Nedovolím jej, aby ma obrala o celý život

„Prvé anorektické myšlienky som mala už v desiatich rokoch, keď som sa v skúšobnej kabínke s nechuťou pozerala na svoj odraz v zrkadle. Kedysi ma za výzor šikanovali, no všetko sa zmenilo v  puberte. Mala som veľa kamarátov, hrala som na klavíri, darilo sa mi v škole aj v tanci, môj život bol perfektný.“

Toto sú slová Terezy, ktorá sa rozhodla so svojím príbehom podeliť na blogu prostredníctvom internetovej stránky www.interez.sk.

„Idylku narušilo podozrenie, že už nie som taká chudá, ako som bývala na základnej škole. Držala som si váhu 54 kíl pri výške 164 centimetrov. V skutočnosti optimálna váha ma začala stresovať. Rozhodla som sa, že schudnem. Radikálne som obmedzila denný príjem kalórií. Okrem tréningov som doma posilňovala.“

Tereza schudla jedenásť kilogramov. Po preventívnej prehliadke ju doktorka poslala
do nemocnice, kde ju hospitalizovali. Trvalo niekoľko týždňov, kým aspoň trochu pribrala. Po jedle mala výčitky a plakala.

„Samu seba musím zahriaknuť, keď mi napadnú myšlienky o tom, ako nechcem jesť. Viem, že ma ešte čaká dlhá cesta, ale nemienim sa vzdať. Anorexia ma už obrala o tanec, množstvo zážitkov, možností, kamarátov a úsmev, ale nedovolím jej, aby ma obrala o celý život,“ uvádza na blogu Tereza.

Chcela zhodiť len „pár kíl“

Osemnásťročná študentka strednej školy a spisovateľka Valentína Sedileková by o anorexii vedela povedať svoje. Autorka fantasy trilógie Pokrvní s ňou bojuje už od svojich ôsmich rokov. Všetko sa to začalo najmä kvôli športu. V detstve sa venovala atletike a v tom čase mala ísť aj na Majstrovstvá Európy v krose v Šamoríne. Musela mať ideálnu výšku a váhu. Aj napriek tomu, že jej hmotnosť bola v poriadku, chcela schudnúť.

Valentínino chudnutie nebezpečne naberalo na obrátkach. Neustále kontrolovala, čo vloží do úst a cvičila. Chudnutie, vďaka ktorému mala zhodiť len „pár kíl“, sa jej úplne vymklo spod kontroly. Musela sa ambulantne liečiť.

Aj napriek rozhodnutiu bojovať s anorexiou neustále chudla. „Proces liečby je veľmi dlhý a ako na hojdačke – priberieš kilo, schudneš dve. Je ťažké premôcť chorobu v sebe.“

Túžila pomáhať ľuďom s podobným problémom

Valentína vie, ako trpia dievčatá s anorexiou. Svojimi skúsenosťami sa snaží vystríhať ľudí pred následkami choroby. Chcela im pomáhať, a preto sa rozhodla založiť neziskový projekt s názvom Chuť žiť. Ten sa venuje práve poruchám príjmu potravy.

„Chuť žiť ako myšlienka vznikol, keď som mala ťažké obdobie. V tom čase som sa chcela uzdraviť. Bolo to pre mňa najťažšie rozhodnutie v živote, hľadala som motiváciu. Nechcela som sa liečiť pre seba, ale pre rodičov, aby sa netrápili. Chcela som byť zdravá pre doktorku, aby mala o pacienta menej, pre trénera, aby som mohla znovu behať…

Podľa nej bola najsilnejšou motiváciou veta, ktorú si vtedy povedala: „Keď budeš zdravá, rozbehneš projekt, aby druhí ľudia nemuseli prechádzať tým, čím prechádzaš ty. A nejakým zázrakom sa mi darí s anorexiou bojovať.“

Projekt, ktorý vznikol v roku 2017, sa venuje prevencii, pomoci a vzdelaniu pri poruchách príjmu potravy. Zameriava sa najmä na verejnosť, tínedžerov, rodičov a športovcov. Jednoducho, ide o pomoc a podporu chorým, ich rodinám, prevenciu na školách, športových kluboch i verejnosti. A tiež o spoluprácu s odborníkmi. Organizátori sa snažia napríklad  zlepšiť aj stav detskej psychiatrie na Slovensku.

