Po svokrovej smrti sme sa presťahovali do jeho bytu a náš sme nechali vnučke. Muž bol jediný dedič, tak sme všetko hravo vyriešili. Byt sme trochu zrekonštruovali, doplnili elektro­spotrebiče a užívali si nové pro­stredie a susedov.

Asi po mesiaci bývania som prvý raz pocítila, že v kuchyni nie som sama, hoci som bola. Alebo nie? Aj som sa obzrela, ale bol to naozaj len pocit. No zopakovalo sa to a povedala som to mužovi. Typický chlap, odvrkol, že mi asi šibe. On tam predsa nič zvláštne necíti. Ba ani dcéra. Raz, keď som opäť tušila, že mám niekoho za chrbtom, som sa len tak spýtala – dedko si tu? Svokrovi sme totiž hovorili dedko. Samozrejme, nič, žiadna odpoveď. Na svokra som myslela preto, lebo kuchyňa bola jeho kráľovstvom. A na našich rodinných stretnutiach sa rád predvádzal skvelými jedlami. Vtedy mala aj svokra zakázaný vstup do kuchyne. Všetci sme ho chválili, lebo varil vynikajúco.

Na ten pocit, že v kuchyni so mnou ešte niekto je, som si tak trochu zvykla. No raz, bol to necelý rok od svokrovej smrti, to bolo veľmi intenzívne. To som už fakt čakala, že niekto prehovorí. Obzerala som sa a na stene za mnou bol portrét svokra z mladších rokov. Varecha mi vypadla z ruky, chcela som čosi povedať, no obraz rýchlo zmizol.

Muž mi to, samozrejme, neveril. Mám si vraj variť medovkový čaj na upokojenie. Netreba, ja viem, čo som videla. A viem aj to, že odvtedy som už v kuchyni nemala žiadnu návštevu. Neviem, či bol svokor zvedavý, ako varím, či ma chcel na niečo upozorniť, alebo sa len presvedčiť, že v jeho bývalom „kráľovstve“, teda v kuchyni, je všetko v poriadku. Podarilo sa mu však poriadne ma vyľakať.

Pri varení mala stále pocit, že v kuchyni nie je sama: Keď sa raz obzrela, neverila vlastným očiam!

Výber pre vás