O máloktorej európskej kinematografii (s výnimkou slovenskej, samozrejme, a čiastočne českej) môže mať slovenský – teda minimálne bratislavský – divák taký prehľad ako o talianskej. Stará sa o to – popri filmoch v bežnej distribúcii – Taliansky kultúrny inštitút (TKI), ktorý organizuje vždy v júnovom termíne taliansky festival Dolce Vitaj s filmovou časťou Cinevitaj (často zameranou na vybranú tému z dejín talianskej kinematografie) a v novembrovom termíne stredoeurópsky festival talianskych filmov MittelCinemaFest (MCF, konaný aj v Prahe a Budapešti) s tou najaktuálnejšou ponukou.Deje sa to v spolupráci s Istituto Luce Cinecittà a organizátori podujatia majú tú výhodu, že sa pri výbere filmov môžu orientovať na základe programu benátskeho festivalu, ktorý ponúka či už v súťaži, alebo v nesúťažných sekciách nové talianske filmy, pri ktorých je už ich zaradenie do festivalového programu zárukou kvality.

Výsledkom tohtoročnej dramaturgie bola kolekcia deviatich celovečerných titulov, z toho bol jeden dokument, a špecifikom bola výlučne online podoba festivalu. Hoci sa zhodou okolností začínal v deň, keď uvoľnenie úradných opatrení umožnilo obnoviť prevádzku kín, zrejme nebolo možné – a nebolo by už ani účelné – meniť pripravenú formu projekcií v rámci projektu Kina doma, ktorý iniciovalo kino Lumière v spolupráci s ďalšími šiestimi kinami na Slovensku. „Stratu“ veľkého plátna síce len čiastočne kompenzuje možnosť sledovať filmy v pohodlí a bezpečí domova, no nezanedbateľným bonusom je, že uvádzané filmy si môžu v danom čase pozrieť diváci kdekoľvek na Slovensku.

Hoci MCF nemáva striktne stanovenú tému, z pomerne početnej kolekcie filmov zvyčajne nejaká „vyskočí“. Tohto roku (16. – 22. novembra) to bola téma rodiny – tradičnej i netradičnej – a z formálneho hľadiska sme boli svedkami pozoruhodnej práce s časovými rovinami rozprávania, kombinácie minulých a prítomných dejov či narábania s motívmi z minulosti, čo rozprávanie ozvláštňuje alebo priamo vytvára zápletku. Napríklad úvodné zábery filmu Otče náš (r. Claudio Noce) sa odohrávajú v súčasnosti: v metre sa vezie muž v strednom veku, ktorého upúta jeden zo spolucestujúcich – zdá sa, akoby cestujúci muža nejakým spôsobom priťahoval, ale akoby sa ho ten zároveň pre čosi obával... Potom sa prenesieme do sedemdesiatych rokov minulého storočia. Rodina sudcu Alfonsa (Pierfrancesco Favino, ktorého si pamätáme z filmu Prvý zradca, uvedeného aj v našej distribúcii), na ktorého sa krátko predtým pokúsili spáchať atentát, trávi pri mori dovolenku s rodinou, ktorej súčasťou je aj jeho desaťročný syn Valerio. Ten sa skamaráti so starším chlapcom Christianom, ktorý akoby sa zjavil odnikiaľ a získa si aj Valeriovu rodinu. Zdanlivo bezstarostný príbeh plný letného slnka však v istom okamihu nadobudne oveľa temnejšie tóny... V závere sa opäť vraciame do metra, aby sa uzavrel príbeh o vinách dospelých a nevinnosti detí, o vine a odpustení, o súdržnosti a priateľstve, ktoré prekonáva prekážky.

