Čo by sa náš rozum mal naučiť od gréckeho

Bez našich podporovateľov by tento článok nevznikol. Viac ako dve tretiny našich darcov nás podporujú pravidelne.

>>PRIDAJTE SA AJ VY.<<

Jeden môj priateľ baptista pred pár rokmi rozhodne vyhlásil: „Nemôže jestvovať žiadny empirický dôkaz Božej existencie.“ Tvrdil, akoby to bolo úplne samozrejmé, že celé kresťanské učenie sa zakladá výlučne na viere, ktorá je darom Ducha.

Podľa tohto názoru je svet nepochopiteľný prúd hmoty a pohybu, ktorý nám neukazuje nič iné ako udalosti v ňom. Richard Dawkins a Steven Pinker mali dobrý dôvod opísať svet tak, ako ho opísali, lebo čokoľvek viac spoznáme len vďaka daru viery. Tí, čo sa zameriavajú len na holé fakty a len na ne, nedokážu spoznať nič, čo spadá do oblasti kresťanskej pravdy.

Nemyslím si, že by som niekedy počul niekoho predstaviť tento názor takto natvrdo, aspoň nie kresťana. Toto tvrdenie mi však pripadalo dosť nehistorické, nehovoriac o tom, že sa aj protiví viere.

Keby niekto tvrdil, že samotným rozumom nedokážeme dospieť k poznaniu Boha, starovekému svetu by to pripadalo nielen ako bezbožnosť, ale aj ako úplná hlúposť.Zdieľať

Nehistorické, lebo svet, v ktorom sa objavili židovstvo a kresťanstvo, chápal, že poriadok sveta riadi duch alebo rozum. To bolo prvé a najzjavnejšie vyhlásenie rozumu. Predsokratovský filozof Táles napísal: „Všetko je plné bohov“ – čo bol tiež základný predpoklad jeho kultúry. Už samotný pohyb materiálnych vecí svedčil o tom, že ich riadi boh a je v nich prítomný duch.

Sokrates povedal, že toto božské riadenie koniec koncov prebýva v transcendentnom, prekypujúcom svetle rozumového Dobra. Toto tvrdenie sa spočiatku stretlo s obvineniami z ateizmu. To, že by veľkolepá mnohosť pred našimi očami mala mať len jeden božský zdroj, pripadalo jeho súčasníkom ako bezbožné pozbavenie sveta jeho kúzla.

Sokrates sa však nesnažil zbaviť svet jeho kúzla, iba ukázať, že ho celý zjednocuje a drží pohromade dobrý poriadok, kozmos. A ďalšie generácie tento jeho cieľ prijali. Pred úsvitom kresťanstva boli možno rímske náboženstvá promiskuitne polyteistické, no filozofické presvedčenia Rimanov sa veľmi nelíšili od presvedčení okolitého sveta. Pravda bola jedna a božská. Spôsobuje, stvárňuje a usporadúva, a teda i riadi všetko, čo je.

Materializmus stoikov a epikurejcov v tomto období bol len prehnanou formou tohto dlhého, uváženého a racionálneho zlúčenia mnohých bohov do jediného božského vládcu a otca. Stoici vyjasnili ideu logosu ako špecificky božský rozum, ktorý riadi celú prírodu.

Keď kresťania začali hlásať evanjelium, apologéti trvali na tom, že viera v nášho Pána a láska k nemu obsahuje mnohé z toho, čo vedeli pohanskí filozofi vďaka rozumu.

Pohania o tom pochybovali, ale len preto, že kresťanská myšlienka stvorenia ex nihilo a jej vysvetlenie – Boh je Láska sama osebe, ktorej dobrota sa túži rozdávať a pozýva ostatné bytosti, aby mali podiel na jej bytí – na nich sprvu pôsobili tak, že koherentný intelektualizmus logosu nahrádzajú arbitrárnym voluntarizmom erosu. Kresťania napokon ukázali, že logos a eros sú jedno.

Keby niekto tvrdil, že samotným rozumom nedokážeme dospieť síce k obmedzenému, ale predsa len skutočnému poznaniu Boha, starovekému svetu by to pripadalo nielen ako bezbožnosť, ale aj ako úplná hlúposť.

Ako to však funguje? Čo je to za predmet, s ktorým keď sa rozum stretne, dokáže sa vzniesť od vecí k ich Stvoriteľovi?Zdieľať

Svätý Pavol použil práve tento argument, aby usvedčil neveriacich, ktorí odmietali prijať plnosť evanjelia ako zavŕšenie svojho vlastného racionálneho poznania (porov. Rim 1, 20-21). Dogmatická konštitúcia prvého vatikánskeho koncilu Dei Filius nasleduje svätého Pavla v tom, že tvrdí: „Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Pre katolíkov je tvrdenie, že Boh sa dá poznať rozumom, článkom viery.

