Sme ľudia. Dá sa vôbec žiť prirodzene v manželskom objatí?

Možno by sme nemali voči tomu výhrady, keby to bolo ľahké, keby to fungovalo. Keby tento spôsob nevyžadoval toľko námahy a spolupráce. Tie iné metódy sú predsa len jednoduchšie…

Pripomienok, obáv a výčitiek voči prirodzenému spôsobu prežívania intimity medzi kresťanskými manželmi je dosť aj mimo diskusie tu na webe. A tiež veľa otázok, s ktorými sa každý pár vysporiada inak – rovnako ako je každý pár špecifický a zažíva svoj vlastný príbeh pred aj za dverami manželskej spálne. Tak ako s tým naložiť, aby sme boli v pravde?

 

Život nie je jednoduchý

Tí, čo žijeme v manželstve nejaký ten deň, už vieme, že naše nadšenie pri spoločnom „áno“ bolo predsa len v niečom naivne čisté. Netušili sme, čo všetko prinesie do našich dní čas a jeho Pán: od obrusovania hrán a zisťovania rozdielov v spoločných okamihoch cez škrty a náročné výzvy pri prijímaní detí až po náhle zdravotné, finančné či bytové problémy, ktoré sa nedali v náš deň „D“ tušiť. Alebo stačí, že len naše vnímanie viery a Boha je odlišné, a nožnice medzi nami sa roztvárajú a strihajú všeličo bežné aj nežné. A všetky sa prenášajú s nami – lebo sú naše – do našej intimity.

Často sa cítime na všetko sami a keďže máme oprávnenie používať rozum, bliká nám kontrolka: Máme v tejto situácii vôbec právo byť spolu ako manželia? Ako by sme zvládli ďalšie tehotenstvo a prírastok do rodiny? Chce toto Boh? Chce, aby sme sa vyšťavili a padli únavou? Chce až takúto obetu?

Na druhej strane, objektívne je tu túžba a tiež priznanie, že tej potrebe sexuálneho naplnenia môjho manžela treba „vyhovieť“ aspoň raz za čas (týždeň, mesiac?). Čo teda urobiť, aby to bolo dobré pre našu rodinu, manželstvo a zároveň aby to bolo v súlade s tým, čo Boh hovorí a Cirkev predkladá?

Niekto cíti tieto otázky v sebe dlho, niekto krátko, ale rovnako z toho všetci cítime nepokoj a pnutie. Čo s tým?

 

 

Krutá či mýliaca sa Cirkev?

Nik z nás nechce byť „zlý katolík“ – a to ani v otázke spálne. Ale niekedy, ak trošku vidíme do „požiadaviek“ Cirkvi a vnímame ich, prídu nám veľmi náročné a odtrhnuté od reality. Z tohto pohľadu nám Cirkev pripadá mimo – a prídu otázky, či sa tam v Ríme znovu nepomýlili a že už sa kadečo opravovalo, tak či vôbec brať vážne takúto smernicu k manželskému životu.

Na výber neostáva veľa: buď sa v neochote podriadime, aj keď vnútorne nesúhlasíme a prináša to do nášho vzťahu i tak škrípanie a nesúlad, čo hodíme na krk ktorejkoľvek metóde prirodzeného plánovania rodičovstva (To ona za to môže! Apropo, prevádzkovanie akejkoľvek metódy PPR bez silnej motivácie a dôslednosti tak v záznamoch, ako aj správaní, je často žalostné.), alebo si vyberieme (po nezdare či bez neho) vabank a zariadime sa pomôckami tohto sveta. A máme na Cirkev ťažké srdce.

Lenže v otázke čistoty manželského života sú pápeži minimálne od Leva XIII. takí jednotní ako nikdy. Svedčia o tom aj encykliky na túto tému, v ktorých výsostne vynikal obľúbený Ján Pavol II. Problematiku manželského života, intimity, sexuality, ľudského tela a jeho darovania a tiež presahu týchto oblastí do duchovného života manželov podal brilantne ako málokto; rozpísať to tu do tohto textu by zabralo ďalších desať strán. Nik z jeho nasledovníkov nespochybnil túto prácu, predovšetkým Teológiu tela – takže platí aj pre nás. Rovnako aj pápež František má v dokumente Radosť z lásky (postsynodálny dokument po synode o rodine) taký prehľad o tom, čo sa deje za a pred dverami spálne, ako málokto. Takže: Cirkev rozumie. Kde je chyba?