Minulosť dobehne aj protagonistu filmu Všetko bude v poriadku (r. Francesco Bruni) – ani nie tak jeho vlastná, ako skôr minulosť jeho otca, a to v dobrom i v zlom. Kim Rossi Stuart si tu zahral neveľmi úspešného filmového režiséra, ktorý nielenže rieši problémy so svojím producentom a odsťahoval sa od rodiny, manželky a dvoch detí (mylne sa domnieva, že jeho žena si našla milenku), ale navyše mu po banálnom krvácaní z nosa diagnostikujú leukémiu – Bruno súrne potrebuje darcu kostnej drene. V tomto prípade sa striedajú dve časové roviny rozprávania, nie veľmi vzdialené od seba – v jednej sledujeme Brunov pobyt v nemocnici, kde sa pripravuje na transplantáciu, v druhej udalosti, ktoré tomu predchádzali, najmä hľadanie vhodného darcu. Jadrom zápletky je, že darkyňou sa stane jeho nevlastná sestra, o ktorej existencii nemal predtým ani tušenia – ide o mimomanželské „pošmyknutie“ jeho otca z mladosti, o ktorom dovtedy nik z rodiny nevedel. Tvorcovia filmu sa pri „nebezpečnej“ téme smrteľnej choroby úplne vyhýbajú sentimentalite a vytvárajú v konečnom vyznení optimistický príbeh o rodinnej i ľudskej spolupatričnosti a o tom, že treba vždy nabrať silu bojovať.

V dvoch časových rovinách, ale od seba podstatne vzdialenejších, sa odohráva aj dej filmu Zviazaní, ktorý nakrútil režisér Daniele Luchetti podľa rovnomenného románu Domenica Starnoneho (vlani vyšiel v slovenčine v preklade Petra Bilého). Je začiatok osemdesiatych rokov minulého storočia v Neapole; Aldo a Vanda žijú v pokojnom manželstve, v ktorom vychovávajú syna a dcéru – až do chvíle, kým sa muž žene neprizná, že jej bol neverný. Vlastne je – lebo vzťah s príťažlivou kolegyňou z rozhlasu, kde Aldo pracuje, stále trvá. Vanda nemôže túto situáciu zniesť a Aldo sa z domu odsťahuje; „domov“ sa vracia, len aby navštívil deti. Lenže tým sa nič nekončí, práve naopak, všetko sa len začína – búrlivá hra citov, boj s vlastnými pochybnosťami, s pocitom zodpovednosti aj túžbou po voľnosti. Ako vidíme v druhej časovej rovine, odohrávajúcej sa v súčasnosti, manželia sa k sebe napokon vrátili a vychovali spolu svoje deti – film kladie otázku, či sa stalo dobre, alebo nie, či možno naštrbený vzťah napraviť a či stojí za to žiť celé dlhé roky so šrámami z minulosti. Symbolom vyprahnutého života sa stane zdevastovaný byt, ktorý manželia nájdu po návrate z dovolenky – film v závere ukazuje, kto má túto udalosť na svedomí, čím zároveň dáva pomerne jednoznačnú odpoveď na otázku, ktorú sám kladie.

Myšlienka, ako veľmi ovplyvňujú minulé udalosti našu prítomnosť a budúcnosť, je aj leitmotívom filmu Sestry Macalusové, ktorý nakrútila režisérka Emma Dante podľa vlastnej divadelnej hry. Sestier, ktoré majú veľmi rôznorodé povahy, je päť a stretávame sa s nimi v ich detstve, dospelosti a starobe, pričom sú tieto tri fázy ich života podávané viac-menej chronologicky. Pracuje sa tu s motívom tajomstva, resp. s motívom nevypovedaného: na konci epizódy z detstva sa evidentne stane niečo zlé a v epizóde z dospelosti chýba najmladšia Anna. Jedna zo sestier oznámi ostatným, že bojuje so zákernou chorobou – tá zas chýba v záverečnej epizóde. (Zaujímavým a emocionálne pôsobivým prvkom je fiktívna rodinná fotografia z obdobia staroby, na ktorej sú tri sestry v reálnom veku a dve v podobe z času, keď odišli zo života.) Symbolom plynutia času sa stáva byt sestier na poslednom poschodí staršieho bytového domu, ktorý nahlodáva zub času, až ho v závere opúšťajú aj posledné obyvateľky – a rovnako pustne holubník v podkroví (hoci v detstve sa sestry chovu holubov s nadšením venovali). Na celkovom vyznení tohto melancholického filmu sa vo veľkej miere podieľajú aj herecké výkony, keď väčšinu hlavných postáv stvárnili postupne až tri herečky.