„Aj keď to bola moja iniciatíva, projekt vôbec nie je len o mne. Máme niekoľkovrstvový tím. Základ tvorím ja,  Róbert Slovák – prezident Klubu reklamných agentúr Slovenska a Ľubica Rozborová – špecialistka na rodovú rovnosť,“ tvrdí Valentína Sedileková.

Títo ľudia sú hybnou silou celého projektu. Okrem nich tím tvoria aj odborní garanti
– doktorka Martina Paulinyová, nutricionistka Ivana Kachútová, športovkyňa Oľga Beständig a spisovateľka Gabina Weissová. Ďalej by projekt nedokázal fungovať bez partnerov alebo dobrovoľníkov.

Spolupráca s ľuďmi, ktorí zachraňujú životy

Tím sa snaží oslovovať aj psychiatrov, psychológov, pedagógov a nutričných špecialistov, aby dobrovoľníkov na tému porúch príjmu potravy školili.

„Sú to skvelí ľudia, ktorí sa boria so systémom a denno-denne zachraňujú životy. Mnohí sú preťažení a spolupracovať s nimi je náročné. Napriek tomu sa veľmi snažia,“ vysvetľuje Valentína.

S psychológmi organizujú rôzne dvojhodinové semináre. Pod záštitou projektu v súčasnosti pracuje okolo pätnásť odborníkov – špecialistov na poruchy príjmu potravy. Študentov a dobrovoľníkov školí organizátorka projektu Valentína, psychiater, psychológ a nutricionistka.

„Každý prípad je náročný, aj keď sa líšia. Nikdy neexistuje jedna príčina vzniku choroby, môže za to množstvo faktorov. Od šikany v škole až po rozvod rodičov či tlak okolia,“ upozorňuje Valentína.

Autobiografia o neľahkej ceste za zdravím

O svojom živote s anorexiou sa rozhodla napísať knihu. V autobiografii opisuje svoj príbeh a boj s chorobou. Jej súčasťou sú príbehy dievčat, ktoré sa liečia a zároveň komentáre odborníkov ku každému z nich. Okrem toho obsahuje aj rôzne tipy ako pomôcť ľuďom trpiacim anorexiou. „Ničila ma, a pritom sa tvárila, že ma ľúbi. A ja som pri hľadaní vlastnej sebahodnoty bola ochotná obetovať aj vlastný život,” takto znie úryvok z knihy Chuť žiť.

Od zdravého stravovania k anorexii

Andrea je matkou šestnásťročného dievčaťa, ktoré sa v súčasnosti z anorexie lieči. Jej meno – na žiadosť matky, nezverejňujeme. Toto dievča trpí chorobou už viac ako rok. Jej „zdravý životný štýl“ prerástol do štádia, keď mala výčitky svedomia sotva niečo zjedla.

„Najskôr len obmedzila potraviny, v ktorých sa nachádzali cukry a tuky. Neskôr aj sacharidy. Kedykoľvek sme išli na zmrzlinu, odmietala ju jesť. Povedala mi, aby som radšej upiekla koláč. Aj ten musel byť len zo špaldovej múky a cukor som mala nahradiť troškou medu. Müsli vymenila za obyčajné vločky. Syry vraj nie sú zdravé. Potom prestala piť mlieko,“ spomína Andrea.

„Verila článkom, kde sa písalo to, čo chcela čítať. Čo je a nie je zdravé. Ortorexia, čiže posadnutosť zdravou výživou, ako vyšitá. Keď si okolie všimlo jej štíhlu postavu poukazovali na to, ako výborne vyzerá. Aká je kočka. No ona začala jesť ešte menej. Ovocie vynechávala, až ho prestala jesť.“

Postupne znižovala príjem stravy. Po nejakom čase sa prestala zaujímať o to, ktoré potraviny sú zdravé. Väčšinu z nich jednoducho vylúčila zo svojho jedálnička.

„Kalorické tabuľky patrili k dennému poriadku. Bola unavená, všetky myšlienky a debaty s nami sa krútili okolo stravy. Ak sme ju donútili zjesť niečo, čo nechcela, dostala záchvat plaču, mala výčitky. A cvičila. Naťahovala sa s činkami, aby nabrala svaly. Darmo jej lekári vysvetľovali, že svaly nemajú z čoho rásť, že sa ničí a chudne ešte viac. Nie, ona mala vždy svoju odpoveď.“

Andreina dcéra sa – podobne ako Valentína Sedileková, venovala vrcholovému športu. Bola veľmi žiadaná, dokonca dva roky pôsobila v reprezentácii. Potom sa však zranila, zlomila si nohu. Z reprezentácie ju tak na pol roka vyradili.