 

Dôležitý uhol pohľadu

Znovu sa musíme pozrieť na to spolu, pomaly a pozorne, pretože stále je tu výzva žiť našu intimitu podľa Božieho pohľadu a zároveň cítiť, že Cirkev a Boh vnímajú naše starosti, zdravie, obmedzenia aj zlyhania, ba často aj oprávnené obavy a strach. Pády a zlyhania neznamenajú, že výzva žiť čisto je nedobrá; znamená to, že sme slabí a že potrebujeme pomoc na dosiahnutie ideálu života v manželstve.

V prvom rade, treba priznať a uveriť, že darcom života je Boh. Urobil úžasný ťah: ako manželov nás oboch pozval k spolupráci na jeho zrode a tvorení, sme neoddeliteľnou súčasťou vývoja nového človeka. Ale – hoci dôležití – stále len spolupracovníci. Bez neho by tu nebolo ani jedno naše dieťa. Uznať túto zvrchovanosť je prvý krok, ktorý potrebujeme urobiť – a to aj vo vedomí, že netušíme, či ešte nejaké dieťa vôbec vstúpi do nášho života –, pretože o tom nerozhodujeme my ani počet intímnych spojení, ktoré máme, ale Boh.

Ak je teda Boh ten, kto dáva život, kto sme my, aké máme z nášho postu právo, aby sme sa opovažovali vstupovať do tohto zázraku a vedome fyzicky brániť Bohu, aby mal v našich životoch túto zvrchovanosť?

Napriek tomu nás Boh rešpektuje a berie, lebo nám dovoľuje použiť rozum a prirodzené prostriedky na to, aby sme podľa svojich síl a možností rozhodli, koľko detí a kedy prijmeme do svojho života v pravde a láske.

 

 

 

Katolícka antikoncepcia?

Treba sa pozrieť aj na to, ako môžeme žiť v súlade s vierou svoj vzťah aj v spálni čisto a prirodzene. Možností je viac, ako by sa zdalo, a všetky s vedomím a požehnaním Cirkvi, aby si každý pár mohol vybrať to, čo vyhovuje jeho situácii a mentalite a predovšetkým zdraviu a cyklu ženy.

Hoci začiatok príbehu prirodzených metód plánovania sa datuje od nástupu Knaus-Oginovej metódy či Billingsovej metódy, dnes vieme ponúknuť viac, a to dokonca aj v modernej prístrojovej podobe. Zo zoznamu nám dnes pozerá symptotermálna metóda, na Slovensku zastúpená Ligou pár páru, Creighton model, ktorý má tiež niekoľko zástupcov aj u nás (napríklad v ambulancii Gianna v Žiline), alebo tiež prístroj Persona, ktorý pomáha už pár rokov na základe rozboru ranného moču párom s atypickými príznakmi plodnosti či zdravotných problémov.

Princíp však ostáva rovnaký pri všetkých metódach: poznanie plodných a neplodných dní a rešpektovanie toho, že v prípade rozhodnutia neprijať dieťatko do nášho života z vážnych dôvodov, na ktoré máme právo pri používaní rozumu, sa máme zdržať styku v plodnom období. Toto je bod, ktorý neurobí za nás žiadna metóda. Pretože PPR nie je technická záležitosť, je to životný štýl!

A ešte: hoci PPR sa nazýva „katolíckou antikoncepciou“, nie je to tak. Antikoncepcia znamená ochranu proti počatiu mechanickými, chemickými či hormonálnymi prostriedkami. Prirodzené plánovanie rodičovstva odporúča manželom zrieknuť sa v plodnom období styku, čím nemôže prísť k oplodneniu vajíčka. Z toho dôvodu nie je PPR antikoncepciou ani z pohľadu Cirkvi, pretože nebráni plodivému a spojivému aspektu manželstva.