Film turecko-talianskeho režiséra Ferzana Ozpeteka Bohyňa šťastia uviedol MittelCinemaFest v spolupráci s Filmovým festivalom inakosti, čo bol obojstranne výhodný „obchod“: film, ktorý sa pre zatvorenie kín nepodarilo uviesť počas FFI, sa dostal do dobrej spoločnosti ostatných talianskych filmov a MCF zasa získal pravdepodobne najpozoruhodnejší film svojho programu. Aj v ňom zohráva rolu minulosť – v tomto prípade v „najskrytejšej“ podobe, lebo samotný dej sa odohráva v súčasnosti. Mužská dvojica Arturo a Alessandro žije už sedemnásť rokov vo viac-menej spokojnom vzťahu, v ktorom im neprekáža ani rozdiel vo vzdelaní: kým Arturo kedysi (neúspešne) ašpiroval na akademickú kariéru a dnes sa živí prekladaním kníh, Alessandro je inštalatér (je však možné, že do spoločnej domácnosti prinesie viac peňazí než jeho partner). Ich život sa skomplikuje, keď im ich priateľka Annamaria (ktorá tých dvoch kedysi zoznámila a s Alessandrom dokonca chodila) zverí na pár dní do starostlivosti svoje dve deti, pretože musí absolvovať vyšetrenia v nemocnici. Presnejšie, skomplikuje sa to, keď sa tých „pár dní“ natiahne, lebo Annamariin stav je vážnejší, než sa zdalo, ale najmä tým, že Alessandro sa dozvie o Arturovej nevere. Pritom nejde o príležitostný sex (tam platí dohoda, že naň obaja majú právo), ale o vzťah trvajúci dva roky, ku ktorému sa Arturo po celý čas nebol schopný či ani neplánoval priznať, hoci „ten druhý“ to očakával. V novej situácii putujú Annamariine deti k svojej starej mame, aristokratke, ktorá žije obklopená služobníctvom v obrovskom vidieckom sídle. V sídle, ktoré nám čosi pripomína... lebo v úvode filmu sme videli – bez kontextu – desivú starú fresku s detskými obesencami a vyrezávané dvere starožitnej skrine, do ktorých zvnútra skrine ktosi márne búši... Ferzan Ozpetek vytvoril touto snímkou zrejme jedno zo svojich najlepších diel, v ktorom veľmi premyslene pracuje s rôznymi motívmi, aby vydal posolstvo o ľudskej spolupatričnosti, nezištnej pomoci, láske k blížnemu, láske partnerskej a mileneckej, láske k deťom, o potrebe porozumenia a tolerancie a o tom, ako to všetko môže a musí do seba zapadať, aby mal život zmysel a aby bol krásny alebo aspoň znesiteľný. Hoci film naberá v závere aj temné tóny, svetielkom na konci tunela je spontánny očistný kúpeľ dospelých a detských protagonistov v mori a rituál súvisiaci s titulnou bohyňou šťastia – jeho účinku nemusíme veriť, ale rozhodne dáva nádej...

Päť spomenutých filmov tvorilo subjektívne naj autora týchto riadkov. Dodajme pre úplnosť, že súčasťou kolekcie bol aj film Predátori, debut režiséra Pietra Castellitta o dvoch rímskych rodinách žijúcich protichodnými spôsobmi života. Žáner komédie predstavovala snímka Deti (r. Giuseppe Bonito), ktorá rozpráva o tom, ako to vyzerá, keď už nie celkom mladí rodičia nie sú pripravení na svoje druhé dieťa a ono sa narodí. Biografický žáner reprezentovala snímka Chcel som sa ukryť (r. Giorgio Diritti), čerpajúca námet zo života insitného maliara Antonia Ligabuea (1899 – 1965); my, ktorí už niečo pamätáme, sme si pritom spomenuli na film režiséra Salvatoreho Nocitu, nazvaný jednoducho Ligabue, z roku 1977, ktorý bol o päť rokov (!) neskôr uvedený aj v našej distribúcii. A napokon jediný dokument festivalu Piero Vivarelli: Život je béčkový film (r. Fabrizio Laurenti, Niccolò Vivarelli) rozprával o živote režiséra béčkových filmov Piera Vivarelliho (1927 – 2010) a bol dôkazom toho, že aj život autora nie veľmi významných filmov môže byť námetom na film zaujímavý, podnetný a mnohovrstvový. A také boli prakticky všetky filmy tohtoročného MittelCinemaFestu.