Denník N

Odozva

A mužské oko neodolá…

Raňajky na stole, vidím ich. „Máš nachystaný aj čaj, nezabudni na neho.“ Matka a jej starostlivosť. Zívam a naťahujem sa, ani neviem prečo. Potrebujem to, jednoducho to tak cítim, zmáha ma chuť vrátiť sa do postele. Počasie za oknom nevyzerá najhoršie, ale ja som nepoužiteľná. Mohla mi uvariť aspoň kávu, dodala by som si ňou nejakú energiu, ktorú tak veľmi potrebujem. Nevďačná, znie mi v ušiach. Hm, asi áno, ale ulahodiť mi mohla. Aspoň raz.

Šramot v predsieni sa zintenzívňuje. „Ahoj, moja, už musím bežať.“ Matka, dáva mi vedieť a lúči sa. Vybehnem za ňou, aspoň sa trocha rozhýbem. Bozk a zatvorenie dverí. Hotovo, zostávam v byte sama. Kuchyňa, chlipnem si čaj. Hm, šalviový, ten mám zo všetkých najmenej rada, asi chuť, tá mi vadí. Chcem kávu, len keby som mala čas. Už nie, nestíham, mám iné plány.

Dôležitejšie, dokonca sa mi o nich snívalo. Nízka skrinka v predsieni, sedím na nej a premýšľam. Dvierka otvorené dokorán, to je topánok. Všakovaké, tento pohľad mi pripomína obchod s obuvou. Matka je maniačka, topánky, to je jej, nosí si ich už roky zo všetkých kútov sveta. A tá už čosi precestovala, sú za tým jej pracovné povinnosti. Dobre, všetky sú matkine, napadne niekomu. Áno, ale moja noha je rovnaká, konečne som dorástla, na tento okamih som čakala veľmi dlho. Začínam robiť výber, vyložím pred seba niekoľko kúskov. Všetky parádne, bude to pre mňa zložité.

Prvé. Prebieha skúška, sedia mi dobre, aj vizáž je fajn. Druhé, tretie, štvrté, neviem si vybrať, situácia sa komplikuje.  Nemyslela som si, že to bude také zložité. Klopkanie, to je nápad, potrebujem zapôsobiť. Poznám to, ozve sa zvuk podpätkov a mužské oko  neodolá. Idem na to, testujem jedny za druhými, niektoré vraciam späť, iné dávam do užšieho výberu. Dúfam, že susedia nie sú doma, bolo by to lepšie v ich vlastnom záujme. Mýlim sa, ozve sa zvonček. Fíha, čo teraz? Aha, celkom som zabudla, suseda pod nami má malé dieťa. Asi problém.

Nič, tvárim sa, že nikto nie je doma. Musím, nič iné si neviem predstaviť, nemôžem to vysvetľovať matke. To by nešlo. Len čo je za dverami ticho, povraciam lodičky do skrine a bežím do izby. Šaty, voňavka, topánky a kabelka. Hotová dáma, hovorí mi pohľad do obrovského zrkadla. Rútim sa z bytu a počúvam klopkanie. Super, dobre som si vybrala, v týchto určite zapôsobím. Len aby som nestretla susedu, asi by som jej to nevysvetlila.

Teraz najčítanejšie