V pokračovaní článku z 11. augusta 2019 (prečítate si ho TU…) venovanom 15. výročiu úmrtia jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej opery dvadsiateho storočia, sopranistky a dlhoročnej primadony Opery Slovenského národného divadla Márie Kišonovej-Hubovej, si umelkyňu predstavíme ako interpretku modernej opery, koncertnú speváčku a ako pedagogičku.
Interpretka modernej opery
V modernej a súčasnej opernej tvorbe stvárnila Mária Kišonová-Hubová Nataliu v Chrennikovovej opere V búrke (1956) a Oľgu v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1961). Krištáľovo mäkkým farebným hlasom so štýlovou tónovou kultúrou spievala postavu snivej a poetickej Mélisandy v prvom slovenskom uvedení Debussyho Pelléasa a Mélisandy (1958) v pôsobivej réžii Miroslava Fischera a hudobnom naštudovaní Tibora Freša.
Kultivovaný, suverénny spevácky a herecky vyvážený výkon podala ako noblesná Operná primadona v Hindemithovom Cardillacovi (1964) v réžii Miloša Waserbauera, v pozoruhodnom naštudovaní Tibora Freša. Rýdzo straussovský štýl so šarmom predviedla v postave skladateľa v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe (1966) v réžii Júliusa Gyermeka, opäť pod Frešovou taktovkou. Bola spevácky pohotová a herecky brilantná Lady Billowsová v Brittenovej komickej opere Albert Herring (1966, réžia Július Gyrmek, dirigent Viktor Málek).
Majstrovské boli kreácie Márie Kišonovej-Hubovej v prvých uvedeniach opier slovenských skladateľov. Bola temperamentnou Zuzou v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša a v réžii Miloša Wasserbauera. Postavu stvárnila i v inscenácii hosťujúceho režiséra Kornela Hájka a dirigenta Gerharda Auera (1961). Vysokú muzikálnosť prejavila v náročnej postave Katky z Cikkerovho Bega Bajazida (1957, dirigent Tibor Frešo, réžia Miloš Wasserbauer). V Suchoňovom Svätoplukovi, uvedenom v jubilejnej 40. sezóne v roku 1960 opäť s tandemom Tibor Frešo a Miloš Wasserbauer, naštudovala herecky premyslenú, vznešenú i zákernú Ľutomíru. Podľa kritiky vniesla do inscenácie „šarm, gráciu, úlisnosť a iróniu veľkej intrigánky“. Ľutomíru spievala aj v inscenácii Branislava Krišku a dirigenta Gerharda Auera v roku 1970.
Vytvorila svojský typ zhovorčivej dedinskej Zuzy Melišky v Holoubkovej Rodine (1960) pod taktovkou skladateľa a v naštudovaní režiséra Karla Jerneka. V úlohe ženy v Moyzesovom Udatnom kráľovi (1967, dirigent Tibor Frešo, réžia Branislav Kriška) sa zaskvela krásnym hlasom a impozantným výrazom.
Mária Kišonová-Hubová reprezentovala aj v zahraničí
S operným súborom Slovenského národného divadla absolvovala Mária Kišonová-Hubová zájazdy v Nemecku, Maďarsku, Bulharsku a Taliansku. Ako sólistka vystupovala pohostinsky na popredných operných scénach doma i v zahraničí (Praha, Brno, Plzeň, Ostrave, Opava, Hradec Králové, Košice, Banská Bystrica, Poznaň, Bytom, Moskva, Leningrad, Budapešť, Sofia, Tirana či Drážďany).
V Prahe spievala Musettu v Pucciniho Bohéme (1950), v rokoch 1951 – 1953 komornú Katku (Blonda) v Mozartovom Únose zo serailu s dirigentom Rudolfom Brockom, Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1954) s Přemyslom Kočím v titulnej úlohe a Mařenku zo Smetanovej Predanej nevesty (1955) s Jaroslavom Gleichom (Jeník) pod taktovkou dirigenta Zdeňka Folprechta. Napr. v ukrajinských mestách Charkov a Ľvov spievala v Čajkovského Tatianu v Eugenovi Oneginovi a Gounodovu Margarétu vo Faustovi (1960), v Sofii Musettu v Pucciniho Bohéme pod taktovkou známeho bulharského dirigenta Asena Najdenova (1958).
