gidi mal záľubu dolovať z nás poznanie. Neakceptoval slovo „neviem“. Vybral si niekoho, postavil sa oproti a začal sa pýtať. Láskavo, ale nemilosrdne. Zaujímali ho naše názory na svetové dianie, politiku, umenie. Keď sa človek nevedel vyjadriť a odpoveď vzdal hneď na začiatku, Gidi zosmutnel a odišiel. Často opakoval, že od nás nechce nič, len „hýbať rozumom“. Sklamať Gidiho bolo ako prehrať rozhodujúcu bitku. Bol k nám taký dobrý, veril nám, dobre platil, povzbudzoval nás, brával nás na veľké stretnutia a pojednávania. Človek mu to chcel opätovať a naraz zlyhal. Mrzelo to.
Raz prišiel Gidi za mnou a povedal, že s ním budem chodiť na pojednávania ja, lebo som najmladšia a najviac sa potrebujem naučiť. Zbledla som. Gidi chodil na pojednávania v meste výlučne peši. Na súd sme to mali tridsať minút. Polhodina skúšania! Uf...
Kolegovia ma tľapkali po pleci a potajme si vydýchli, že čierny Peter nepadol na nich. Vzali ma po práci na pohárik. Dávali mi rady: „Vymýšľaj si, len nebuď ticho.“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.