O Vozokanskom levovi, o levovi, o ktorom vieme tak málo

Povedať, že je impozantný, nie je ten správny výraz. Vozokanský lev je ... úžasný, veľkolepý, krásny, majestátny, ozrutný a kovový. No áno, je to pomník. Lev sedí na jeho mramorovom podstavci. Kovovo a skamenelo reve. Na slovenskú zem. Niekde do polí, niekam na vzdialené lesy. Sedí na mieste, kde by ste ho vôbec nečakali. Je ako prenesený z hlavného mesta Uhorska – z Budapešti – na miesto, kde ho ktosi zabudol. Akoby sa každú chvíľu mal objaviť vrtuľník, ktorý ho vyzdvihne a odvezie na breh Dunaja. V skutočnosti sedí práve tam, kde má. Na tom najsprávnejšom mieste, ktoré upravili len preňho. Keby sme o tom mieste všetci vedeli, dostatočne si ho ctili, stane sa pútnickým miestom. Lev

Od porážky k víťazstvu

Keď v roku 1526 prehrali Uhorské vojská bitku pri Moháči, bol to koniec stredoveku na našom území a trochu poriadne pošramotený začiatok novoveku. Na reparát, ktorý ponapravil naštrbenú povesť o zle pripravenom vojsku pre boj proti Turkom, sme museli čakať ďalších stodvadsaťšesť rokov. V roku 1652 na území dnešného Slovenska, v tesnom susedstve obce Veľké Vozokany došlo k bitke, pri ktorej bolo Turecké vojsko porazené. Nebol to koniec okupácie Uhorska Osmanskou ríšou, ale silno sa zablýskalo na lepšie časy.

Lev

Tragicky víťazní pondelok a utorok

Tragický bol najmä pondelok 26. augusta 1652. V boji proti Turkom padli štyria mladí Eszterházyovci. František (nar. 1617 v Prešporku), na mieste dnešného pomníku mu Turci odsekli hlavu. Tomáš a Gašpar (prvý nar. 1625 a druhý v r. 1628 v Beckove) padli pri obci Malé Vozokany vo chvíli, keď osmanské vojsko prerazilo ľavé krídlo kresťanskej kavalérie (jazdectva). Ladislav (nar. 1626 vo Viedni) zomrel krátko potom ako oslobodil kresťanských zajatcov. Pri pokuse uniknúť Turkom sa dostal do močarín, kde spadol jeho kôň. Utrpel veľké množstvo rezných rán a na prednej časti jeho brnenia sa našla stopa po guľke vystrelenej z pušky.

Rozhodnutie napadnúť Turecké vojsko padlo skôr ako v tento osudný pondelok. Koniec augusta znamenal zber úrody. Turci toho využili, porušili mier, ktorý vládol od roku 1606 a vyrazili rabovať na územie južného Slovenska. Adam Forgáč správne odhadol smer pohybujúceho sa nepriateľského vojska, povolal na pomoc posádky z pevností Levíc, Vrábľov, Balassagyarmat (Balažských Ďarmot) a Pápy. Pri veľkovozokanskom Starom háji sa kresťanské vojsko opevnilo vozovou hradbou a 1300 mužov čakalo na Turkov vracajúcich sa s korisťou.  Tí sa zastavili pri brehu rieky Žitavy. Zložili korisť, nechali strážiť niekoľko stoviek zajatcov z domáceho obyvateľstva a takmer 2000 kusov dobytka. Turecký batalion sa rozdelil do dvoch vojov a podvečer zaútočil na vozovú hradbu. Bitku začalo delostrelectvo, ktoré narušilo turecký útok. Okolo 23. hodiny, kedy bitka skončila nič nenasvedčovalo tomu, na koho stranu sa víťazstvo prikloní. Druhý deň rozhodol. Na pomoc prišli sedliaci z okolitých dedín ozbrojení vidlami, cepmi, sekerami a v bitke sa naozaj vyznamenali. Vezíra Kara Mustafu a zbytok tureckého vojska zahnali na útek. Lev

Nepokojný večný odpočinok Esterházyovcov

Telesné pozostatky štyroch Esterházyovcov, ktorí zomreli už v prvý deň bitky previezli najskôr do hradu Šintava v dnešnej Seredi. 26. novembra 1652 im vystrojili slávnostný a veľkolepý pohreb v Trnave. Štyri umelecky zdobené cínové truhly boli uložené v podzemných priestoroch katedrály sv. Jána Krstiteľa. V 70.-tych rokoch 20. storočia v susedných podzemných priestoroch pracovali vojaci. Obyčajní „dvojročáci“ (vojaci základnej vojenskej služby, ktorá v tom čase trvala dva roky) zistili, že podzemné priestory, v ktorých pracujú sú väčšie ako sa predpokladalo. Prebúrali sa do krypty a našli štyri bohato zdobené truhly. Truhly boli kovové, preto umelecká výzdoba nebola zaujímavá, kov sa dal predať do Zberných surovín. Počas niekoľkých dní sa im podarilo truhly výrazne poškodiť a pár kúskov predať do zberu. Ibaže bohato zdobené kovové časti vzbudili pozornosť, rozbehlo sa vyšetrovanie a vojaci boli odsúdení. Všetko mimo pozornosti verejnosti, pretože nebolo vhodné upozorňovať, že vojaci Československej ľudovej armády poškodili a rozkradli cirkevný majetok a museli byť za to postihnutí.  Dnes sa krypta najmä počas Dní európskeho kultúrneho dedičstva sprístupňuje verejnosti. 

O pamätníku

Dnešný pamätník postavili v roku 1896. Jeho autorom je Béla Markup z Hámrov, ktorý svojho sediaceho leva otočil tak, aby sa pozeral na miesto bitky. Zo štyroch latinských nápisov umiestnených na mramorovom podstavci, dva najlepšie vypovedajú o udalosti, ku ktorej tu došlo:

"Zastav sa pútnik a čítaj. Na tomto poli padli v jeden deň z jednej rodiny. Štyria nepremožiteľní hrdinovia."

 "Roku 1652 títo štyria Esterháyzovci na veľkovozokanskom poli padli v boji medzi 1300 kresťanmi a 4000 Turkami, v tomto boji zahynulo 48 kresťanov a 800 Turkov. Pri tejto príležitosti bolo z tureckého sprievodu oslobodených 150 zajatcov, ktorí sa vrátili ku svojim."

Dnešný pamätník nie je prvým, ktorý tu stojí. V roku 1734 na tomto mieste dal postaviť ostrihomský veľkoprepošt Imrich Esterházy kamenný obelisk. Ten časom stratil na svojej veľkoleposti a kráse, preto ho nahradil dnešný skutočne impozantný a víťazný lev. Lev