Sloboda, priateľstvá a hudba

„Chýba tu radosť z hudby,“ odpovedal v jednom z rozhovorov na otázku, prečo vznikol festival Konvergencie, violončelista a umelecký riaditeľ Jozef Lupták. Chýbalo (a klasickej hudbe na Slovensku stále chýba), samozrejme, všeličo: najčastejšie sa skloňujú financie, no azda ešte viac stále chýba profesionálne organizačné zázemie v podobe agentúr spolupracujúcich s domácimi organizátormi kultúrnych podu­jatí i so zahraničím, legislatíva motivujúca firmy k sponzoringu v oblasti kultúry a povedomie o hodnotách, na základe ktorého by vznikal prirodzeným spôsobom dopyt a občas – ale, našťastie, už čoraz menej – aj originálne nápady, talent a odvaha. Nič z posledne zmieneného nechýbalo Jozefovi Luptákovi, keď v Bratislave usporiadal nultý ročník podujatia, ktoré sa za 20 rokov stalo synonymom spojenia týchto kvalít. „Na Slovensku sa zrodil festival, síce malý rozmermi, no svetový vo všetkých parametroch,“ objavilo sa už o rok v časopise Hudobný život sympatizujúce povzbudenie.

Synergický efekt zafungoval. Konvergencie sa hneď od prvého ročníka stali spoločnou umeleckou výpoveďou silnej generácie slovenských interpretov (huslistka Ivana Pristašová, klarinetista Ronald Šebesta, klaviristi Nora a Miki Škutovci, violista Peter Šesták, o niečo neskôr pribudli Igor Karško, Boris Lenko a Konvergencie sú otvorené aj ďalším generáciám hudobníkov), ktorá sa na pódiu pravidelne stretávala s vynikajúcimi zahraničnými umelcami (Robert Cohen, Vladimir Mendelssohn, Benjamin Schmid, Daniel Rowland, Isabelle van Keulen, Simon Tandree, John Potter, Romina Basso, Avi Avital, The Hilliard Ensemble, The Dowland Project, Brodsky Quartet atď.). Medzi viac než stovkou umelcov, ktorí na Konvergenciách vystúpili, patrí významné miesto Jozefovmu charizmatickému učiteľovi z londýnskej Royal Academy of Music, violončelistovi Robertovi Cohenovi.

Slová tohto britského hudobníka z rozhovoru pre časopis .týždeň: „Komorná hudba je klenotom klasickej hudby, skutočný hudobník bez nej nemôže žiť“ možno spolu s výrokom Mariána Vargu: „V hudbe nemá zmysel hrať sa na nemennosť hraníc“ považovať za akési konvergenčné krédo. Skladateľ a mysliteľ Roman Berger v eseji Meditácia o festivale (1991), ktorá je venovaná Janovi Klusákovi, píše, že festival má význam, ak na ňom odznejú dobré, autentické a pravdivé diela v predvedení, ktoré neskresľuje ich zmysel, ak vytvorí oázu ducha a stane sa faktorom síl pôsobiacich proti depersonalizácii, dezindividualizácii a dehonestácii človeka. Veríme, že za dve dekády sa Konvergenciám niečo z toho podarilo a že sa budeme tomuto ideálu ďalej približovať.

Latinské adjektíva „festivus“, „festiva“, z ktorých pochádza slovo festival, znamenajú výnimočný, sviatočný, ale tiež živý a zábavný. Tým všetkým pre nás Konvergencie sú. Sú výnimočnou oslavou slobody, hudby a priateľstva. Stretnutím priateľov bude aj 20. ročník festivalu – priateľmi (navzdory železnej opone) boli Britten a Šostakovič, ale aj Robert Schumann, jeho manželka Klára (ktorá koncertovala aj v dnešnej Bratislave) a Johannes Brahms. Priateľmi, ktorých spojila hudba a dnešná Bratislava, boli Alexander Albrecht a Béla Bartók. Priateľmi rozličných národností a generácií, ktorých spája „konvergenčný efekt“, sú umelci i festivalové publikum. Význam slobody pre umenie a spoločnosť si pripomenieme koncertom z tvorby slovenských skladateľov, ktorej (vrátane početných premiér) na festivale vždy patrilo dôležité miesto. Miestom slobody, hudby a priateľstiev pre niekoľko generácií slovenských hudobníkov bol dom Jána Albrechta, ktorého stému výročiu narodenia je venovaná Bratislavská noc komornej hudby.

Komorná hudba (hoci multižánrovosť patrí medzi poznávacie znamenia festivalu) ostáva aj naďalej esenciou Konvergencií. Predstavuje médium, ktorým skladatelia obvykle vyjadrujú najintímnejšie myšlienky a emócie, je aj priestorom na hru i experimenty. Pri jej interpretácii dochádza k špecifickej a mimoriadne intenzívnej komunikácii hudobníkov navzájom i hudobníkov s publikom. Niet tu dirigenta ani sólových hviezd, každý hovorí za seba, súčasne počúva ostatných – výsledkom je konvergujúca sila spoločnej výpovede. Počas týchto dôverných rozhovorov sa Konvergenciám v priebehu rokov podarilo na Slovensku niečo nové: zbaviť klasickú hudbu mýtu exkluzívnosti a tak trochu aj ušľachtilej nudy. Objavilo sa i nové publikum „nehudobníkov“: otvorené, hľadajúce, chápajúce a vracajúce sa. Také, pri ktorom sa netreba báť zaradiť na program meno súčasného skladateľa, ktoré ocení neošúchané dramaturgické nápady, jasne artikulovaný názor, symbiózu hudby a modernej architektúry na domovskej scéne Konvergencií v design factory i to, že hudbu nedelíme na „klasickú“ a „neklasickú“, ale „bernsteinovsky“ na dobrú a tú druhú. A snažíme sa vyberať takú, ktorú by sme sami chceli počuť.

Autor je dramaturgom festivalu Konvergencie