Svet kresťanstva 24. august 2019

Arberešské eparchie v Taliansku

Ján Krupa Oriente Cattolico
Ján Krupa Oriente Cattolico
Italoalbánske gréckokatolícke komunity už majú všetky štruktúry, ktoré sú potrebné na existenciu a napredovanie každej miestnej cirkvi.
Italoalbánske gréckokatolícke komunity už majú všetky štruktúry, ktoré sú potrebné na existenciu a napredovanie každej miestnej cirkvi.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Ján Krupa

Oriente Cattolico

Arberešské eparchie v Taliansku
Arberešský eparcha Donato Oliverio s pápežom Františkom počas audiencie pri príležitosti 100. výročia zriadenia italoalbánskej eparchie Lungro. Foto: Vatican News

Kalábrijskí a sicílski Arberešovia ako vzdialení potomkovia pravoslávnych utečencov z Ilýrie a Morey dokázali svoju lojalitu Rímskej cirkvi aj v dobe, keď boli občanmi Talianskeho kráľovstva (1861-1946), ktorému boli vždy verní a dali mu jedného z jeho najslávnejších štátnikov Francesca Crispiho, odchovanca Palermského seminára.

„Levantskí“ Gréci v mestách Neapol, Lecce, Barletta a Messina využili zánik bourbunskej monarchie na domáhanie sa uznania svojho „východného“ pravoslávia a na oslobodenie svojej cirkvi spod jurisdikcie diecéznych ordinárov. Italoalbánci v žiadnom prípade nenasledovali „schizmatikov“, ale usilovali sa zamedziť ich plány. Takto napríklad, hoci neúspešne, v Neapole, kde bratstvo „nacionálnych Grékov“ zvíťazilo nad požiadavkami kongregácie Propaganda Fide. S obdobným výsledkom aj v Messine napriek úsiliam, ktoré vyvinuli italoalbánski farári Vincenzo Schirò, autor erudovaného memoára O vzniku chrámu S. Nicolò de’ Greci v Messine a jeho povýšení na gréckokatolícku farnosť (1863), a Filippo Matranga, aktér predlhého súdneho prípadu, ktorý sa skončil prehrou v roku 1883 na kasačnom súde v Palerme.

Úsilie sicílskych Arberešov

Definitívne sa rozišli cesty Arberešov a helénskych kolónií v Taliansku od Benátok po Messinu, ktoré boli tak dlho a chybne asimilované v súpise rímskych dikastérií. Napriek tomu sa otvárala nová stránka v dejinách albánskych katolíkov v Kalábrii a na Sicílii. Koncepcia údajnej nadradenosti latinského obradu nad „východnými obradmi“, toľkokrát potvrdená rímskou kánonickou teóriou a praxou, začala strácať na sile už za pontifikátu Pia IX. a ďalšie obmedzenia utrpela počas pontifikátu jeho nástupcu Leva XIII., pápeža encykliky Orientalium Dignitas (1894) a obnovenia byzantskej liturgickej disciplíny v chradnúcom a latinizovanom monastieri v Grottaferrate, ktorý je posledným svedectvom kedysi prekvitajúceho východného mníšstva na talianskej pôde. A práve Levovi XIII. poslali „albánske kolónie na Sicílii“ v roku 1894 memorandum, ktoré spísal Giuseppe Schirò, a bolo v ňom možné čítať takéto tvrdenia:

Vojna, ktorá sa začala v roku 1822 proti gréckemu obradu na Sicílii, naberá zo dňa na deň alarmujúce proporcie. Má zhubný vplyv na samotné náboženstvo, občiansky život, verejnú správu, rozhodovanie najzarytejších miestnych strán, poriadok a pokoj v rodinách. Latinskí kňazi sa často menia na občas zjavných inokedy skrytých vodcov úplne bezbožných gangov a nikým nekarhaní ani netrestaní pod rúškom náboženskej horlivosti vyvolávajú nenávisť a mätú a navádzajú svedomia. Neuznaná rovnosť obradov zo strany arcibiskupských úradov ich povzbudzuje najmä preto, lebo veriaci, keďže sú tiež latinskí, ich neskrývane ochraňujú. [...] Keď to bude takto pokračovať, skôr či neskôr grécky obrad asi na Sicílii vymizne .

Memorandum žiadalo ako jediný liek na takúto kritickú situáciu „špeciálnu diecézu, podriadenú jurisdikcii gréckeho biskupa na Sicílii“, ktorým v tej dobe bol Mons. Giuseppe Masi, titulárny biskup mesta Tempe.

