Nie je to hanba. Ale Slovensko má na lepší Ústavný súd

Niekoľkomesačná sága výberu nových ústavných sudcov sa dnes skončila. Prezidentka Zuzana Čaputová vybrala posledných šesť chýbajúcich sudcov, Libora Duľu, Ladislava Duditša, Petra Straku, Martina Vernarského, Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara.

S prvou štvoricou sa už na Ústavnom súde všeobecne rátalo. Duľa je rešpektovaný trestný sudca, na Najvyššom súde súde viedol trestnoprávne kolégium a v tejto sfére práva je uznávaný ako autorita. Niečo podobne platí aj o Ladislavovi Duditšovi v oblasti občianskeho práva. Viac ako desať rokov súdil na Krajskom súde v Košiciach, má skúsenosť s Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu a celkom solídnu publikačnú činnosť.

Prešovský krajský sudca Straka je zase odborníkom v oblasti ochrany spotrebiteľa a jeho rozhodnutie v spore mesta Humenné s občanom, ktorý užíva nájomný byt, sa dostalo medzi ocenené Judikáty roka 2016. Vernarský je docentom správneho práva na košickej Právnickej fakulte a na Ústavnom súde dvanásť rokov pôsobil ako externý poradca. Teda sa podieľal na vypracovaní viacerých jeho rozsudkov.

Menej sa počítalo s menovaním Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara. Kaššák, ktorý prednáša správne a pozemkové právo na bratislavskej Paneurópskej vysokej škole, mal v minulosti väzby na viaceré politické strany. Bol členom Smeru, ale aj poslaneckým asistentom Alojza Hlinu, do legislatívnej rady ho navrhla ministerka za Most Lucia Žitňanská, no v skutočnosti si ho tam želala najmä SNS, ktorá ho nominovala aj do Štátnej komisie pre voľby a kontrolu financovania politických strán.

O Milošovi Maďarovi, ktorý len tesne presiahol potrebný vekový limit, je toho známe len málo. Vieme len to, že pôsobí aj na právnickej fakulte v Banskej Bystrici, ako ex offo advokát zastupoval mafiánskeho bossa Mikuláša Černáka a v roku 2015 získal bronzovú priečku v súťaži Najlepšie oblečený muž Slovenska, ktorú organizovala firma Marco Mirreli.

Toľko základné informácie k čerstvým ústavným sudcom. Ale čo možno povedať o celkovom zložení nového Fiačanovho Ústavného súdu?

Pokrok v medziach možného

Ak sme v apríli po vymenovaní prvej trojice ústavných sudcov (Ivan Fiačan, Ľuboš Szigetti a Peter Molnár) písali, že je veľká šanca, že nový Ústavný súd bude dôveryhodnejšou inštitúciou, než bol súd z Macejkovej éry, po dnešku to môžeme vcelku smelo zopakovať.

Na nový súd neprichádzajú žiadni vybavovači, akým bol donedávna Macejkovej podpredseda súdu Milan Ľalík, ktorý bol svojho času pupočnou šnúrou prepojený s Harabinom. Éra házedeesáckych kádrov typu Ľalíka, ale aj Petra Brňáka či samotnej Macejkovej sa definitívne skončila.

Z pohľadu imúnnosti voči politickým tlakom je v tejto chvíli viditeľné riziko len v osobách Mojmíra Mamojku a Jany Laššákovej, ktorí boli v minulosti poslancami za Smer. Ani o nich však nemožno hovoriť ako o toxických sudcoch.

Je teda veľká šanca, že Fiačanov súd nebude na mocenskú objednávku vynášať škandalózne rozsudky, akými boli svojho času zrušenie Špeciálneho súdu alebo rozhodnutie, ktoré dalo prezidentovi Gašparovičovi vytúžený tromf, aby v rozpore s dovtedajším chápaním prezidentských právomocí nevymenoval Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora.

Druhým pozitívom je, že nové zloženie Ústavného súdu je určite podstatne lepšie, než keby mali celý proces v rukách Robert Fico s Andrejom Dankom. Pôvodní kandidáti ako Monika Jankovská, Eva Fulcová či Juraj Sopoliga nemali šancu prejsť už len preto, že ani po prípadnom zvolení v parlamente by nikoho z nich prezidenti Andrej Kiska či Zuzana Čaputová nevymenovali. K lepšiemu Ústavnému súdu prispelo aj to, že Robert Fico po stroskotaní svojej kandidatúry už okrem niekoľkokolových obštrukcií neprišiel so žiadnou stratégiou, ako navoliť medzi kandidátov čo najviac takých, ktorí by boli zaviazaní Smeru.

