Keď sa povie historická detektívka, väčšine napadne jej nekorunovaný kráľ Juraj Červenák, potom možno pár českých autorov ako Zuzana Koubková, Stanislav Češka, Jan Bauer…a v poslednom čase aj Tina Van der Holland.
Po Tajomstve zlatého pokladu, v ktorom nás zaviedla do Košíc roku 1682, sa teraz vydala o pár rokov neskôr do Kežmarku. Spojila napínavú zápletku, historicky presvedčivé pozadie, uveriteľnosť a zaujímavé postavy. Do príbehu navyše zakomponovala atraktívne prvky ako je bosoráctvo, politické intrigy, či stretnutie mocných.
Vznikol tak prekvapivo dobrý kúsok na území, ktoré s historickými detektívkami nateraz bez problémov zaberá spomínaný Ďuro Červenák.
Tina Van der Holland: Históriu som vždy milovala
Už od školských čias som mala veľkú záľubu v histórii. Dejepis patril medzi moje najobľúbenejšie predmety a v knižnici som si vyberala knihy s historickými témami. Čítala som knihy Joža Nižnanského, povesti Jozefa Horáka a zo zahraničných romány ako Plamene inkvizície, Angelika či Krásna Katarína. V ostatných rokoch som začala čítať aj literatúru faktu od autorov, ktorí sa venujú výskumu – z našich sú to najmä Tünde Lengyelová, zo zahraničných Alison Weirová, Barbara Tuchmanová, Peter Ackroyd či Simon Winder.
História zostala mojím koníčkom dodnes. Zároveň som však vášnivou čitateľkou detektívok. V mladosti som temer bez dychu hltala prípady Sherlocka Holmesa, neskôr Hercula Poirota a dnes netrpezlivo čakám na každú novú knihu Michaela Connellyho.
Začala som písať historické detektívky…
Keď vydavateľstvo Ikar v roku 2011 vydalo knihu S. J. Parrisovej Kacír, dostala sa k nej aj Tina a bola príjemne prekvapená. „Bola to prvá historická detektívka, ku ktorej som sa dostala, a tá kombinácia dejinných kulís a záhadných vrážd ma načisto opantala. V tom čase som už písala, mala na konte aj román Ako hadí jed, ktorý sa odohráva v 13. storočí.“
Pritom námet, vhodný na historickú detektívku, mala naporúdzi. Tina žije v Košiciach, kde bol v roku 1935 objavený jeden z najväčších zlatých pokladov v Európe. Tajomstvo, kto ho nahromadil, zakopal a prečo sa poň nevrátil, jej vŕtalo v hlave už od detstva, keď videla poklad vystavený vo Východoslovenskom múzeu.
Dávnejšie sa jej žiadalo o ňom napísať, no nevedela, ako uchopiť tému – ako historický román či romancu, alebo to má skúsiť populárno-vedeckým štýlom?
„Po tom, čo naša čitateľská verejnosť vrelo prijala tak Kacíra, ako aj Mŕtveho na Pekelnom vrchu od Juraja Červenáka, mi bolo už zrejmé, že najlepšou formou bude historická detektívka,“ dodáva Tina.
Tajomstvo zlatého pokladu
Historická detektívka však nie je jednoduchý žáner. Autor si musí toho veľa naštudovať z histórie a súčasne logicky vystavať zápletku. Trvalo jej to tri roky, kým sa odhodlala a napísala Tajomstvo zlatého pokladu (2016), ktoré malo veľmi peknú čitateľskú odozvu.
„Medzitým som pri jednej príležitosti navštívila Kežmarok a jeho pamätihodnosti aj história ma uchvátili rovnako, ako voľakedy nášho popredného historika Pavla Dvořáka,“ spomína si autorka.
Čierna pani z Kežmarku
Ku Kežmarskému hradu sa viažu povesti, z ktorých ju najviac upútala legenda o Čiernej panej. K tomu, čo vykonala, ju viedli naozaj len nízke pohnútky?
Neskrýva sa za jej skutkom niečo viac?
Kolieska v hlave sa Tine rozkrútili, začala v nej vidieť ženu z mäsa a kostí a vytvorila jej nový životopis…
„Takto pred rokom sa mi začala črtať osnova ďalšej historickej detektívky. Musela som si však toho veľa načítať, z dobrých zdrojov – o tom, aká bola mocensko-politická scéna v Európe i v našich končinách koncom 17. storočia, o dejinách slobodného kráľovského mesta Kežmarok aj o Kežmarskom hrade. Bolo to pre mňa veľmi zaujímavé, učila som sa s radosťou, asi tri mesiace. Veľkou pomocou boli pre mňa kvalitné práce kežmarských historikov, najmä pani Nory Baráthovej, ktorá prvú verziu rukopisu aj prečítala a pripomienkovala. Samotné písanie a vylepšovanie textu, kým som s ním bola spokojná, mi zabralo ďalších osem mesiacov,“ približuje Tina Van der Holland vznik novej historickej detektívky Čierna pani z Kežmarku.
Pôžitok z dobrodružstva
„Historické detektívky, ak po dvoch môžem hovoriť v množnom čísle, sa mi píšu vynikajúco, s nadšením, lebo pri ich tvorbe zažívam aj pôžitok z dobrodružstva, ktorý by som rada preniesla na čitateľov,“ vysvetľuje autorka.
Využíva pri tom aj akú-takú znalosť ľudských charakterov a správania a neváha zaviesť svoje postavy aj do humorných situácií.
Historická detektívka nemusí byť podľa nej len temná, desivá, s potuchnutými a ošarpanými kulisami. Spomínané ingredencie sú síce v žánri žiadúce, aj ona ich využíva, ale ošklivosť sa snaží vyvážiť honosným zariadením šľachtických sídiel a, povedzme, ružovou vôňou salónov, krásnym oblečením a vyberaným jedlom.
Možno preto, že ona aj mnoho čitateľov si takéto pôžitky môžeme dopriať iba pri čítaní. „Neviem totiž, ako dlho by dnešná dáma vydržala v prenádherných, no komplikovaných a ťažkých šatách šľachtičnej zo 17. storočia, a pokiaľ ide o stolovanie s dvojciferným počtom chodov…“ usmieva sa Tina Van der Holland.
Pozrite si ďalšie KNIŽNÉ TIPY.
Historické postavy a reálie
Ako čitatelia rýchlo zistia, zo ženských postáv sú jej obľúbenkyňami grófka Zrínska, potom hlavná postava a jej dcéra. Mužský element zabezpečuje viac postáv, medzi nimi fandila dvom mladým „beťárom“ – sú to francúzsky vyslanec Filip Fleury de Chambord a husársky kapitán Szirmay.
V spojitosti s nimi sa jej stali zvláštne náhody.
„Francúzovo meno som sa snažila vymyslieť tak, aby bolo pre slovenského čitateľa ľahko čitateľné, ale dobové. Bola som preto veľmi prekvapená, keď mi pani Baráthová po prečítaní rukopisu napísala, že pán Filip Fleury skutočne existuje, je to Francúz, má okolo osemdesiat rokov, chodí do Kežmarku a za manželku má Kežmarčanku,“ hovorí Tina.
Meno husárskeho kapitána zas vybrala náhodne z dobových uhorských mien, a pri podrobnejšom štúdiu zistila, že Szirmayovci sa stali v roku 1801 vlastníkmi panstva, kam z nejakých dôvodov povedie aj cesta jej husára ?