Mária Kišonová-Hubová spolupracovala od začiatku svojej umeleckej činnosti s rozhlasom, kde často spievala slovenské tanečné piesne a úryvky z operiet so Štefanom Hozom. Na koncerte Umeleckej besedy slovenskej interpretovala pieseň zo Suchoňovho Žalmu zeme podkarpatskej (1939) s klaviristkou M. Krallovou. Spievala sólo v skladbe pre tri hlasy a komorný orchester Alexandra Albrechta Ex voto (1939) uvedenú v Dóme sv. Martina v naštudovaní autora a za spoluúčasti Mici Baarovej a Marty Lányi. Na symfonickom koncerte v SND pod taktovkou Josefa Vincourka interpretovala baladu Ladislava Holoubka Mŕtva žena na slová básne Štefana Krčméryho (1940).
Interpretka piesňovej a orchestrálnej tvorby
Bola oduševnenou propagátorkou piesňovej tvorby slovenských skladateľov Viliama Figuša Bystrého, Jána Levoslava Bellu, s nevšedným pôvabom podávala piesňovú tvorbu svojho obľúbeného skladateľa Mikuláša Schneidera Trnavského, napr. pri príležitosti šesťdesiatych narodenín skladateľa na koncerte v Slovenskom rozhlase (1941). Poslucháčov viacerých generácií očarúvala neopakovateľne precíteným prednesom majstrovej piesne Ružičky. Naštudovala Piesne o láske Dezidera Kardoša, cyklus Eugena Suchoňa Nox et solitudo, piesňový cyklus Ako padajú hviezdy Andreja Očenáša. S dirigentom Ľudovítom Rajterom spievala zinštrumentovaný lyrický piesňový cyklus Šimona Jurovského Muškát (1948) na koncerte Slovenského rozhlasu. Súčasne sa venovala piesňovej tvorbe Antonína Dvořáka, Franza Schuberta, Franza Liszta, Wolfganga Amadea Mozarta, Piotra Iľjiča Čajkovského, ale i Edwarda Hagerupa Griega, Clauda Debussyho a i.
Mária Kišonová-Hubová účinkovala na koncertných pódiách i v kantátovej a oratoriálnej tvorbe. V Beethovenovej 9. symfónii (1942) pod taktovkou Ľudovíta Rajtera spoluúčinkovala s Jankou Gabčovou-Kamasovou, Antonom Mazánom a tenoristom Josefom Wittom, komorným spevákom z Viedne. Na benefičnom koncerte v Dóme sv. Martina v prospech vojnových sirôt mala premiéru Bratislavská omša Štefana Németha-Šamorínskeho (1943). Sóla pod vedením autora spievali Mária Kišoňová-Hubová, Ružena Stogerová-Chovancová, Dr. Janko Blaho a Anton Mazán. Spolu s Jelou Krčméryovou, Rudolfom Petrákom a Františkom Zvaríkom a v naštudovaní Ľudovíta Rajtera spievala sólo vo Verdiho Rekviem (1947) na koncerte v SND na pamäť padlým vojnovým hrdinom.
Účinkovala v Mozartovej Omši C dur, v Dvořákových skladbách Rekviem, Stabat mater a v oratóriu Svatební košile. Absolvovala koncertné vystúpenia vo viacerých európskych mestách a štátoch, napr. s orchestrom Československého rozhlasu na večere českej hudby s dirigentom Aloisom Klímom v Leningrade (1953, v súčasnosti Petrohrad). Na koncerte v Moskve vystupovala spolu s Bohušom Hanákom, Ivom Žídkom a Rudolfom Asmusom v programe zostavenom z českej, slovenskej a ruskej piesňovej tvorby, ale aj operných árií a duet (1955).
Na Pražskej jari spievala sólo v Hänedlovej Ceciliánskej óde (1963) pod taktovkou slávneho nemeckého dirigenta Kurta Masura. Zúčastnila sa turné so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu (v súčasnosti ( Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu SOSR) v mnohých talianskych mestách (1966), kde uvádzali Mozartovu Omšu C dur a symfóniu Felixa Mendelssohna-Bartholdyho Lobgesang s dirigentmi Bystríkom Režuchom, Václavom Smetáčkom, Alainom Lombardom a sólistami Ninou Hazuchovou, Jiřím Zahradníčkom a Gejzom Zelenayom.
