Goodbye

Včerajší deň ovládol proces s Marianom Kočnerom, ktorý prvýkrát od svojho zatknutia vystupoval na verejnosti, hájil sa v kauze zmeniek siahodlhým monológom a udivoval sebavedomím v starom štýle, akoby ani nebol podozrivý z objednávky vraždy a prípravy ďalších vrážd.

Jedna udalosť sa včerajšej obhajobe Kočnera nemohla zďaleka vyrovnať mierou pozornosti, no mierou významu ho presahovala: 18-členná Súdna rada včera sedem hodín rozhodovala o novej predsedníčke Najvyššieho súdu a spomedzi troch kandidátov, Ivetty Macejkovej, Jany Bajánkovej a Sone Mesiarkinovej, si nevybrala nikoho.

Včerajšia Súdna rada tak priniesla hneď tri pozitívne správy.

1.  2009 – 2019, civilizačný posun za jedno desaťročie

Najskôr začnem osobnou spomienkou: prvýkrát som bol na zasadnutí Súdnej rady pred desiatimi rokmi, keď sa Štefan Harabin pred preplnenou a vzrušenou sálou ako v divadle katapultoval z postu ministra spravodlivosti na post šéfa Najvyššieho súdu. Súdna rada bola zložená na jeho obraz, 15 členov hlasovalo za jeho zvolenie, jeho jediná protikandidátka Eva Babiaková nezískala ani hlas.

To boli len počty, oveľa horšia bola tá dusivá atmosféra a pohľad na väčšinu nemých tvárí členov Súdnej rady – nielen ľudia v publiku, aj oni sami si uvedomovali, že nie sú žiadnym vrcholným samosprávnym orgánom slovenského súdnictva, ale len nástrojom moci a pomsty jedného muža. Štefan Harabin tu mal svoje pušky, Gabrielu Šimonovú, Máriu Usačevovú, Annu Markovú a Helenu Kožíkovú, ktoré boli schopné podujať sa na akúkoľvek špinavú prácu.

Táto rola čističky pripadla počas onoho júnového dňa spred desiatich rokov na smutne známu Helenu Kožíkovú, ktorá sa jej očividne ujala bez väčšieho premáhania: Evy Babiakovej sa opýtala, či je naozaj pravda, že má vážne problémy s alkoholom. V sále to zašumelo, Kožíková sa vzápätí rozhorčila nad rozhorčenými, novinárom vyčítala, prečo toľko píšu proti Harabinovi, ale takúto základnú informáciu o jeho protikandidátke si nezistili.

Ako komparzistka sa následne ozvala aj Daniela Švecová, ktorá sa Harabina opýtala, ako priestorovo zabezpečí Najvyšší súd. Kým on odpovedal očierňovaním svojho predchodcu Karabina, ona prikyvovala, jej úloha bola splnená.

Včerajšie zasadnutie ukázalo, že po desiatich rokoch možno hovoriť o civilizačnom pokroku: v Súdnej rade síce ešte ďalej sedia nemé tváre, ktoré plnia želanie niekoho v pozadí, ale už tam nesedia hrmotní ľudia s morálnou výbavou Kožíkovej. Kandidáti tak čelili ozajstným otázkam aj pripomienkam, nebolo to divadlo, ale skutočné vypočúvanie, tón zasadnutia udávali najmä Pavol Žilinčík, Lajos Mészáros, Dušan Čimo, pýtali sa aj Elena Berthótyová či Miloš Kolek.

Práve účasť Žilinčíka ukazuje, aké je dôležité, aby v Súdnej rade sedelo ešte viac nesudcov, ktorí nie sú previazaní rôznymi väzbami, majú nadhľad a môžu si dovoliť programovo provokovať.

2. Debakel Ivetty Macejkovej

Bývalá šéfka Ústavného súdu vstupovala do včerajšej voľby s nemalým sebavedomím. Jej kandidatúru podpísalo až 26 sudcov Najvyššieho súdu, čo nebolo ani tak vyjadrením túžby po Macejkovej, ale skôr sudcovského oportunizmu, ktorý sa ťahá za novým ťažiskom moci.

Macejková ostala počas prezentácie verná svojej povesti: vystupovala rázne a energicky (jej kritik by povedal arogantne), z jej správania bolo jasné, že za svoje stúpanie na vrchol v slovenskej justícii nevďačí ani tak náhode, ako skôr šťastnej kombinácii priemernosti a odhodlanosti.

Keď Macejková hovorila o svojom sudcovskom príbehu, hovorila najmä o funkciách, ktoré zastávala. Ale ešte príznačnejšie bolo, cez aké dve rozhodnutia svojej éry na Ústavnom súde sa charakterizovala: tým, ako sa jej podarilo zadefinovať rolu Súdnej rady a ako sa v závere pričinila o zrušenie bezpečnostných previerok. Každý v sále rozumel, že tieto dve rozhodnutia si vybrala iba z dôvodu, aby sa zaliečala väčšine Súdnej rady, akoby prítomných sudcov presviedčala slovami „som jedna z vás, sme jedna partia“.

Tak napokon stúpala nahor počas celej sudcovskej kariéry, preto verila, že rovnaké kvality môžu stačiť aj teraz.