Gróf János Esterházy očami kresťana

Na svojej krížovej ceste sa stretáva s ľuďmi, ktorí podávajú svedectvo o jeho morálnych kvalitách. Životný príbeh tohto muža hovorí o hlbokom kresťanskom presvedčení a úprimnej láske k Ježišovi Kristovi, ktorú si udržal napriek neľudskému zaobchádzaniu a brutálnemu týraniu až do poslednej chvíle života. Veď zomrel v náruči slovenského biskupa Vasila Hopka, ktorého vláčili po krutých komunistických väzniciach a po exhumácii sa našla v jeho tele nadmerná prítomnosť arzénu, ktorý mu bol podľa analýz dodávaný dlhú dobu. Tak ako blahoslavený biskup Hopko aj János Esterházy sa stal obeťou protikatolíckej komunistickej nenávisti, ktorá nepoznala hraníc. Je na škodu veci, že ani dnes nechceme túto skutočnosť vziať do úvahy. Aj bývalý rektor nitrianskeho seminára Ján Bošňák ako Esterházyho bývalý spoluväzeň hovorí o ňom ako o „vzore pre všetkých“.

Čo najviac slovenskí kritici vyčítajú dnes už Božiemu služobníkovi Jánosovi Esterházymu je práve jeho politická činnosť. Tak ako píše prof. Žilka z nitrianskej univerzity „jeho národne orientované myslenie alebo jeho politickú činnosť v záujme maďarskej menšiny na Slovensku nemožno poprieť.  Veď Esterházy vyrastal v rodine, ktorá si zakladala na národných tradíciách a koniec koncov aj priniesla mnohé obete v dejinách. Ale národné záujmy vždy podriaďovala kresťanským ideám a žila, pracovala v duchu kresťanského univerzalizmu. Z toho vyplýva jeho kritický postoj voči Nemcom počas vojny ako aj a to predovšetkým k ateistickému Sovietskemu zväzu. Ateizmus mu bol cudzí, svoju činnosť vyvíjal na základe kresťanských zásad. Pomáhal ľuďom, kde sa len dalo. Áno, bol  maďarským politikom dokonca svojho života, ale v jeho prejavoch či výrokoch nie sú urážlivé slová voči žiadnemu národu, etnickej skupine či národnosti.“

Niekedy si my Slováci myslíme, že láska k národu je realizovateľná iba k nášmu vlastnému národu. Akoby sme zabudli na našich národných buditeľov, ktorí zápasili o slovenskú svojbytnosť a horeli im srdcia za národ možno tak, ako horelo srdce Jánosa Esterházyho. Lebo keď žije niekto v menšine, to neznamená že jeho srdce je „menšie“ a jeho láska k vlastnému národu je „umenšená“. Dôležité je to, čo nám vo vzťahu k národu ukázal práve János Esterházy. Dať Boha na prvé miesto a nehlásať nevraživosť, ani rasovú, či triednu nenávisť. Čo je zvlášť cenné v jeho životnom snažení a čo dnes chýba na našej politickej scéne je skutočnosť, že zostal aristokratom ducha, „vyšľachteným šľachticom“ aj za ťažkých kritických situácii, keď mu išlo o život.

Ak na Slovensku nedokážeme oceniť osobnosť veľkých rozmerov z dôvodu nášho jednostranného videnia, nie sme schopní posúdiť ani naše vlastné osobnosti a dobrovoľne sa zbavujeme daru bohatstva, ktoré Pán daroval všetkým národom preto, aby nás posilnil vo viere a priviedol nás k mierovej spolupráci.   Veď antagonizmus je výplodom totality a ako píše prof. Žilka pohybuje sa na „axiologickej úrovni jednotlivcov, ktorí zvyčajne nedosahujú kvality hodnotenej osoby“.

V sobotu na sviatok Povýšenia svätého  kríža sa konal pietny deň Sluhu Božieho Jánosa Esterházyho na pútnickom mieste v Dolných Obdokovciach. Bola to príležitosť pozrieť sa do minulosti oboch našich národov a hľadať cesty ku zmiereniu a porozumeniu. Lebo ak my kresťania budeme budovať našu budúcnosť na antagonizme a nezmieriteľných postojoch a to platí pre oba národy, nedosiahneme nikdy v našom stredoeurópskom priestore kresťanskú znášanlivosť a prosperujúcu spoluprácu. Možno sa to nezdá, ale aj dnes, ako vždy v minulosti, mali kresťania čo svetu povedať. Kiež by nás bolo počuť.