„Pribrala asi štyri kilogramy. Bola nešťastná, pripadala si ťažká. Keďže sa chcela opäť dostať do formy, nazdávala sa, že „úpravou“ stravy zníži hmotnosť. Odbúra tuky. Dcéra je na seba až extrémne prísna. S neúspechom sa nevedela vyrovnať, všetko chcela robiť dokonale. Dokonale školu, dokonale šport a dokonale ovládať svoje telo tak, ako ona chce. Keď u nej prepukla choroba, akoby sa nejedením odmeňovala. Tešilo ju, že dokázala nejesť.“

Rodičia dcére dohovárali, ona ich vôbec nepočúvala. Verili, že jej pomôže pediatrička. Nechala jej urobiť vyšetrenie na kompletný krvný obraz. Výsledky neboli dobré.

„Navštívili sme športového lekára, ktorý dcére spravil EKG a ďašie vyšetrenia. Hodnoty boli veľmi zlé. Srdiečko jej bilo veľmi pomaly, to nás vystrašilo. Na čas jej táto výstraha pomohla…Ale len na chvíľu. Museli sme vyhľadať psychológa, psychiatra a nutricionistku. Sami by sme jej nepomohli,“ spomína Andrea. Frekvencia srdca jej dcéry dosahovala len 33 úderov za minútu, pričom hodnota priemernej frekvencie sa pohybuje od 60 do 100 úderov za minútu.

Liečba umením

O projekte Chuť žiť sa Andrea dozvedela cez internet. Sledovala rôzne diskusie a články o anorexii. Iniciátorka projektu spravila na internete veľkú osvetu. Andrea neváhala a napísala jej na sociálnej sieti.

„Valentína nás ihneď usmernila. Nemali sme čas rozhodovať sa. Ono to bolo pre nás jediné riešenie. Je veľmi pozitívne, že tu pracuje tím odborníkov, ktorí danej problematike rozumejú,“ hovorí Andrea.

Iniciátori projektu konali. Andreinej dcére zabezpečili stretnutie s odborníkmi –  s nutričnou poradkyňou, psychiatrom a psychológom.

„Výborná bola diskusia, kde Valentína vyrozprávala svoj príbeh. Zapojila sa aj psychiatrička Martina Paulínyová a nutricionistka Ivana Kachútová. Po nej si dcéra uvedomila, že má vážny problém a vedela ho pomenovať.“

Vďaka pomoci ľuďom z projektu Chuť žiť je Andreina dcéra v liečebnom zariadení. Andrea tvrdí, že aj keď je liečba prísna, dcéra vôbec nemá pocit, akoby bola v nejakom zajatí. Celý týždeň absolvujú pacienti program: od arteterapie až po tanečnú terapiu. Každý deň sa v skupinkách rozprávajú o rizikách anorexie.

„Pomaly sa to zlepšuje. No ešte stále s niektorými potravinami bojuje. Treba zmeniť stav mysle. Veríme však, že sa jej to podarí,“ myslí si Andrea.

Chcú zlepšiť stav liečebného systému na Slovensku

Toto je len jeden z mnohých prípadov, ktorým projekt pomohol. Pomáhať ľuďom trpiacim poruchami príjmu potravy je však nesmierne ťažké, ak sa oni sami liečiť nechcú.

Mladá spisovateľka a študentka chce, aby sa o projekte dozvedelo čo najviac ľudí. „Radi by sme sa etablovali v mysliach ľudí, aby vedeli, že sa na nás môžu kedykoľvek obrátiť.“

Organizátori si stanovili niekoľko cieľov. Ide najmä o zlepšenie liečebného systému porúch príjmu potravy a zlepšenie stavu detskej psychiatrie na Slovensku. „Radi by sme vybudovali kliniku či stacionáre. Zbierame dáta, vydali sme knihu, vyvíjame četbot, vytvárame databázu odborníkov, hľadáme nové partnerstvá, organizujeme turné… Teším sa z toho, verím, že sa nám to podarí,“ dodáva Valentína.

Text: Radka Rosenbergová
Foto: Tomáš Hrdlička