Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, odhliadnuc od vlaňajšej pauzy, každoročne participuje na Bratislavských hudobných slávnostiach. Vo svojej deväťdesiatke a v pozícii „doyena“ medzi našimi orchestrami, dostal miesto na festivale 10.októbra. Predstavil sa na čele so svojím staronovým šéfdirigentom Ondrejom Lenárdom a sólistkou Jolanou Fogašovou.
Návrat nášho 77-ročného dirigenta, ktorý začiatkom tohto milénia postupne pretrhol vzťahy so slovenskými hudobnými inštitúciami a ťažisko svojho pôsobenia presunul do Prahy (do sezóny 2018/2019 bol šéfdirigentom Symfonického orchestra Českého rozhlasu, predtým dirigoval aj v pražskom Národnom divadle), sa udial bez mediálnej pozornosti. Nevedno teda z akých dôvodov vystriedal pred rokom menovaného šéfdirigenta Petra Valentoviča, nesporne najtalentovanejšieho z prevažne doma pôsobiacich majstrov taktovky (nerátam medzi nich svetobežníka Juraja Valčuhu) v generácii štyridsiatnikov.
Bez ohľadu na utajenú výmenu, náhla prítomnosť Ondreja Lenárda nielen v Symfonickom orchestri Slovenského rozhlasu, ale aj v Opere Slovenského národného divadla (obnovil Krútňavu, pripravuje Turandot a zverili mi dve z troch premiér sezóny, Dvořákovu Rusalku a Verdiho Aidu) má svoj zmysel. Lenárd je nielen skúsený dirigent, ale aj typ hĺbavého a náročného umelca s jasným názorom a nikdy sa neuspokojujúceho s povrchnosťou.
Štvrtkový koncert tieto devízy Ondreja Lenárda v značnej miere potvrdil. Vekové hľadisko nezohralo žiadnu rolu, je fyzicky stále svieži. Keď dirigent vo vyššom veku dlhodobo a systematicky pracuje s určitým telesom, a dá mu vlastnú pečať, riadi ho, povediac nadnesene, pohľadom. To však celkom neplatí pre vzťah Lenárda a dnešného SOSR-u, kam sa síce vracia, no s dvadsaťročným odstupom. Keď ho roku 1990 opustil, bol to ešte Symfonický orchester Československého rozhlasu. Túto pauzu však bežný návštevník zrejme nespozoroval. Prvé číslo večera, Ouvertura giocosa od Ilju Zeljenku, nie je pre SOSR neznámou skladbou, hrali ju nie tak dávno. Vznikla roku 1982, nemá veľký časový rozsah, ale má atmosféru, ktorá je zadefinovaná už v samotnom názve. Lenárdovo poňatie sa snažilo vystihnúť dôvtip a inštrumentačnú pestrosť partitúry.
Interpretačná tradícia v prípade operného odkazu Richarda Wagnera (odhliadnuc od jeho opier po Lohengrina) na Slovensku prakticky nejestvuje. O jej minimálne oživenie sa pokúsil na lanských Bratislavských hudobných slávnostiach Juraj Valčuha koncertným uvedením 1. dejstva Valkýry. Tento raz SOSR zaradil do programu Predohru a Izoldinu smrť z lásky z opery Tristan a Izolda. Určite však nejde o „áriu“, ako to uvádza bulletin a podobne sólistka Jolana Fogašová už dlho nie je mezzosopránom.
Na jednej strane kvitujem odvahu siahnuť po tomto v zahraničí bežne uvádzanom čísle (resp. prepojení úvodu a záveru, neraz len v inštrumentálnej podobe, bez sopránu), na druhej však výsledok nebol jednoznačný. Ondrej Lenárd sa v orchestri pokúsil vyčariť neopakovateľné fluidum, vyžarujúce z Wagnerovej hudby a konkrétne tejto časti. Pokiaľ to bolo v silách a technických schopnostiach hráčov, tak zvuk tiekol plynulo, motívy sa vynárali a nadväzovali na seba. Taktiež voči zvukovej výstavbe a práci s dynamikou nemožno vzniesť podstatné námietky, aj keď detaily ostali skôr v náznaku.