 

Trochu terminológie

Totiž, celý problém antikoncepcie je ten, že popiera dva základné stĺpy, na ktorých stojí manželský styk podľa učenia Cirkvi: a to plodivý a spojivý aspekt. Jeden bez druhého nemôžu existovať a neprinášajú manželom požehnanie ani prospech vo vzájomnom vzťahu. Znamená to, že manželský styk má za úlohu priniesť hlboké spojenie nielen tela, ale aj duše, osobnosti oboch manželov a priniesť vzájomnú jednotu. (Tak ako to prežíva v zjednotení trojice Otec, Syn a Duch Svätý, pretože Boh vymyslel manželstvo podľa tohto svojho vzorca, kde tretiu osobu zastupuje on sám už od uzavretia manželstva.)

Keďže táto jednota, ako sme už spomenuli, je v tomto bode úzko spojená s možnosťou dať nový život a dotýka sa práva Boha rozhodovať o jeho darovaní, je potrebné, aby bol každý manželský styk otvorený aj v otázke plodivého aspektu. Teda mať otvorené dvere pre možnosť, že Boh by sa rozhodol a daroval život. Tento postoj neplatí len pre samotný akt milovania, ale má to byť životný štýl manželov, ktorí takto odovzdávajú svoj život Bohu a vkladajú do neho dôveru, že Boh vie napriek ich rozhodovaniu najlepšie, čo je pre nich dobré. Preto zrieknutie sa pohlavného styku v čase plodného obdobia nie je antikoncepciou ani prehrešením sa voči Bohu – je obetou, bez ktorej nemôže byť žiadna zrelá láska a bez ktorej žiadny vzťah neporastie a nevydrží.

 

 

 

A sme zase tam…

Možno tomuto všetkému rozumieme a ako-tak to prijímame. Ale máme problém: nemáme kde bývať. Objektívne nemáme toľko financií, aby sme vyživili ďalšie dieťatko. Náš zdravotný stav je z jednej alebo z oboch strán manželov veľmi náročný. Alebo je situácia v našej rodine už pri týchto deťoch taká ťažká, že nič nevládzeme. A sú to fakty, ktoré nepustia. Lenže príťažlivosť funguje a my by sme chceli byť spolu. Lebo úplná abstinencia tiež neprináša dobro do nášho manželstva. Kedy a ako?

Dobrou správou je, že takýto stav nepotrvá (okrem vážnych diagnóz) dlho. A vždy sa dá nájsť východisko. Mať vieru, že je to skúška, do ktorej nás Boh postavil a v ktorej skúša našu lásku a obetu, je veľkým povzbudením. Druhou dobrou správou je, že kde neprší, aspoň kvapká. Láska medzi manželmi a jej prejavy nie sú odkázané výsostne na sexuálne prejavy, aj keď tie sú najlepšie.

Dokazovať si vzájomnú blízkosť v čase, keď to inak nejde, sa dá aj nežnosťami, pozornosťou, láskavým slovom, pohladením či objatím. Je to viac ako nič. Dôležité je v tejto situácii aj hľadať pomoc: k deťom, do rodiny, k financiám. (A tu má Cirkev veru čo meniť od farských spoločenstiev až po vrch… ale zároveň je to výzva aj pre nás ostatných, čo sme prešli touto dobou, aby sme nielen svedčili, ale aj dali pomocné ruky pre tých, ktorí zápasia.)

To, že mnohí z nás zlyhávajú v tejto oblasti, nie je celkom vždy ich vina. Spoveď očistí, modlitba má určite svoj dosah, ale blízka konkrétna pomoc je aj tak vždy najlepšia. Milosrdenstvo Boha voči tým z nás, ktorí padajú v čistote vzťahu, je rovnako veľké ako v iných hriechoch. Pravda však je, že v žiadnej inej oblasti si diabol tak nezgustne a nenarobí toľko šarapaty vo vzťahoch a v ľuďoch ako práve cez sexualitu. O to viac stojí za to bojovať o prirodzenosť – aj keď to stojí veľa. Za pokoj v duši to však stojí.