Atlas zemí, ktoré neexistujú

Nick Middleton z katedry geografie a ekológie Oxfordskej univerzity vytvoril atlas, ktorý bez problémov prečítate od prvého slova až po posledné a nudiť sa pri tom určite nebudete. Vybral si do neho (celkom subjektívne, ako sám priznáva) päťdesiat štátov, ktoré nie sú na medzinárodnej scéne oficiálne uznané, napriek tomu, že jasne definovať pojem štátu ako takého nie je úplne jednoduché.

V úvode sa preto venuje okrem politickej mapy sveta či hraníc aj tomu, čo je to vlastne štát a na základe čoho si tie neoficiálne vyberal. Dalo by sa to zhrnúť tak, že jeho „zeme-nezeme“ nemajú zastúpenie v OSN, nezískali si širšie diplomatické uznanie na medzinárodnej scéne a zároveň sa vyznačujú aspoň vonkajšími znakmi samostatnosti (majú vlastnú vlajku, nejaký typ vlády, nárok na určité územie).

Všetky uvádza základnými údajmi ako sú dátum vyhlásenia (alebo aj zániku), hlavné mesto, počet obyvateľov, veľkosť, svetadiel, kde sa nachádzajú, niekedy aj mená zakladateľov. Každý sprevádza krásna mapa s výrezom a krátky príbeh. Niektoré sú viac-menej známe, napríklad Abcházsko, Krym, Balúčistán, či Katalánsko.

Iné sú známe už menej, napríklad bývalá templárska pevnosť na Madeire Potinha, ktorá má štyroch obyvateľov, starobylé mestské kniežactvo Seborga v Taliansku, či územie pôvodných obyvateľov v Kanade Lubicon. Dočítate sa, ako skvelá geografická poloha jedného himalájskeho kráľovstva znamenala aj jeho prekliatie, o tom, že Ostrov Man bol prvý, ktorý dal ženám hlasovacie právo, o ostrovčeku Forvik, ktorý má jedného obyvateľa, o organizácii Šerif v Podnestersku, ktorú založili dvaja bývalí tajní agenti, či o štáte, ktorý sa dobrovoľne pripojil k ZSSR.

Niektoré vznikli v súvislosti s dávnymi dejinnými nárokmi či tradíciami, ktoré majú hlboké korene; iné ako projekty jednotlivcov či recesia, a nechýbajú tu ani sociálne experimenty ako je kodanská Christiania či libertariánska republika Minerva. S niektorými sa spájajú tragické a dramatické udalosti, ako sú genocída Čerkesov, sen Tuarégov o nezávislej saharskej vlasti, či štát Ogoniland v delte Nigeru, ktorý vznikol v rámci ekologického protestu proti drancovaniu zeme ropnými spoločnosťami.

Niektoré historky sú naopak poriadne bizarné. Ako napríklad tá o ostrove Redonda, na ktorom si zvrchovanosť vyhlásil prvý kráľ Matthew Shiell. Po prvej svetovej vojne abdikoval v prospech svojho 15-ročného syna, ktorý sa doma v Anglicku stal úspešným spisovateľom a pred smrťou odkázal vládu nad Redondou svojmu priateľovi básnikovi. Ten korunu požičiaval komu prišlo, hlavne kolegom spisovateľom, a tak dočasnými vládcami Redondy boli medzi inými aj Lawrence Durrell či Dylan Thomas.

Nemenej bizarný je aj príbeh Roya Batesa, ktorý obsadil betónovú plošinu, ktorú v roku 1943 postavilo britské vojenské námorníctvo ako základňu pre protilietadlové delá. Vyhlásil na nej zvrchované kniežactvo Sealand a začal odtiaľ vysielať popmusic. Sealand sa tak stal jednou z tých pirátskych vysielacích staníc tesne za hranicou britských teritoriálnych vôd, ktoré boli s šesťdesiatych rokoch tak obľúbené (o podobnom pirátskom rádiu bola aj komédia The Boat That Rocked/Piráti na vlnách).

Štáty sú rozdelené podľa svetadielov, a trochu zamrzí chýbajúci obsah či register. Na záver je ešte niekoľko takých, ktoré nepatria nikomu, nikde, alebo sú naopak po celom svete. Patrí tam napríklad neteritoriálny štát Atlantium, ktorého zakladatelia sú presvedčení, že idea geograficky vymedzeného štátu je už zastaraná a treba ju nahradiť, ale aj Antarktída, Spojené súostrovie mikronárodov svetových oceánov, či projekt z roku 1992 Elgaland-Vargaland, ktorý pokrýva všetky hraničné teritóriá (hranice medzi jednotlivými štátmi, digitálny svet a ďalšie virtuálne územia):

„Při oslavě desátého výročí založení království v roce 2002 nastoupila skupina lidí na trajekt ze Stockholmu do estonského Tallinnu. Měli u sebe jen pasy Elgalandu-Vargalandu. Estonské úřady je na den zadržely kvůli pokusu o vstup do země s neplatnými doklady, pak je vyhostili zpět do Švédska. Jenže to byl účel – obyvatelé Elgalandu-Vargalandu se chtěli natrvalo vrátit domů, tedy být znovu odmítnuti i na švédské hranici a pak neustále kolovat v neurčité zóně mezi oběma zeměmi. Estonci jim pasy bohužel zabavili, takže se cestovatelé do své domoviny podívali jen na den.“ (Elgaland-Vargaland)

– – –

Nick Middleton – Atlas zemí, které neexistují (Padesát oficiálně neuznaných států, o kterých se málo ví). Vydalo 65. pole, z anglického originálu An Atlas of Countries That Don´t Exist preložil Rani Tolimat