Komentáre a názory 07. október 2019

Sloboda a strana

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Čo zachraňuje a čo ohrozuje Richard Sulík.
Čo zachraňuje a čo ohrozuje Richard Sulík.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Sloboda a strana
Potlesk na tlačovke po skončení nominačného snemu. Foto: Oliver Andráš/TASR

Sulíkova strana schválila cez víkend kandidátku do volieb, Galko and Co. na nej nie sú, predsedníčka parlamentného klubu Blahová bola vylúčená zo strany.

Čo sa to stalo?

Tento problém nemá mesiac ani pol roka. Jeho podstatou nie je ani Sulíkovo údajné autoritárstvo, napriek tomu je tento vývoj nešťastný.

Po prvé, politik ako Ľubomír Galko stratil punc dôveryhodnosti už pred rokmi, keď sa prevalil jeho odpočúvací škandál z ministerstva obrany. V SaS si to však odmietli všimnúť a až donedávna tam mal silnú pozíciu. V opozícii sa mu nedarilo, začal sa vyjadrovať k témam rezortu vnútra, po vražde patril k hlavným rečníkom, začal sa dokonca stretať s expertmi na vnútro, jedno ani druhé ale nedopadlo dobre, Galko nedokázal uchopiť tému vnútra odborne ani politicky. Uspel v tom, naopak, Andrej Kiska, ešte ako prezident, a ten so Smerom uzavrel kompromis (minister Drucker, spomínate? Plus nová voľba policajného prezidenta). Parlamentná opozícia vtedy pohorela, na škodu krajine.  

Dôvodom bolo aj správanie pána Galka, ktorý sa správal ako agresívny bloger, nie ako politik. Nemal stratégiu, nemal spojencov, len potlesk fanklubu – pohotové tlačovky ale rýchlo vyšumeli.

Považovať preto dnes Ľubomíra Galka za baštu opozičnej politiky akosi nejde.

Problém ale je, prečo za všetky svoje staré chyby nezaplatil skôr, prečo došlo až k dnešnému vývoju.

To je už zodpovednosť Richarda Sulíka.

Nielen preto, že s dnešnými vzbúrencami politiku dlho tvoril, ale najmä preto, že po posledných voľbách bol zvoleným europoslancom a v národnom parlamente chýbal. Predseda najsilnejšej opozičnej strany s mandátom v Bruseli je absurdnosť, mimochodom už aj preto, ako má EÚ podľa Sulíka fungovať, kto má byť jej suverénom.

SaS, to je Sulík, táto veta platí od začiatku podnes. Preto SaS so Sulíkom v Bruseli, strana bez neustále prítomného predsedu, ktorý bol pre ňu viac ako ideológia, to nemôže dopadnúť dobre. I stalo sa.

Ešte dve poznámky.

Na konci tohto týždňa to bude 8 rokov, čo padla vláda Ivety Radičovej. Mnohí to vtedy a dodnes vyčítajú Sulíkovi a jeho strane. Môj názor vtedy aj dnes je, že je to omyl. Sulík vtedy hlasoval tak, ako sľúbil voličom, jeho postoj bol navyše rozumný pre Slovensko aj pre Európu. Sulík vtedy testoval jeden zo základných pilierov EÚ, keď to politici malých štátov prestanú robiť, je s Úniou amen.

Napokon ale nešlo o racio, ale o politiku. Iveta Radičová vtedy mala dve iné možnosti, ako vládu udržať pri živote. Tou prvou mala byť skorá rekonštrukcia kabinetu, kde mal Richard Sulík niesť zodpovednosť za tvorbu našej politiky voči Grécku a EÚ a byť minister financií. Tou druhou, neskoršou, mala byť za každú cenu dohoda s Robertom Ficom a opozíciou, aby sa v témach zahraničnej politiky nesprával vydieračsky ako pred ním Dzurinda, ale konštruktívne. Vypočul som si od viacerých aktérov vrátane Ivety Radičovej, prečo sa tak nestalo. O to ale dnes nejde. SaS vtedy potvrdila, že je v niečom podstatnom výnimočná strana, Sulík tu predstavil a pestoval iný liberalizmus, aký tu vyrástol na ruinách VPN a DÚ, dnes treba dodať aj SDĽ (SDA) či SDKÚ.

Bol to liberalizmus, ktorý sa v niečom podstatnom správal ako liberalizmus nemecký či francúzsky, nosil v sebe zmysel pre národný záujem rovnako ako ideológiu, mal vlastné ideové presvedčenie (až zaťatosť), ale aj rešpekt k presvedčeniu iných. V tom sa líšil nielen od ostatných liberálov u nás, ale aj liberalizmu poľského či maďarského. Azda najbližšie mu bol liberalizmus český.

Problém bol, že tak ako tento postoj prirodzene stelesňoval Sulík, v strane chýbali ďalší, ktorí by to vedeli aspoň napodobniť.

Dnes je ale dôležitejšie niečo iné. Už dávnejšie som kritizoval nebezpečný jav, že slovenskú politiku ovládli podnikatelia. Na čele takmer všetkých strán stoja bývalí alebo súčasní podnikatelia a strany fungujú ako ich firmy. To je však pre demokraciu zle. Strana nie je firma, strana nesmie byť firma. Potrebuje polemiku, istú vnútornú rôznosť, nie mentalitu zamestnancov s cvikačkami.

Sulík dnes robí všetko preto, aby zachránil význam strany po voľbách, a je to potrebné, ak tu nemá scénu ovládnuť ten druhý liberalizmus, žiaľ, robí to spôsobom, ktorý politiku ohrozuje.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0