Úsilie kalábrijských Arberešov

V rovnakých rokoch začal v Kalábrii archimandrita Pietro Camodeca de’ Coronei (1847-1918) veľmi intenzívne propagovať medzi arberešským klérom a veriacimi a latinskými biskupmi veľmi vytúženú cirkevnú autonómiu. Jeho memorandum, adresované rovnako Levovi XIII., prosilo pontifexa z Carpineta, „najvyššieho tútora verejného cirkevného práva“, o vyňatie „exilovaných pre vieru v Krista“ spod jurisdikcie biskupov latinského obradu.  

Tak namáhavo pripravená pôda jednako nemala vydať očakávané plody, čo sa týka Kalábrie, počas Levovho pontifikátu a ani počas pontifikátu jeho nástupcu Pia X. Je pravda, že počas prechodu medzi dvoma pontifikátmi opát prímas benediktínov dom Hildebrand de Hemptinne pripravil „Referát o reorganizácii zjednotenej Gréckej cirkvi“. Hoci v ňom pokračovalo zamieňanie Italogrékov a Italoalbáncov, išlo o podmienky Italoalbáncov, zvlášť o stav Kolégia sv. Adriána. V referáte sa žiadalo, aby bol grottaferratský baziliánsky igumen Arsenio Pellegrini vymenovaný za svätiaceho biskupa pre Kalábriu a aby bola tomuto monastieru zverená úloha formovať budúci klérus pre arberešské kolónie. Na schôdzi siedmich kardinálov 20. augusta 1903, medzi ktorými bol prefekt Propagandy Girolamo Gotti a bývalý štátny sekretár Mariano Rampolla, sa však pozornosť kardinálov zamerala na možnosť domáhať sa Kolégia sv. Adriána, zatiaľ čo ostatné návrhy belgického opáta boli posúdené ako predčasné. No úsilie znovu nadobudnúť kalábrijský inštitút sa ukázalo márne. Nevypočutá zostala aj žiadosť z nasledujúceho roka, v ktorej niekoľko Italoalbáncov z Neapola prosilo benátskeho pontifexa, aby im zaobstaral chrám ich obradu, pretože zostali bez chrámu svojho obradu a obávali sa, že niekto spomedzi nich by mohol prejsť k „arogantným schizmatikov“.

Eparchia Lungro

Keď pominula búrka prvej svetovej vojny, v priebehu ktorej nástupca Pia X. zriadil Kongregáciu pre Východnú cirkev, pripadlo Benediktovi XV. uskutočniť už svetu známe priania kalábrijských Arberešov. Projekt zriadiť v Kalábrii eparchiu bol skúmaný v novembri 1917 a bol schválený, no súčasne bolo prijaté rozhodutie vyslať tam ešte pred uskutočnením zámeru apoštolského vizitátora, ktorým mal byť protopresbyter mesta Lungro Giovanni Mele. Mele poslal v auguste 1918 podrobnú správu novozriadenej východnej kongregácii, ktorá sa ňou zaoberala na plenárnom zasadnutí, ktoré viedol kardinál Francis Gasquet.

Apoštolskou konštitúciou Catholici fideles 13. februára 1919 pápež Benedikt XV. napokon zriadil eparchiu Lungro s jurisdikciou nad všetkými Albáncami byzantského obradu v kontinentálnom južnom Taliansku vrátane lokality Villa Badessa. Následnou bulou 10. marca 1919 pápež vymenoval Giovanniho Meleho za prvého biskupa rodiacej sa eparchie, pričom mu zveril aj funkciu rektora Kolégia sv. Adriána, čo bola skôr čestná než reálna úloha.

Piana dei Greci

Zatiaľ čo boli vypočuté túžby Kalábrijčanov, neuspokojené zostali nemenej horlivé túžby ich bratov na Sicílii. Aspoň čiastočnej cirkevnej autonómie sa dočkali v roku 1937. Lebo konštitúcia Apostolica Sedes z 26. októbra 1937, ktorou Pius XI. zriadil eparchiu, nazývanú v tej dobe Piana dei Greci, zverila správu eparchie palermskému arcibiskupovi. Ním bol v tej dobe kardinál Luigi Lavitrano. Giuseppe Perniciaro (1907-1981) zostal jeho obyčajným pomocným biskupom takmer tridsať rokov.