Kameňom úrazu bola voľba sólistky. Jolana Fogašová síce Wagnera okúsila (bratislavská Elsa z Lohengrina, pražská Venuša z Tannhäusera), no pre Izoldu jej chýbajú potrebné dispozície. Jej soprán znie síce prierazne, no voči prúdu orchestra nie dostatočne objemne a v nižšej polohe rezonuje o poznanie menej. Wagner si praje menej vibrata a predovšetkým zrozumiteľnosť spievaného slova, dodávajúcu okrem iného aj výraz, ktorá takmer úplne absentovala.
V druhej polovici večera sa Ondrej Lenárd upriamil najskôr na Faunovo popoludnie od Claudea Debussyho a v závere na Rímske slávnosti od Ottorina Respighiho. Bolo celkom jasné, čo je najbližšie dirigentovmu umeleckému a osobnostnému naturelu. Zatiaľ čo v Debussym sa pokúšal narábať s paletou rafinovaných orchestrálnych farieb v jemných i sýtejších, kontrastných nuansách, zmyslové opojenie predsa len bolo trocha limitované. Naopak Respighi – to je Lenárdov svet. V Rímskych slávnostiach, tretej časti voľného triptychu, vyslovujúceho poctu „večnému mestu“, mohol bez obmedzení rozvíjať svoj cit pre pestrosť nástrojového kolorovania, vyklenutú dynamiku a obsahové témy jednotlivých častí.
Rímske hry v cirkuse žiarili bujarou náladou, dokonca so stereo efektom hráčov umiestnených do prvej balkónovej lóže, Hymnus pútnikov kontrastoval pomalším tempom a prešiel do mohutného hymnu, sprevádzaného kostolnými zvonmi. Do odlišnej atmosféry vymodeloval Ondrej Lenárd Októbrovú slávnosť, s motívmi romantických serenád. Trojkráľový predvečer priniesol strhujúcu gradáciu tempa a namiešanie najšťavnatejších orchestrálnych farieb. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu zapol všetky svoje rezervy a koncert napokon vyprovokoval publikum k veľkým potleskom.
Vystúpiť na festivale v obklopení viacerých svetových orchestrov, ktoré si pravidelný návštevník Bratislavských hudobných slávností nevdojak porovnáva a zoraďuje, nie je závideniahodná situácia. Zároveň motivuje obstáť v konkurencii. SOSR spravil všetko pre to, aby z pódia odišiel so cťou. Už len poznámka na záver. Je hodné chvály, že koncert snímali televízne kamery. Rovnako je však nepochopiteľné, ako mohli zodpovední (neviem ich určiť) dopustiť meniace sa gýčové farby, osvetľujúce priestor nad pódiom. Rezonuje vo mne otázka vedľa mňa sediaceho kolegu: „Vieš si predstaviť, že by niečo podobné sprevádzalo prenos zo Zlatej sály Musikvereinu vo Viedni?“. Nie, takúto neestetickú facku si ozaj nedokážem predstaviť.
Autor: Pavel Unger
písané z koncertu 10. 10. 2019
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie, 10. októbra 2019
Symfonický orchester Slovenského rozhlasu
Ondrej Lenárd – dirigent
Jolana Fogašová – soprán
Ilja Zeljenka – Ouvertura giocosa
Richard Wagner – Tristan a Izolda, predohra k opere
– Izoldina smrť z lásky, ária
Claude Debussy – Faunovo popoludnie
Ottorino Respighi – Rímske slávnosti
Koncert BHS zároveň pripomenul 90. výročie založenia prvého profesionálneho symfonického orchestra na Slovensku – Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu (1929 – 2019).
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.