Denník N

2 roky 2 mesiace 2 týždne a 2 dni… čím vás potomok prekvapí?

Už je to viac ako dva roky a ja sa stále nestíham čudovať akým tempom napreduje. Zážitky jedného rodiča spísané v čase keď dieťa už našťastie spalo : )

Už je to 2 roky, 2 mesiace, 2 týždne a 2 dni čo s našou dcérou spolu bývame, učíme sa od seba, spolupracujeme a prežívame silné momenty (väčšinou pozitívne). Preto je čas sa opäť po zhruba roku zamyslieť nad tým, čím všetkým ma naše dieťa prekvapilo.

Kým po prvom roku ma prekvapila svojou osobnosťou a tým, že veľmi skoro prestala byť uzlíčkom s dudlíkom, ktorý len plače, papá, kaká a búva. Po druhom roku už musím skonštatovať, že máme doma plnohodnotného člena rodiny s ktorým je nutné rokovať, obchodovať, zvoliť vhodnú techniku a motivácie, aby sme sa dohodli bez revu a donucovacích prostriedkov. Ako sme sa k tomu dostali?

Malá slečna si veľmi skoro určila priority. Pamätám si, že pred niečo vyše rokom sme začali byť zúfalí z toho, že sa veľmi nedvíha, nesedí a už vôbec nestojí a nechodí. Trosku nešikovne štvornožkovala a skôr konzervatívne ostávala pri osvedčenom plazení a posúvaní. A to aj vtedy, keď ju začal okolitý svet čoraz viac zaujímať a pochopiteľne sa začala aj viac snažiť. Namiesto toho, aby robila pokroky v pohybe ako iné deti v jej veku, radšej si „čítala“ knižky, blabotala, pozerala von oknom a ochutnávala hračky. Zároveň veľmi pozorne počúvala čo hovoríme.

Ešte pred prvými narodeninami sa stihla posadiť a zistila, že je to sranda a hneď začala aj gestikulovať a blabotať, aby sa podelila o zážitok. Aby sme neboli smutní, že sa málo hýbe vo vertikálnom smere, vždy keď sa začala stavať v postieľke, tak zakričala, aby sme vedeli a boli šťastnejší : )

Veľmi skoro ju začal zaujímať svietiaci mobil, ktorý rodičia (napriek všetkým uvaleným obmedzeniam, ktoré si dali) používali – keď už na nič iné, tak na komunikáciu s babkami a inými tvormi ktoré slečna postupne spoznávala. Bola ochotná urobiť aj pár krokov, aby sa k nemu priblížila.

Chodiť ešte úplne nevedela, ale tancovať pri rádiu (kde si sama pridávala hlas), to jej šlo celkom dobre. Okrem toho by som nečakal, že 13 mesačné dieťa mi príde na záchod podať papier : ) Veľmi pozorné.

Zakladá si na pohodlí, na gauč sa naučila loziť veľmi skoro, pretože sa na ňom lepšie čítalo.

Veľmi skoro zistila, kto má aké úlohy a od koho môže niečo získať. Preto som sa musel raz ráno o piatej, keď povedala „Tatík, mliečko.“ veľmi silne tváriť, že sa nesmejem, ale spím. Takéto „strely“ od nej prichádzali nečakane a niekedy bolo veľmi ťažké ubrániť smiechu. Od určitého času si už uvedomila, že čas si treba správne rozdeliť. Preto nevyhnutne musela prísť chvíľa, kedy rozhodila rúčkami a hovorí „Čoo robiť… čoo.“ : )

Keď prídem z práce a snažím sa odbremeniť ženu, zoberiem si slečnu aby sme sa išli hrať. Keď bol ťažký deň, obľúbená aktivita je pozeranie obláčikov v strešnom okne. Dá sa pritom ležať. Nie len že si to obľúbila, ale dokázala sa už aj zvaliť, kukať nahor a povedať „Pozea.. obačiky.“ Možno mala tiež ťažký deň vtedy.

