Kultúra života musí byť našou prioritou

Nepoviem nič nové, ak skonštatujem, že politika je umením slova. No málokedy si uvedomujeme, že to platí aj naopak – slová, ktoré politika používa, spätne ovplyvňujú spoločnosť.

Zákon o umelom prerušení tehotnosti z roku 1957 úplne prevrátil pohľad na potrat, ktorý bol dovtedy chápaný ako usmrtenie ľudského plodu. Novým zákonom sa z „usmrtenia“ stalo „umelé prerušenie“ a namiesto „ľudského plodu“ sa začalo hovoriť o „tehotnosti“.

Nový slovník, ktorý zaviedol zákon z roku 1957, odvrátil pohľad od ľudského plodu. Z trestného činu sa stal zákonom povolený medicínsky výkon.

Na začiatku aj na konci každého politického zápasu je slovo. Nahradením subjektu – ľudský život v najranejšom štádiu jeho vývoja – slovom označujúcim medicínsky zásah, sa zásadne mení predmet zápasu a tým aj argumenty “pre” a “proti”. V diskusii o subjekte, ktorý je nielen živý, ale jeho život je ľudským životom a jeho telo ľudským telom, posudzujeme konflikt medzi ľudskou osobou matky a ľudskou osobou plodu. Naopak, v diskusii o procedúre vykonávanej na tele matky s jej súhlasom, sa rozhodovanie týka len jedného človeka. V takejto diskusii sa právo plodu na život ani neobjavuje, pretože tento plod v nej vlastne neexistuje. Tu niekde má svoje korene nepreklenuteľná priepasť medzi zástancami “pro life” a tými, ktorí sú “pro choice”.

Ak chceme zvýšiť ochranu života pred narodením, nemôžeme sa nechať zviesť len legislatívnou či politickou skratkou. Náš zápas o ľudský život musíme viesť s ľuďmi – ženami aj mužmi, dospievajúcimi deťmi, voličmi.

Vyhláška prijatá v roku 1961 obsahovala zoznam dôvodov „hodných osobitného zreteľa“, pre ktoré bolo možné požiadať o potrat. Tieto dôvody môžu byť pre nás ešte aj dnes cenným podnetom na zamyslenie. Pretože ak chceme presadiť väčšiu ochranu nenarodeného života, musíme odstrániť obavy, ktoré ženu vedú k úvahám o potrate: strach z toho, že ďalšie dieťa nezvládne, že sa nemôže spoľahnúť na pomoc partnera, že vzťahy v rodine sa ešte zhoršia a dieťa bude trpieť, že nebudú stačiť peniaze, že ju okolie odsúdi, alebo že nedokáže milovať dieťa, ktoré bolo počaté násilím.

Odstrániť tieto obavy znamená ponúknuť riešenia - od poradenstva až po dôveryhodnú politiku zodpovednej podpory matiek a rodín. A to nielen formou dôstojných sociálnych dávok, ale aj podporou služieb pre rodiny s malými deťmi, bývania, či väčšej flexibility práce.

Navyše politika inšpirovaná kultúrou života sa týka rovnako práva počatého dieťaťa narodiť sa, ako aj práva každého človeka na dôstojné zaobchádzanie, a to aj vtedy, keď je chorý, bezvládny alebo bezmocný. Je to politika solidarity a súcitu, politika vzájomnej zodpovednosti.

Úcta k nenarodenému životu môže v spoločnosti zvíťaziť len vtedy, ak si táto spoločnosť bude vážiť naozaj každého. Ak si bude vážiť deti aj dospelých, pacientov aj zdravotníkov, žiakov aj dôchodcov, bohatých aj chudobných, učiteľov aj podnikateľov, pracujúcich aj nezamestnaných.

Ak sa nám podarí odstrániť obavy, ktoré ženy privádzajú na potrat a môžeme zachrániť desaťtisíce detských – ľudských - životov. 

Pochod za život, ktorý bude 22. septembra v Bratislave môže k tomu významne prispieť.