Absolvovala mnohé koncertné vystúpenia v slovenských mestách. S Borisom Jevtušenkom a s klaviristom Rudolfom Macudzinským účinkovala v programe Večer árií a piesní na Kultúrnom lete v Trenčianskych Tepliciach (1942). So Slovenskou filharmóniou pod vedením Ľudovíta Rajtera spievala sólo s Bohušom Hanákom v Brahmsovom Requiem (1958) na koncerte v rámci Piešťanského festivalu.
Pedagogická činnosť, ďalšie aktivity a fakty
V roku 1975 prijala Mária Kišonová-Hubová ponuku na spoluprácu s Vysokou školou múzických umení (VŠMU). Začala pedagogicky pôsobiť na Katedre operného spevu ako externá pedagogička a po dvoch rokoch ako interná pedagogička. V roku 1978 bola menovaná profesorkou, v rokoch 1979 – 1982 bola vedúcou Katedry operného a koncertného spevu, v rokoch 1982 – 1983 externou vokálnou pedagogičkou. Vychovala tu ďalšie generácie spevákov, k jej žiačkam patrili Hana Bandová-Štolfová, Elena Holičková, Božena Fresserová, Ivica Neshybová-Olejčeková, Mária Andrašovanová, Drahomíra Filipovičová, Božena Gráfová, Jana Šomošiová a Ivan Ožvát.
Od roku 1971 bola členkou, v rokoch 1975 – 1990 predsedníčkou poroty novozaloženej Medzinárodnej speváckej súťaže Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave a členkou poroty Speváckej súťaže A. Dvořáka v Karlových Varoch (1981 – 1985). Ako dlhoročná členka a predsedníčka Klubu priateľov hudby pri Slovkoncerte sa aktívne podieľala na propagácii kultúry na Slovenku.
Pod názvom Spevácky portrét vyšla v roku 1970 vo vydavateľstve OPUS nahrávka operných árií Márie Kišonovej-Hubovej (B. Smetana: Predaná nevesta, A. Dvořák: Rusalka, P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, G. Donizetti: Don Pasquale, Ch. Gounod: Faust a Margaréta, R. Wagner: Tannhäuser, G. Puccini: Manon Lescaut). Režisér Jozef Novan nakrútil pre televíziu profil umelkyne v rámci televízneho dokumentárneho seriálu Prelúdia života. Pod názvom Volali ma Mimi (Divadelný ústav, 2001) vyšla veľmi kvalitná publikácii memoárového charakteru, ktorú spolu s Máriou Kišonovou-Hubovou pripravila významná muzikologička, hudobná kritička a publicistka PhDr. Terézia Ursínyová (kúpiť sa dá TU…).
K stému výročiu narodenia umelkyne, v roku 2015, pripravil Divadelný ústav fotograficko-dokumentačnú výstavu autorky a kurátorky Michaely Mojžišovej, mapujúcu jej skvelú umeleckú dráhu (pozvánku na výstavu sme zverejnili TU…). Storočnici Márie Kišonovej-Hubovej bol venovaný hudobno-slovný komorný program s názvom Kontinuity, ktorý v Opere SND pripravil teatrológ PhDr. Jaroslav Blaho (pozvánku sme publikovali TU…). Záhorské múzeum v Skalici v spolupráci s Divadelným ústavom pripravilo výstavu venovanú Lucii Poppovej a Márii Kišonovej-Hubovej (2016). (pozvánku na vernisáž sme zverejnili TU…).
Za svoju všestrannú umeleckú činnosť bola Mária Kišonová-Hubová ocenená mnohými štátnymi vyznamenaniami a poctami. V roku 2004 sa stala prvou nositeľkou Ceny Júliusa Satinského „Bratislavská čučoriedka“ v kategórii Osobnosť. Kategória oceňuje osobnosti, „ktoré svojím spoločenským pôsobením i celoživotnou profesionálnou kariérou nezameniteľne prispievajú k posilneniu hodnotovej identity Bratislavy.“
Mária Kišonová-Hubová sa narodila 17. marca 1915 v obci Láb (okres Malacky) a zomrela 11. august 2004 v Bratislave.
Pripravila Elena Blahová-Martišová
video
Pridajte komentár
Prepáčte, ale pred zanechaním komentára sa musíte prihlásiť/registrovať.