Snažíme sa ju vychovávať, aby si zvykla povedať „ďakujem“ a „prosím“. Ju to samozrejme veľmi baví, všetky nové slová sú zaujímavé. Rozdiel nastal, keď zistila, že to čo chce nedostane, kým nepovie správne slovo. Išla na to správne a väčšinou povedala všetky zaradom a sledovala, aká bude reakcia. Šikulka. Čoskoro sa naučila čo a kedy povedať, aby sme boli šťastní a ona dostala čo chcela. Keď sme ju ale začali učiť dobrú chuť, tak na otázku, čo povieme keď ideme papať, povedala „ďakujem“ absolútne bez pochybností, ani neskúmala či sme s tým ok. Môžete jej niečo vyčítať?

Má veľmi dobrú pamäť. Keď spolu čítame knižku riekaniek, stačí aby sme ju čítali tretí krát a už dopĺňa slová na konci riadku. Samozrejme, že má rada, keď spievame. Pri večernom chystaní sa do postieľky nás už zvykne inštruovať, ktorú pesničku spievať. Ak nevieme o ktorú ide, začne spievať sama : )

Celý deň nie som doma, lebo som v robote. To ale nevadí, pretože (hlavne ak má veľa podnetov a nevie zaspať) pred spaním dostanem kompletný súhrn dňa a nestačím sa čudovať, aké detaily si pamätá. Musím si dávať pozor čo poviem : )

Spomínali sme výchovu. Slečna vôbec nezaostáva. Môžete vás počas dňa vytočiť ako sa len dá a máte za sebou ťažký deň – ale vynahradí vám to divadlo, ktoré vám následne predvedie. Zoberie hračku a začne ju školiť presne na štýl, čo jej hovoríme my. „Poď sem… hačaj pekne.. nemôžeš toto…“ Neviem či nám chce tým niečo naznačiť, ale každopádne hračky budú vychované a prípadný mladší súrodenec sa môže tešiť na starostlivú sestru : ) Každopádne podobné cepovanie má potom hračka (napr. macko) vynahradené, pretože naša dcérka ju zoberie na šúchačku a so sprievodom radostného výskania ho púšťa hooore doooole.

Tým že je čoraz rozumnejšia, začína ponúkať riešenia. Slovné spojenie „tatík pomôže“ keď jej niečo nejde sa stalo obľúbeným. Neskôr to začala používať už aj vtedy, keď sa jej nechcelo. To som už rozpoznal a začali sa diskusie o tom, čo kto urobí a kto komu pomôže. Keď dostala chuť na „koačik“, povedali sme jej že nemáme. To ale okamžite vyriešila keď povedala: „kúpime koačik“. Chutí nám zásadne z rodičovských tanierov a slečna si drží prehľad, čo kto papá. Keď maminka už dojedla a nebolo nič, zhodnotila situáciu: „Maminka už nema…(pozrie na mňa)… tatík už ma?“ Kočíkom treba ísť cez mláky… hovoríme jej, že kolieska budú mokré. Aj na to má riešenie: „Pebalíme kočík…neebude moký….“

Čo je fantastické, nikde sa s ňou nestratíte. V našej dedine či v okolí bydliska babiek vie presne, kde sú ihriská a nemôžete sa pred ňou tváriť, že ideme na ihrisko zatiaľ čo točíte kočík smerom domov. Už musíte vymýšľať čo zaujímavé budeme doma robiť, inak nastane nevôľa a nátlak. Samozrejme, rokuje sa len do určitého bodu, nemôže mať slečna všetko čo chce a kedy to chce. Ale zaujímavé je, že ju to dohadovanie baví a raduje sa z neho. Samozrejme, nie vždy. Keď nemá svoj deň tak si myslí, že si všetko vykričí a presadí. Nemôže každý deň svietiť slniečko.

Náš potomok vykazuje aj umelecké cítenie, minule poukladala štyri stoličky pekne do radu za seba. Dala si s tým námahu a mama bola „nadšená“, ako vrzúgala po podlahe drevenými stoličkami. Prejavuje aj starostlivosť o okolité zvieratká. Pýtala sa, čí sme dali cice z okolia mäsko a minule sa jej z kočíka pýtala, čí si prosí rožtek.

Dieťa má 2 roky, 2 mesiace, 2 týždne a 2 dni. A je veľmi šikovné. Vôbec som nečakal, že v tomto veku už budeme na tejto úrovni. A teraz neviem, čí sa mám báť toho čo príde, alebo sa na to tešiť. Skúsim byť opatrným optimistom a skúsime s ňou stíhať : )

Teraz najčítanejšie