Ako to však funguje? Čo je to za predmet, s ktorým keď sa rozum stretne, dokáže sa vzniesť od vecí k ich Stvoriteľovi?

Jednu odpoveď ponúka Dei Filius. O božských pravdách rozum presviedčajú „vonkajšie dôkazy“ zázrakov a proroctiev. Nemôžu však predstavovať úplnú odpoveď: tieto veci fungujú v spolupráci s Duchom Svätým a nepodliehajú nášmu mysleniu tak ako racionálne tvrdenia.

Teológ William Paley z 18. storočia sa odvolával na konkrétne prvky v prírode, ktoré jasne ukazovali zásahy božského Dizajnéra. Jeho klasickým príkladom bolo oko. Ako by mohla taká vec vzniknúť náhodou? Súčasní obhajcovia inteligentného dizajnu sa pýtajú to isté.

No izolované javy vo vnútri prírody nikdy nebudú stačiť na to, aby nás presvedčili o tom, že príroda je závislá od Boha a dokazuje ho. Chápal to už Aristoteles. Akýkoľvek konkrétny útvar, akokoľvek pôsobivý, by sa mohol pripísať „náhode“. Uvážme však, poučuje nás, čo znamená hovoriť o „náhode“. Niečo môžeme pripísať náhode len vtedy, ak sa to vymyká zo širšieho kontextu zámernej a systematickej činnosti.

Občas sa príčiny zbehnú neobvyklým spôsobom a stane sa čosi nezamýšľané. Toto všetci nazývajú náhodou. Nemalo by však zmysel nazývať „náhodným“ svet ako celok. Zdieľať

Prvky, z ktorých sa skladá svet, väčšinou fungujú pravidelným, zámerným spôsobom, ktorý dokážeme vnímať a opisovať pomocou príčin. V rámci tejto komplexnosti sa však občas príčiny zbehnú neobvyklým spôsobom a stane sa čosi nezamýšľané. Toto všetci nazývajú náhodou.

Nemalo by však zmysel nazývať „náhodným“ svet ako celok, práve preto, že všeobecný poriadok vecí je základom, vďaka ktorému môžeme nazvať „náhodným“ niečo konkrétne. Rozumu neumožňuje prejsť od stvorenia k Stvoriteľovi tento konkrétny zázrak či tamtá konkrétna dômyselná vec. Ide skôr o to, že celá realita je poznateľná rozumom; čiže dáva sa spoznať, a to v hojnosti.

Stvorenie môže opísať matematika a iné zákony. A každá vec, s ktorou sa stretávame, sa nám ponúka, sama osebe i v rámci svojho bytia, ako akýsi intelektuálny dar. Veci sú „pred-mety“: metajú sa, hádžu sa pred nás v ohromnom bohatstve a žiadajú nás, aby sme ich poznali.

Práve manželstvo medzi poznateľným a poznávajúcim, tak zjavne prekypujúce inteligenciou, nám dokazuje, že svet sa dá poznať rozumom iba preto, že mu predtým Božia inteligencia dala to, že je pochopiteľný.Zdieľať

Toto mal na mysli Aristoteles, keď povedal, že svet je plný divov. Veci jestvujú; a práve preto, že jestvujú, sa nám dávajú, aby sme ich spoznali. My ľudia ich považujeme za úžasné samy osebe a začíname nad nimi žasnúť.

Práve toto manželstvo medzi poznateľným a poznávajúcim, tak zjavne prekypujúce inteligenciou, nám dokazuje, že svet sa dá poznať rozumom iba preto, že mu predtým Božia inteligencia dala to, že je pochopiteľný. A toto presvedčenie rozumu musí v najväčšom tajomstve našej viery – v Kristovi, Logose, v jeho bezvýhradnom sebadarovaní na kríži – chtiac-nechtiac vidieť základné vyjadrenie, prehĺbenie a zavŕšenie toho, čo svet neustále zjavuje rozumu.

James Matthew Wilson
Autor vydal osem kníh, z nich najnovšie sú The Hanging God (Visiaci Boh, Angelico) a The Vision of the Soul: Truth, Goodness, and Beauty in the Western Tradition (Videnie duše: pravda, dobro a krása v západnej tradícii, CUA). Pôsobí ako profesor náboženstva a literatúry na Katedre humanitných vied a augustínovských tradícií na Villanovovej univerzite, ako redaktor poézie v časopise Modern Age a ako editor série Colosseum Books vo vydavateľstve Františkánskej univerzity v Steubenville. Jeho stránka na Amazone sa nachádza tu.

Pôvodný text: What Reason Must Know​.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.