Roztratených zhromažďovať

Publikácia predstavuje priamy prepis série rozhovorov, ktoré vznikli v roku 2004 počas päťdňového pobytu v Kláštore sv. Michala v talianskom meste Castel Sant’Elia, ktoré leží asi 50 km od Ríma. Hoci kniha bola pripravená do tlače už v roku 2005, arcibiskup Hrušovský dal súhlas s jej vydaním až v roku 2013.  

Životopisný profil

Publikácia má jednoduchú lineárnu štruktúru. Dominik Hrušovský postupne prechádza jednotlivými etapami svojho života od narodenia až do uskutočnenia rozhovorov. Autor sa podrobne zastavuje pri jednotlivých etapách svojho života, čo ilustruje aj tá skutočnosť že spomienky sú usporiadané až do 91 kapitol. Publikácia je starostlivo zostavená, o čom svedčí aj ďalší rozsiahly materiál, ako je epilóg, v ktorom sú načrtnuté posledné roky života arcibiskupa, jeho posledný rozhovor, ktorý vyšiel v roku 2012, príhovory na pohrebe, krátky životopis, rozsiahle biografické poznámky k vybraným osobnostiam, ktoré arcibiskup spomína v publikácii, obrazová príloha, zhrnutie v piatich jazykoch a menný register.  

Pre nás, ktorí sme zostali vnútri za železnou oponou, je pohľad z druhej strany dôležitým obohatením a pomáha dotvárať historickú mozaiku predovšetkým cirkevného života.Zdieľať

Rodák z Veľkej Mane sa narodil v roku 1926. Po maturite na gymnáziu v Šuranoch nastúpil v roku 1945 do seminára v Bratislave. Už o rok neskôr ho biskup Pavol Jantausch poslal na ďalšie štúdiá do Ríma, kde v roku 1950 prijal kňazskú vysviacku. Keďže po nástupe komunizmu sa nemohol vrátiť na Slovensko, začal pastoračne účinkovať v Taliansku. V rokoch 1962 až 1966 pracoval ako farár pre Slovákov na Slovenskej katolíckej misii v Paríži. Od roku 1966 až do príchodu na Slovensko v roku 1992 pôsobil v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Od roku 1973 pôsobil ako jeho rektor a v tejto pozície si na neho spomínajú mnohí Slováci, ktorým sa podarilo dostať v čase komunizmu do Ríma. Pápež Ján Pavol II. ho vysvätil za biskupa na sviatok Zjavenia Pána v roku 1983. Zvolil si biskupské heslo „Zhromažďovať roztratených“. V rokoch 1992 – 1996 bol pomocným biskupom Trnavskej arcidiecézy. Pápež Ján Pavol II. ho v roku 1996 povýšil na titulárneho arcibiskupa a nuncia v Bielorusku. Túto službu vykonával do roku 2001. Po jej skončení žil v Dome sv. Marty v Ríme do roku 2007, keď sa vrátil na Slovensko. Zomrel v roku 2016 v Nitre a je pochovaný v rodnej obci. 

Zákutia našich dejín

Zvlášť zaujímavým čítaním je obdobie viac ako 45 rokov arcibiskupa Hrušovského prežitých v exile. Pre nás, ktorí sme zostali vnútri za železnou oponou, je pohľad z druhej strany dôležitým obohatením a pomáha dotvárať historickú mozaiku predovšetkým cirkevného života. Arcibiskup opisuje proces vzniku Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda. O jeho existencii sme, samozrejme, vedeli, ale bližšie okolnosti jeho založenia a osoby, ktoré sa na tom podieľali, nám už neboli také známe. Počas 40-tich rokov totality sa mnohé publikácie z vydavateľskej činnosti tohto ústavu dostali aj k nám na Slovensko a boli sme za to veľmi vďační. Autor rozpráva aj o pastoračnej starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a to nielen v Európe, ale aj v USA, Argentíne a Austrálii. 

Vo svojich spomienkach Mons. Hrušovský naznačuje aj niektoré kuloárne informácie a udalosti. Spomeniem návštevu Jána Pavla II. v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme v roku 1981, menovanie troch slovenských biskupov v roku 1990 (Baláž, Kojnok, Tkáč), kritický pohľad na niektoré aspekty domácej slovenskej prenasledovanej Cirkvi, jeho vzťah k slovenským vládnym predstaviteľom, keď bol v úrade pomocného biskupa a generálneho tajomníka Konferencie biskupov Slovenska, zabezpečenie návštevy Jána Pavla II. na Slovensku v roku 1995, rozvoj cirkevnej provincie v Bielorusku atď.

Rozprávanie je niekedy sprevádzané subjektívnym hodnotením situácií a ľudí, ale to patrí k charakteristike autobiografických diel, pre ktorú sú často vyhľadávané a dáva im nezameniteľnú atmosféru. Zdieľať

Atmosféra autobiografie

Kniha vznikla z prepisov rozhovorov, preto sa vyznačuje osobným a veľmi pútavým rozprávačským štýlom. Arcibiskup Hrušovský v nich aj s odstupom desaťročí preukázal výbornu pamäť na mená a miesta. Rozprávanie je niekedy sprevádzané subjektívnym hodnotením situácií a ľudí, ale to patrí k charakteristike autobiografických diel, pre ktorú sú často vyhľadávané a dáva im nezameniteľnú atmosféru. Nejde totiž o faktografickú literatúru, ale o nahliadnutie do myšlienkového a duchovného sveta autora a jeho vnímanie udalostí.

Kardinál Jozef Tomko bol v Ríme jeho súputníkom, keďže obidvoch poslali ich biskupi na ďalšie štúdiá do Ríma. Bývali spolu v Pápežskom kolégiu pre celé vtedajšie Československo sv. Jána Nepomuckého (Nepomucenum). Kardinál vo svojom príhovore na jeho pohrebe charakterizoval Dominika Hrušovského týmito slovami: „Bol veľmi nadaný, mal prenikavú inteligenciu a zvonivý, takmer chichotavý smiech. Pritom si zachoval skromnosť a prirodzenú otvorenosť, takže ľahko nadviazal ľudstvé vzťahy s inými... My Slováci máme duchovných velikánov, ale ťažko ich poznáváme a uznávame. Arcibiskup Dominik Hrušovský bol jedným z nich, a to aj na poli nábožensko-cirkevnom, aj na poli národnom.“