Kostolík v Kalinčiakove je presne v tej polohe v akej mám románske kostoly rád. Na kopci, vystrčený ako prst k nebu. Určite býval osamelý, dominoval okoliu, z toho ostalo veľmi málo. Nižšie ako sú päty kostola vedie cesta. Skoro diaľková, čo znamená, že po nej fičia autá a pokiaľ ide práve nedisciplinovaný vodič, tak prefičí ako blesk. Okolitá zástavba by sa pritisla až ku kostolu, ak by jej v tom nezabránil príliš príkry sklon vršku kopca.
Napriek tomu v tejto stavbe vnímam spoločenskú DNA, ktorú sme vylúčili z nášho dejepisu. Nie sme len potomkovia prastarých Slovanov, ktorí sem dokráčali z neznámych krajín okolo Uralu. Sme potomkovia všetkých ľudských plemien, ktoré na tomto území žili. Nikto neodišiel, všetci len splynuli s novo príchodzími. To ukazuje aj tento kostolík. S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou stojí na predkresťanskom kultovom mieste. Na vyvýšenom kopci, nad stuhou vodného toku vinúceho sa popod ním. V Kalinčiakove všetko ostalo čitateľné. Len hmla racionálneho urbanizmu rozrastajúceho sa mesta Levíc mnohé zastrela. Kostolík sadol ako zátka na hrdlo fľaše dejinných etáží, ktoré sa uložili pod ním. Nestratili sa, len dali priestor komusi inému. Ani lovci a zberači, ani Kelti či Rimania, ani Avari či Slovania, nezmizli preč, neodišli, ostali v nás ako dejinná DNA. Na kostolík použili jeho stavitelia kamene z vyhasnutých sopiek Štiavnických vrchov. Vdýchli im nový, človečí rozmer. Postavili históriu bez hraníc.
Súpis pamiatok o kostolíku
Nebudem „prekladať“ to, čo o kostole zistili iní, priamo citujem Súpis pamiatok na Slovensku zv. II K-P (Slovenský ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody, Obzor, Bratislava 1968, str. 6): Kostol, reformovanej cirkvi, románsky z polovice 12. storočia, obnovený po požiari v r. 1833 . 1835, rekonštruovaný v r. 1932 a opravený v r. 1957 – 1958. Kostol je od r. 1655 reformátorský. V staršej literatúre ho pokladali za kostol v Baratke, spomínaný v r. 1156, vykopávkami na hone Baratka v Leviciach sa však zistilo, že kostol z 12. storočia stál tam a nie v Kalinčiakove (Varšanoch). Pri požiari kostola v r. 1832 sa odkryli nástenné maľby, znázorňujúce nebeské telesá a zvieratá, ktoré sa pri následnej oprave v r. 1833 až 1835 zabielili. Pri tejto oprave spevnili stavbu opornými piliermi a nahradili zničenú vežu novou hranolovou vežou, zastrešenou malým barokovo klasicistickým šindľovým zvoncom.
Kostol sa skladá z románskej polkruhovej apsidy, zaklenutej konchou, a z pozdĺžnej, rovno zastropenej lode, na západnej strane, ktorej je románska murovaná empora, spočívajúca na dvoch arkádach, ktoré sa zbiejhajú do hranolových pilierov. Arkády sú vo vrchole oblúka podopreté stĺpmi s krychľovými hlavicami na spôsob striedania podpôr. Prístup na emporu umožňuje valene zaklenuté schodište, vložené do hrúbky múra západného štítu. V osi a na južnej strane apsidy i lode sú románske okná a jednoduchý portál.
Pri oprave v r. 1932 našli na severnej strane lode jedno románske okno a zamorovaný románsky portál, obnažili románske kvádrové murivo a len na barokovo klasicistických doplnkoch (veža, oporné piliere) ponechali hladkú omietku. A apside zvonka je šikmo zrezaný podstavec, z ktorého vyrastali hranolové prípory rozchádzajúce sa hore v obľúčkový vlys (dnes len torzovite zachované). Z obdobia prechodu do gotiky je kamenná hranolová polygonálna kazateľnica, doplnená v r. 1835 polygonálnou drevenou zvukovou strieškou. Organ klasicistický z obdobia po roku 1833 (táto informácie nie je presná, organ nainštalovali v roku 1913). Bohoslužobné nádoby zo 17. až 19. storočia. Kostol patrí reformovanej cirkvi, konkrétne kalvínom (o nich bude ešte reč), ale až od roku 1655, kedy ho kalvíni násilne obsadili. Jeho patronícium dovtedy patrilo sv. Anne.
Kalvíni? Kto to je?
Povedať o Kalvinistoch, že sú protestantmi je pravda iba čiastočná. Sú jedným z troch hlavných prúdov protestantizmu, popri luteránstve a anglikánstve. Jean Calvin (Ján Kalvín, Franúczsko, 1509-1564) zaviedol vo svojej reforme cirkevného učenia princíp „ospravedlnenia vierou“, podľa ktorého je osud ľudí predurčený Bohom a dobré skutky ho nemôžu zmeniť (človek má svoj osud predpísaný a už dopredu je jasné, či pôjde do neba, alebo nie, ale má sa správať po celý život tak, akoby jeho duša mala byť spasená). Zaujímavé je, že Kalvin nemal problém spojiť politický a cirkevný život, s podmienkou, že politika musí mať jediný cieľ, uskutočnenie „kráľovstva nebeského“. Rovnako ako všetky protestantské smery, aj preňho bolo slovo Božie zachytené v Biblii alfou a omegou bytia. Cirkevné obrady zjednodušil, kríž a obrazy svätých odmietol, z kresťanských sviatostí zachoval len krst a prijímanie, v cirkevných obciach zaviedol voľby kňazov a kazateľov. Od polovice 16. stor. sa kalvinizmus začal šíriť vo Francúzsku (hugenoti), neskôr vo Švajčiarsku, v Anglicku a v Škótsku (puritáni), v Holandsku, Nemecku, Uhorsku a Poľsku. V Uhorsku sa kalvinizmus lepšie uchytil medzi Maďarmi, na území dnešného Slovenska sa rozšíril najmä na národnostne zmiešanom území. Kalvinizmus charakterizujú teológovia ako netolerantné náboženstvo voči iným reformám – nekalvinisti boli prenasledovaní.
Ešte o kostole
Nezistil som kedy býva otvorený, neviem kedy sa v ňom konajú bohoslužby. V každom prípade platí, ak pôjdete po ceste č. 564 z Levíc smerom na Santovku, zastavte sa pri ňom.