A stačí prebehnúť očami posudok týkajúci sa záležitosti „ordinára gréckeho obradu na Sicílii“ – v ktorom sa hovorí o „úctyhodných zvyškoch cirkvi Východu, ktorá svojho času veľmi prekvitala v južnom Taliansku“, o „otcovskej a múdrej zhovievavosti“ Svätej stolice „voči nej“ a o jej „neustálej starostlivosti, aby zastavila akýkoľvek neuvážený čin latinských veriacich na Sicílii proti svojim bratom gréckeho obradu“, a vyniká zdráhanie a nerozhodnosť latinskej hierarchie v Palerme a Monreale –, aby sme konštatovali, ako rímska ekleziologická vízia bola stále ešte väzenkyňou starej a umelej rovnice „ecclesia seu ritus“, ktorá od Tridentského koncilu legitimovala podriadenosť Arberešov v Taliansku, a nielen tam, latinským ordinárom.

Eparchia Lungro po súčasnosť

Napriek tomu v rokoch 1919 až 1937 albánske komunity v Kalábrii a na Sicílii vstúpili do novej fázy svojej existencie. V Kalábrii zasadol na eparchiálny stolec v meste Lungro na vyše pol storočia Giovanni Mele, ktorý napriek niektorým osobným limitom a občas ťažkým vzťahom so svojím klérom zreorganizoval diecéznu komunitu, pričom ju vybavil novými chrámami a pastoračnými štruktúrami.

Územia pod Meleho jurisdikciou zažili v priebehu 20. storočia ďalšiu silnú emigráciu Arberešov v rámci Talianska, ale aj do zahraničia za lepšími životnými podmienkami. Aj formácia kléru pocítila pozitívnu zmenu možnosťou študovať v malom seminári, ktorý bol založený v roku 1918 pri grottaferratskom monastieri, a v Gréckom kolégiu v Ríme.

Meleho nástupcovia Giovanni Stamati (1979-1987), Ercole Lupinacci (1987-2010) a Donato Oliverio (2012-) pokračovali v jeho pastoračnom diele, pričom  osobitnú pozornosť venovali obnove autentickejšej liturgickej, ikonografickej a disciplinárnej praxe, ako aj uvádzaniu do praxe Druhého vatikánskeho koncilu, zvlášť v ekumenickej oblasti, a nového Kódexu kánonov východných cirkví, ktorý vstúpil do platnosti v roku 1991.

Eparchia Piana degli Albanesi po súčasnosť

Eparchia Piana dei Greci zmenila v rokoch 1940-1941 svoj názov na civilnej i cirkevnej úrovni na Piana degli Albanesi. Dlhú dobu zostala v apoštolskej správe palermských arcibiskupov, ktorými v tej dobe boli Luigi Lavitrano (1937-1946) a Ernesto Ruffini (1947-1967), pričom farnosti latinského obradu v Mezzojuso, Palazzo Adriano a Contessa Entellina zostali vo výlučnej jurisdikcii ordinárov Palerma a Monreale.

Až v roku 1960 bola bulou Orientalis Ecclesiae Jána XXIII. ustanovená jediná jurisdikcia eparchie v spomenutých obciach, pričom o šesť rokov neskôr sa Mons. Perniciaro konečne emancipoval spod tutely palermskej arcidiecézy, keď bol vymenovaný za sídelného biskupa.

Nádherný chrám Martorana, v srdci hlavného mesta Sicílie, naďalej slúžil ako konkatedrála a farnosť pre početnú miestnu albánsku komunitu, zatiaľ čo seminár, založený otcom Guzzettom a zničený bombardovaním počas druhej svetovej vojny, sa v roku 1946 presťahoval do Piany.

Po biskupovi Perniciarovi, ktorý skončil v roku 1981, nastúpil Ercole Lupinacci, ktorý v roku 1987 prešiel do Lungra, a po ňom Sotìr Ferrara (1988-2013).

Svätý otec František prijal 8. apríla 2013 abdikáciu Mons. Sotìra Ferraru z vedenia eparchie Piana degli Albanesi na Sicílii (Taliansko). Nový biskup Giorgio Demetrio Gallaro, zvolený 1. apríla 2015, pochádza z kléru eparchie Newton melchitskej gréckokatolíckej cirkvi v USA.

Záver

Arberešské komunity sú medzičasom vybavené všetkými štruktúrami potrebnými na existenciu a napredovanie každej miestnej cirkvi. Arberešovia si stále viac uvedomujú svoju osobitnú rolu v spoločnosti a Cirkvi súčasného Talianska. Pátrajú po svojich koreňoch a usilujú sa napredovať na vlastnej ceste medzi Východom a Západom, aby odovzdali budúcim generáciám lásku k ortodoxnej viere a pravej byzantskej tradícii, za ktoré ich predkovia vedeli tak dlho bojovať i trpieť.

O starších dejinách Arberešov alebo Italoalbáncov sa dočítate podľa chronologického poriadku tu a tu.

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0