Ale tým sa výpočet väčších pozitív končí. V novom Ústavnom súde nepochybne zasadne viacero solídnych ľudí, do tejto kategórie patrí už samotný predseda Ivan Fiačan. To po období Ivety Macejkovej vôbec nie je tak málo.

Priemer naďalej víťazí

Takisto tu zasadnú odborníci, ktorých judikatúra bude slovenské právne prostredie skôr vylepšovať. Dá sa to očakávať od Martina Vernarského, ale aj od Libora Duľu, ktorý bol posledné roky predsedom trestnoprávneho kolégia na Najvyššom súde, kde spolu s kolegami zjednocoval protichodné rozhodnutia tohto súdu – čo v praxi znamenalo, že naprával škody po excesoch senátu Štefana Harabina.

Lenže silných a overených mien – sudcovských ťažkých váh – je tu na 13-členné plénum príliš málo. Slovenská právnická elita je síce úzka, ale ani v najbližších dvanástich rokoch nebudeme mať Ústavný súd, ktorý by odzrkadľoval to lepšie z nej. Aj preto bude právne myslenie naďalej formovať vo veľkej miere priemer, nie nadpriemer.

Pre lepších právnikov z brandže je málo pochopiteľné, prečo sa na Ústavný súd dostal vyššie zmienený Miloš Maďar, o ktorého odborných a morálnych kvalitách nie je známe nič bližšie. Vieme, že si potrpí na efekt, a to nielen pri značkových oblekoch – v motivačnom liste sa pochválil 40 publikovanými odbornými textami, medzi nimi uviedol aj normálny článok z denníka Sme, kde vystupoval ako jeden z respondentov.

V prostredí, ktoré ho pozná, nebudí ako právnik veľký odborný rešpekt ani Rastislav Kaššák.

Všeobecne oceňovaným je Peter Straka, ktorý získal aj veľa hlasov – ale aj o jeho právnom prístupe k spotrebiteľským právam panujú isté pochybnosti, či je viac aktivistom alebo sudcom, ktorý by mal mať zmysel pre proporcie.

Strach z Procházku

Pri pohľade na nových ústavných sudcov však najviac zarazí meno, ktoré tam napokon chýba, hoci to podľa kuloárov dlhšie vyzeralo, že ho prezidentka predsa len vymenuje. Radoslav Procházka bol však pre Zuzanu Čaputovú napokon takým problémom, že pred ním uprednostnila aj Miloša Maďara.

Samozrejme, za posledné desaťročie nenájdeme človeka, ktorý by bol počas pôsobenia v politike natoľko vyzlečený donaha ako Procházka. Ten sa so svojimi dobrými, no najmä tými horšími osobnostnými vlastnosťami nehodil do politickej prevádzky, v ktorej zlyhal, napokon si to sám uznal, vzdal sa poslaneckého mandátu a tak, ako bol predtým neraz prichytený pri drobnom či väčšom klamstve, neskôr učinil istú mieru sebareflexie, v ktorej pripustil nelichotivú pravdu o sebe.

Tu však treba o bývalom politikovi dopovedať celú pravdu. Na Slovensku v súčasnosti nemáme brilantnejšieho a originálnejšieho ústavného právnika ako práve 47-ročného Procházku. Svojimi odbornými prácami zaujal už v 90. rokoch ešte ako dvadsiatnik. Keď bol tridsiatnik, v ústavnoprávnej komunite sa o ňom hovorilo ako o najväčšom talente, ktorý keď vekovo dozreje a šťastné okolnosti ho vynesú na Ústavný súd a azda aj na jeho predsedu, posunie právnu filozofiu aj ústavnú judikatúru do celkom nových výšin.

Procházka už ako mladík radil ústavnému sudcovi a neskôr sudcovi Súdneho dvora EÚ Danielovi Švábymu, nielen on si ho nevedel vynachváliť. Písal pozoruhodné knihy, exceloval v právnych polemikách, Procházka už od mladosti nebol ani tak súčasťou slovenskej, ako skôr európskej právnej elity.

Samozrejme, proti jeho vymenovaniu stál teraz morálny argument kvôli jeho pôsobeniu v politike. Lenže ten pôsobí nepresvedčivo, ak sa pozrieme zväčšovacím sklom na iné mená nových ústavných sudcov. 

