Láska = sex?
Stačí sa začítať do niektorého ružového románu, kúpiť si ženský lifestylový časopis alebo pozerať sitkom. Ak by sa predovšetkým kresťanskí manželia riadili tým, čo vidia, čítajú či počujú tam, vzorec z nadpisu by platil. Je to skutočne tak?
Sprofanované slová
Naša hypermediálna doba (a áno, aj teraz čítate médium) dokázala nemožné – vziať slovám skutočnú hodnotu a význam a vniesť túto stratu citlivosti na pravdivú hodnotu slova do praktického života. Pravidlo opakovanej lži sa práve v oblasti sexuality stalo veľmi úspešným práve cez tlač a virtuálne médiá – to, čo ľudia čítajú, počúvajú a pozerajú, ich natoľko deformuje, že už nie sú schopní rozlíšiť zlo od dobra ani v manželskej sexualite.
Že to tak nie je? Keď sa povie v seriáli alebo v love story slovíčko „milovať“, čo sa tým myslí? Zvyčajne hneď za ním nasleduje zvratné zámeno „sa“ a opisuje sexuálny styk. Rovnako dopadlo aj slovíčko „láska“ – a to aj kvôli pokrútenému významu slova „milovať“.
Ak by ste sami, každý za seba ako veriaci manželia, mali popísať, čo pre vás znamená láska a čo milovať v porovnaní so slovíčkom „sex“, čo by ste napísali? Bolo by tieto slová nadradené (teda viac), rovnaké (teda rovnocenné) alebo podradené (teda nižšie, respektíve sex by mal byť súčasťou lásky a milovania)? Možno je to dobrý tip na rozhovor o našej manželskej sexualite – a veľmi potrebný, pretože heslá zo stránok a obrazoviek nám hovoria: „Uži si!“ „Nemáš čo riešiť!“ „Nečakaj!“
Ach, tá Cirkev!
Veľakrát sme počuli (a čítanie na sociálnych sieťach nie je v tom ani trochu milosrdné, a to ani od ľudí, ktorí sa označia ako praktizujúci kresťania), že Cirkev v oblasti sexuality manželom vôbec, ale vôbec nerozumie. Nedovolí to, neodporúča hento, takto sa sex prevádzkovať nemôže a treba dodržiavať toto.
Naša ľudská pýcha a citlivosť na veci intímne sa búria: pretože máme pocit, že Cirkev nám lezie do postele, uzurpuje si právo rozhodovať, čo áno a čo nie, a argumentujeme, že farári a pápež sa predsa sexu nemôžu rozumieť a tak tárajú bludy – keďže o ňom nemajú ani tucha.
Lenže Cirkev hovorí a vysvetľuje len to, čo hovorí Boh. Na iné právo a páky aj tak nemá – ani v oblasti manželskej sexuality. Z čoho teda vychádza a prečo o tom hovorí?
„Hľa, ja poznám zámer, ktorý mám s vami…“
Začneme trošku z iného konca, ako by mnohí čakali: prečo Boh stvoril človeka? (Lebo ho nemusel stvoriť.) Stvoril ho, pretože túžil darovať lásku – prejavom každej lásky totiž je, že sa chce nezištne dávať inému ako dar.
A to nie hocijaký dar, ale taký, ktorý príde nevyžiadaný, nepodmienený, nádherný, plnohodnotný, nezaslúžený, dar, ktorý robí obdarovaného lepším a dokonalejším – a čo je najzvláštnejšie, pozdvihuje a zdokonaľuje aj darcu napriek jeho nezištnosti. Láska, podobná Bohu a vychádzajúca z neho, je špecifická v tom, že v tomto dare seba samej nezraňuje nijakým spôsobom, ani oberaním dôstojnosti, okolnosťami, situáciami či kladením podmienok tomu, ku komu smeruje.
Naopak, rešpektuje jeho slobodu a osobnosť, vychádza v ústrety a hovorí: „Chcem, aby si bol šťastný ty, na mne teraz nezáleží!“ Takto žitá každodenná láska medzi manželmi má svoje vonkajšie prejavy: a to od dobrých slov, pohladenia, pritúlenia, pozorností, obetavosti až po úplné splynutie tela a duše, teda až po sexuálny akt.
Sex teda v ponímaní Božej réžie nie je nad láskou, ale je jej vrcholom, ktorý má byť radostným darovaním sa celého môjho ja s telom, dušou, srdcom tomu druhému, ktorý ňou „kŕmil“ všetky časti mojej osobnosti a takto pripravoval túžbu navrátiť lásku späť.
Láska, ak je opravdivá, ak je podľa Božieho vzorca, nikdy neostáva „nahlucho“ požitá, spotrebovaná u toho, komu sa darovala – ale v ňom sa znovu premieňa na odvahu milovať a prejaviť sa konkrétnym skutkom späť k milovanému. Tento Boží cyklus nemá konca – rovnako ako je bez konca láska v Najsvätejšej Trojici.
Nebol Boh úžasný, že použil vlastný vyskúšaný vzorec lásky a jej vrcholného darovania sa, ktoré od večnosti žije sám v sebe, práve pre manželov?
Byť skutoční a pravdiví
Manželská sexualita je neuveriteľne silná a pritom krehká vec – taká silná, aká je láska jedného manžela k druhému, taká krehká, aká krehká je naša ľudská prirodzenosť, aká krehká je naša citlivosť osoby (osobitne v prejavovaní a žití intímneho spojenia, kde sa človek vydáva celý v absolútnej dôvere a kde je najviac zraniteľný).
Obe tieto zložky tam Boh vložil schválne: práve preto, aby sme na jednej strane dokázali prekonať vlastný egoizmus a pýchu a upli sa celou silou a radosťou na službu druhému… a zároveň, aby sme mali hranicu v rešpektovaní dôstojnosti, slobody a jedinečnosti osoby, ktorá stojí pred nami so svojím „áno“.
Ak chceme naozaj žiť našu manželskú sexualitu dobre, musíme byť pravdiví v žití oboch podmienok. Vtedy nebudeme potrebovať výhovorky a vlastné odôvodnenia, prečo nerešpektujeme učenie Cirkvi a prečo je podľa nás bludom (pričom nás vedie naša vlastná pýcha a neveríme svojmu Bohu, že to aj s tou sexualitou vymyslel dobre)…
Potom nebudeme klásť podmienky v darovaní sa. Potom bude náš život za dverami manželskej spálne atraktívnejší ako ktorýkoľvek horúci popis zo sady ružových románov. A už ani náhodou nenaletíme propagande, ktorá tvrdí, že sex a láska je to isté.