové nástroje, ktoré však v rytmicky členitom, neustále sa meniacom toku vytvárajú orchestrálny „rodný list do hudby 20. storočia“.
Nesmierne interpretačne náročné dielo zvládol orchester Wiener Philharmoniker bezchybne, pritom uchvacujúco nielen pre svoju vysokú profesionalitu, ale aj vďaka kolumbijskému dirigentovi Andrésovi Orozcovi-Estradovi. Ten sa bez jediného zaváhania pohyboval nad orchestrom so sebaistotou a viedol ho po rytmicky a nástrojovo neustále premenlivom teréne, akoby predvádzal hudbu „klasického romantizmu“. Je pritom plne ponorený do dirigovania a nepočíta s vonkajším pôsobením na obecenstvo. Všetok jeho pohyb slúži hudbe, jej rytmickej premenlivosti, udržaniu „zvukového kotla“ orchestra a tým aj obsahu diela.
Rachmaninovov Koncert pre klavír č. 3 d mol, op. 30 patrí k najnáročnejším virtuóznym dielam pre daný nástroj. Jeho vrcholná interpretácia náleží v 20. storočí k takým významným interpretačným menám, akým bol napríklad rusko-americký klavirista Vladimir Horowitz (1903 Kyjev – 1989 New York), alebo slávna argentínska virtuózka Martha Argerich (1941 Buenos Aires). Celkovo štyri klavírne koncerty Sergeja Rachmaninova hrali a podnes radi interpretujú mnohí ďalší, aj súčasní umelci. Prezentujú v nich nie raz najmä bravúrnu klavírnu techniku. Sám autor bol okrem kompozičnej tvorby vynikajúcim sólistom, k čomu mal nielen vynikajúce školenie na Petrohradskom konzervatóriu, ale aj fyzické predpoklady so svojimi neobyčajne veľkými rukami, ktoré hravo obsiahli aj najväčšie akordické zoskupenia. Ale pritom Rachmaninov dokázal vyzdvihnúť dušu a romantický spev svojej hudby, ba aj štipku jej sentimentality.
Sólový part trojčasťového koncertu (búrlivé Finale pritom attacca nadväzuje na 2. časť: spevné Intermezzo, Adagio) bol netrpezlivo očakávaný v podaní hviezdy súčasných koncertných pódií: pôvabnej, mladej, krehkej, svojím koncertným oblečením apartnej, ba vyzývavo pôsobiacej čínskej umelkyni – klaviristke Yuja Wang. Rodáčka z Pekingu potvrdila, že po svojom predchodcovi (ale aj súčasníkovi) fenomenálnom klaviristovi Lang Langovi je ďalším výhonkom čínskej interpretačnej generácie. Pritom Yuja Wang svojím kanadským a americkým školením dobre prenikla do svetovej a európskej hudby.
Určite to nie je iba „orientálna hviezda“, ktorá prišla na svetové pódiá len s technickou výbavou. Jej Rachmaninov bol pri všetkom očakávaní samozrejme „čínsky“ virtuózny, ale hudobne európsky, so znalosťou vrcholne romantickej hudby a spevnosti ruskej duše. Yuja Wang má jedinečnú prstovú a akordickú výbavu, vládne obdivuhodnou silou vo fortissimových pasážach, kedy toto útle žieňa bez zaváhania a v rýchlych behoch predvádza chlapský úder. Jej interpretačná koncentrovanosť je od prvého tónu už v sólovom prelúdiu – pred nástupom orchestra – až po veľké, výbušné, priam grandiózne Finále.
Všetko znie bez úľavy v tempe, alebo v kvalite tónov. Je to úchvatná klaviristka, ktorá na rozdiel od pomerne „motoristický“ naladených klavírnych mladíkov (aj v Rachmaninovom koncerte), akých je na svete dosť, nielen „sádže“ akordy, ale popri nich aj oduševnene „spieva“. Ohňostroj Rachmaninovových chlapských akordických behov, ako aj dve veľké kadencie, zvládla Yuja Wang po posledný tón Finále s eleganciou – iba s jemným odfúkovaním svojej čiernej, modernej frizúry. Poslucháč a divák nakoniec uznal aj jej polopriesvitný kostým, taký očarujúci pre mužskú časť orchestra i obecenstva. Veď tempo a nasadenie, s akým hrala Rachmaninovov Koncert pre klavír č. 3 d mol, op. 30, sa dá 40 minút vydržať zrejme len pri takto odhalenom tele – a duši.
Popri hre čínskej klaviristky bolo úžasné počúvať Wiener Philharmoniker pod vedením Andrésa Orozca- Estradu. Kultivovaný, jemný, spolucítiaci orchester muzicíroval so sólistkou tak, že nepreferoval seba, ale načúval hudbe, partitúre, chápaniu dirigenta. A tak sme v Redute znovu počuli nádherný zvuk mäkko znejúcich nástrojov Viedenčanov, muzicírujúcich vo všetkých inštrumentálnych skupinách so sólistkou tak, že vytvárali umeleckú jednotu. Zato patrí chvála aj rodom medellínskému dirigentovi, odchovancovi viedenskej dirigentskej školy na Universität für Musik und darstellende Kunst – teda tejto kompilácii dvoch rozdielnych svetov, temperamentov a hudobných štýlov.
V tento festivalový večer BHS sme zažili niekoľko prameňov hudby: romanticky vznešenú, virtuózne oduševnenú v diele Rachmaninova; barbarsky znejúcu, zo srdca starodávneho Ruska inšpirovanú skladbu Stravinského, zrodenú v Paríži pre baletný ruský súbor, žijúcu viac-menej koncertne na celom svete; mladú čínsku umelkyňu, hudobne splývajúcu s tradičnými Viedenskými filharmonikmi pod vedením latinsko-amerického dirigenta. Zdanlivo paradoxné prepojenia vyzneli v ideálnom súzvuku ako vrchol porozumenia v umení
Autor: Terézia Ursínyová
písané z koncertu 11. 10. 2019
Viedenskí filharmonici
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 11. októbra 2019
Wiener Philharmoniker
Andrés Orozco-Estrada – dirigent
Yuja Wang – klavír
Sergej Rachmaninov – Koncert pre klavír č. 3 d mol, op. 30
Igor Stravinskij – Svätenie jari
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.