Napríklad aj Libor Duľa, ktorého vymenovanie bolo správne, ešte v roku 2014 svojím podpisom podporil kandidatúru Štefana Harabina na šéfa Najvyššieho súdu. Duľa už pritom nemohol mať o svojom šéfovi žiadne ilúzie, no možno z istého typu karierizmu či strachu z pomsty, keby sa nezaradil do šíku, minimálne pasívne podporoval Harabina, až dokiaľ mal moc. 

O viacerých nových ústavných sudcoch vôbec netušíme, ako by sa zachovali v rôznych morálnych dilemách, pretože dosiaľ neboli na očiach alebo takýmto dilemám na menej exponovaných miestach ani nečelili.

Pri Procházkovi sú skryté riziká relatívne nízke, o jeho väzbách a bratislavských sieťach sa vie takmer všetko, pri každom citlivejšom rozsudku by bol pod účinnou verejnou kontrolou.

Prezidentka sa ho však napokon po dlhom zvažovaní rozhodla nevymenovať. Niektorí poradcovia prezidentku dlhšie presviedčali, že Procházka na súd rozhodne patrí, iní protestovali. Čaputová možno sama dospela k záveru, že riziká v jeho prípade prevažujú, alebo sa najmä obávala zlých titulkov a kritiky. Procházka bol istým rizikom aj pre progresívne kruhy, z ktorých prezidentka vzišla. Ako autor dosiaľ najpresvedčivejšej právnej obhajoby, prečo majú nenarodené deti do 12. týždňa požívať vyššiu ochranu než dnes, mohol byť v budúcnosti kľúčovým jazýčkom na váhach v citlivých sporoch.

K nevymenovaniu Procházku však asi prispelo aj to, že si ho podľa informácií Postoja neželal ani predseda Ústavného súdu Ivan Fiačan.

Kultúrna otázka

Je pravdepodobné, že nový Ústavný súd vydá v najbližších dvanástich rokoch aspoň jedno kľúčové rozhodnutie, ktoré sa bude týkať kultúrnych tém.

O názoroch šestice nových ústavných sudcov sa toho ani v tomto prípade veľa nevie, počas vypočutia v ústavnoprávnom výbore parlamentu síce tomuto typu otázok čelili, ale viacerí sa vyhli jasnej odpovedi.

Duditš na otázku k interrupciám, registrovaným partnerstvám a Istanbulskému dohovoru odmietol odpovedať s tým, že je sudcom všeobecného súdu a musí byť v týchto otázkach zdržanlivý. Podobne vyhýbavý bol aj Duľa, podľa Straku sú registrované partnerstvá vážnou intímnou záležitosťou, kde sa musia vyjadriť zástupcovia ľudu. Maďar konštatoval, že táto problematika sa dlhodobo vyvíja a ani v rámci EÚ nemá jasné právne vymedzenie.

Konkrétnejší boli iba Martin Vernarský a Rastislav Kaššák. Vernarský sa vyjadril, že registrované partnerstvá podporuje a podľa neho nie sú v rozpore so súčasným znením ústavy. V prípade adopcie detí takýmito pármi by potreboval poznať odborné posudky, čo by to znamenalo pre dieťa.

V skôr opačnom duchu odpovedal Kaššák, ktorý uviedol, že pokiaľ ide o ochranu nenarodených detí, tak sa považuje za konzervatívneho človeka. Pri registrovaných partnerstvách zas zdôraznil, že podľa ústavy je manželstvo zväzkom muža a ženy. Ak by sa mali zaviesť, muselo by ísť o výsledok celospoločenskej diskusie.

Rozloženie názorov nových sudcov na citlivé kultúrne témy je v tejto chvíli tiež nejasné a ukáže sa až pri konkrétnych rozhodnutiach.

Po dnešku možno uzavrieť, že na Ústavnom súde je viacero odborníkov na rôzne oblasti práva, ako aj právnici, ktorí tam zjavne nepatrili, no najmä tam chýba vyslovená autorita na ústavné právo, zaujímavý teoretik, ktorý reflektuje aj širšiu medzinárodnú debatu. Nový Ústavný súd už asi nebude hanbou, ako to bolo neraz za Ivetty Macejkovej. Jeho najväčšou slabinou je to, že je tak trochu provinčný.