V knihe poviedok narába s mystikou a históriou Balkánu a Orientu, z ktorých pripravil silný elixír fikcie.
Milorad Pavić (1929–2009) študoval v Belehrade aj v Záhrebe, v Paríži na Sorbonne a vo Viedni. Bol profesorom srbskej literatúry na Belehradskej univerzite, zaoberal sa jej dejinami. Vydal niekoľko beletristických diel a dve zbierky básní.
Pavićov prínos spočíva hlavne vo formálnych experimentoch a inováciách. Vo svojich dielach menil štruktúru románu tak, že do neho transplantoval iné žánre písomníctva, napríklad lexikón (Chazarský slovník) alebo krížovku (Krajinka maľovaná čajom) či taroty, použil tiež štruktúru klepsydry (vodné hodiny). Narušil časovú kontinuitu románu tak, že ten nemal začiatok ani koniec, alebo vytvoril množstvo koncov toho istého príbehu. Ďalšie experimenty s formou uskutočnil v románe-antológii, keď sa pohrával s fiktívnym autorstvom príbehov alebo s osobou rozprávača zo záhrobia (román Druhé telo).
- V srbskom origináli Strašne ľubavne priče, izabrane i nove (Plato 2001).
*
- Asociácia Corpus
