Pridávam šiesty článok s touto tematikou. Som veľmi vďačný, že vonku je veľmi príjemné slnečné jesenné počasie, ktoré sa budem snažiť naplno využiť práve v popoludňajších hodinách. Dnes teda v tomto článku v šiestom diele sa opätovne chcem pozrieť teda na skutočnosť, a teda dávam si filozofickú otázku, či teda je prirodzenosť len maskou.

V dnešnej dobe sa azda často pýtame niekedy rozpačito, že kde konkrétne sa nachádza pravda. Nie jeden spevák, alebo umelec v rozličných žánroch a podobne si kladie otázku, ktorú ale premyslene sa snaží predsa len odieť akosi do lyrického odlesku, a to obsahuje posolstvo jeho skladby, tú celú filozofu, čo tým chce vyjadriť, ten jeho osobný odkaz, ktorý chce adresovať, aby predsa len tá jeho práca predsa len priniesla plody, ovocie.

V Písme Svätom som sa napríklad dočítal, že.... "podľa ovocia ich spoznáte...." Nechcem tým samozrejme povedať, ani prerozprávať o tom, že nepoznám bibliu, nepoznám pasáže, ktoré naozaj sú hodny na zamyslenie, a o to viac, kedy človek napríklad v dnešnej súčasnej doby je akosi viac zmätený, viac možno zneistený. Napríklad čím človek niečo oveľa vie, má napríklad viac vedomostí, ak by som mal byť teda konkrétny, tým viac akosi špekuluje, premýšľa, diskutuje, vedie možno nejaké debaty, áno, prirodzene, kadečo ho zaujíma, a predsa vie, že ešte tú svoju uspokojujúcu odpoveď akosi nedostal, ešte sa k nej nedopátral tak, žeby bol spokojný, že ho to uspokojí.

Ako teda spomínam, čo môže znamenať, podľa ovocia ich spoznáte. Mnohí ľudia, a teda spomínam to v nadpise, sa celkom úspešne snažia zamaskovať nie svoje nedostatky. O tom samozrejme sme sa kde kade dočítali v rôznych jednak duchovných periodikách, jednak v rozličných občianskych záležitostiach, nevynímajúc celospoločenské dianie v tom najširšom kontexte, ako si možno predstaviť. 

O tomto diskutovať ale nemienim, hoci som si vedomý, že človek, ktorý teda žije uprostred spoločnosti je práveže povinný vyjadriť sa k niečomu, čo ho možno trápi, alebo čo ho akosi irituje, v čom vyjadruje svoju nevôľu, možno nespokojnosť. To všetko som sa dozvedel, ako pekne vyjadrovali napríklad umelci danej doby prostredníctvom svojich literárnych diela, aj ja mám medzi nimi svojich obľúbencov, a dovolím si tvrdiť, že nevedomosť, ktorú teda by som nemal, keby som nečítal, by vo mne vzbudilo akosi to, že teda všetko je v poriadku, nič sa nedeje, každý si žije svojím životom, a keď ja sa mám dobre, a všetko pozerám sa na svet teda svojimi očami, z môjho subjektívneho hľadiska, a poviem si, že je všetko v poriadku, svet je predsa dobre harmonicky usporiadaný, všetko je fajn, alebo teda naopak, svet je zlý, je potreba ho meniť, tak je to proste tak, ako to tvrdím ja, čo človeka môže napríklad viesť k celkom isto mylnej predstave o akomsi spôsobe dokonalosti.

A práve preto niekedy tá prirodzenosť, to všetko, celkom paradoxne, môže byť len akousi maskou toho, nejakým zakrytím, alebo prekrytím, čím teda nie sme. Tak ako napríklad pri predstavovaní a podobne samozrejme uvádzame to, ako sa voláme, zkade pochádzame, čo sme vyštudovali, kde pracujeme, alebo keď so hľadáme prácu, uvádzame v akej oblasti by sme si pre seba konkrétne vedeli niečo predstaviť, alebo čo by sme si nevedeli predstaviť, kde máme proste šancu uspieť, alebo nemáme šancu uspieť, poprípade možno aj vytušíme, že tá šanca je pravdepodobne viac ako isté minimálna, a asi nemôžeme mať veľké očakávania, než by sme mohli nadobudnúť.

Ako som teda začiatkom predchádzajúceho odseku spomenul, málokto sa pozastavuje nad tým, či sa vôbec dá definovať, čím nie sme. Áno, už predsa vieme, čím sme, čo sme vyštudovali, čo sme možno začali študovať, alebo sme teda z nejakých príčin niečo nedoštudovali, najčastejšie na vysokoškolskej pôde, ktorú s odstupom času nevnímam vôbec nejako tragicky, a teda človek akosi hľadá predsa len naďalej tú svoju identitu, kde by mohol povedať, toto som ja, týmto som ja, tu sa cítim naozaj dobre, a ako doma, toto je niečo, čo je pre mňa, po čom som možno vždy túžil, a ak sa niečo nepodarilo, takto som zistil, že tá paralelná možnosť je azda nateraz to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť, hoci na začiatku to tak nemusí vôbec sa javiť a vyzerať.

Záverom poviem toľko, že nie je zlé niekedy nastaviť tomuto svetu akúsi masku, cez ktorú, alebo ponad ktorú sme možno ťažšie spozorovateľní, alebo odhaliteľní, pretože niekedy ešte neprišiel ten správny čas a moment povedať komusi celú pravdu. Toľko som chcel napísať.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár