Naozaj sú ženy v Cirkvi druhoradé?

Už je to dvadsaťpäť rokov, čo svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Ordinatio sacerdotalis z Turíc roku 1994 konštatoval, „že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi“.

Tým potvrdil tradíciu Cirkvi, ktorá bola vyjadrená už v deklarácii Kongregácie pre náuku viery Inter insignores z 15. októbra 1976: Vo vernosti príkladu Krista a apoštolov Cirkev nie je oprávnená k tomu, aby udeľovala vysviacku ženám. 

Diakonky

Diskusia o možnom pripustení žien k vysviacke v Cirkvi napriek rozhodnutiu Jána Pavla II. neutíchla a v poslednom čase sa koncentruje na otázku, či je možné pripustiť ženy k diakonskej vysviacke. K preskúmaniu tejto otázky pápež František ustanovil komisiu a o výsledkoch jej práce, ktoré sa neodlišujú od výsledkov Medzinárodnej teologickej komisie z roku 2002, informoval počas spiatočného letu zo Skopje do Ríma 7. mája a tiež počas stretnutia s predstavenými ženských reholí 21. mája.

Aj táto komisia dospela k záveru, že „diakonky“, ktoré určité obdobie existovali v jednotlivých miestnych cirkvách, neboli totožné s diakonmi v dnešnom chápaní. „Vysviacka nebola sviatostnou formulou, bolo to takpovediac ... ako dnes požehnanie opátky, osobitné požehnanie pre službu.“ Aj pápež František argumentuje v tejto súvislosti tradíciou a vernosťou Zjaveniu: „Keď vidím, že to, čo teraz myslím, je v spojení so Zjavením, potom je to dobré. Keď je to však niečo cudzie, čo nie je v Zjavení – alebo aj v morálnej oblasti, čo nezodpovedá morálke –, potom to nejde. Preto musíme v prípade diakonátu pátrať po tom, ako to bolo na začiatku Zjavenia, či tam bolo niečo, aby sme to nechali rásť, prísť... Keď tam nebolo nič, keď Pán nechcel túto službu, potom sviatostná služba pre ženy nejde.“

Pápež František tým v podstate potvrdil to, čo stanovuje cirkevné právo v kán. 1024: „Posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž.“ Podľa dekrétu Kongregácie pre náuku viery z 19. decembra 2007 si privodí „každý, kto udelí vysviacku žene, ako aj žena, ktorá sa pokúsi prijať vysviacku, exkomunikáciu latae sententiae, ktorá je vyhradená Apoštolskej stolici“.

Triedne uvažovanie?

Znamená však toto vylúčenie žien z vysviacky, že sú „údmi druhej triedy“ v Cirkvi? Cirkevné právo poskytuje veľmi jednoznačnú odpoveď: Nie! Kto vníma Cirkev z hľadiska funkcionality, teda schopnosti vykonávať očakávanú činnosť, nerozumie podstate Cirkvi. Aby pochopil Cirkev, potrebuje pohľad viery: Nejde primárne o funkcie, ale o spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dovŕši v nebi, ale začína sa na zemi prostredníctvom Cirkvi.

Toto communio Božieho ľudu je v Kristovi zároveň sviatosťou, „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG 1). Ako v živom organizme, tak aj v Cirkvi sú rozličné údy, ale všetky sú zamerané na ten istý cieľ. Toto sa odráža aj v cirkevnom práve, ktoré má veľmi ďaleko od „triedneho uvažovania“.  

Krst ako najdôležitejšia sviatosť

V nadväznosti na koncilovú konštitúciu o Cirkvi Lumen Gentium sa v kánone 208 CIC píše: „Medzi všetkými veriacimi na základe ich preporodenia v Kristovi existuje z hľadiska dôstojnosti a činnosti opravdivá rovnocennosť, na základe ktorej všetci podľa svojho vlastného postavenia a úlohy spolupracujú na budovaní Kristovho tela.“

V kresťanstve nie je najdôležitejšia sviatosť posvätnej vysviacky, ale krst: „Veriaci sú tí, ktorí ako krstom včlenení do Kristovho tela sú ustanovení za Boží ľud, a tým, že sa svojím spôsobom stali účastní na Kristovej kňazskej, prorockej a kráľovskej úlohe, sú podľa svojho vlastného postavenia povolaní uskutočňovať poslanie, ktoré Boh zveril Cirkvi, aby ho plnila vo svete“ (kán. 204 §1 CIC).

V kresťanstve nie je najdôležitejšia sviatosť posvätnej vysviacky, ale krst.Zdieľať

Preto všetci kresťania majú podľa svojho vlastného postavenia spolupôsobiť na poslaní Cirkvi a prispievať k tomu, „aby sa božské posolstvo spásy stále viac a viac dostávalo k všetkým ľuďom všetkých čias a celého sveta“ (kán. 211 CIC), k tomu môžu aj „napomáhať alebo podporovať apoštolskú činnosť“ (kán. 216 CIC).   

Rovnosť v dôstojnosti a činnosti

V krste ustanovenej skutočnej rovnosti v dôstojnosti a v činnosti pri spoluúčasti na vykonávaní poslania Cirkvi neodporuje, že v Cirkvi „z božského ustanovenia sú... medzi veriacimi posvätní služobníci, ktorí sa v práve nazývajú aj klerikmi; ostatní sa však nazývajú aj laikmi“ (kán. 207 §1 CIC). Každému v Cirkvi prináležia tie práva a povinnosti, ktoré vyplývajú zo životného stavu, ku ktorému patrí.

V spoločenstve veriacich Cirkvi preto klerici a laici nie sú príslušníkmi dvoch tried, ale z moci spoločného krstu majú spoluúčasť na poslaní Cirkvi a sú vzájomne spätí, ako to hovorí Druhý vatikánsky koncil: „Vysvätený služobník posvätnou mocou, ktorou je obdarený, stvárňuje a vedie kňazský ľud, v Kristovej osobe prináša eucharistickú obetu a v mene všetkého ľudu ju predkladá Bohu. Veriaci zase mocou svojho kráľovského kňazstva spoluúčinkujú na eucharistickej obete, a vykonávajú ho prijímaním sviatostí, modlitbou a vzdávaním vďaky, svedectvom svätého života, sebazapieraním a činorodou láskou“ (LG 10).

Úrady otvorené ženám

Z moci krstu a skrze príklad svojho veriaceho života sú laici, ženy i muži, „spôsobilí... do tých cirkevných úradov a na tie úlohy, ktoré podľa predpisov práva môžu vykonávať“ (kán. 228 §1 CIC). Tieto úlohy sú pestré: spolupráca pri službe Slova, kázeň mimo eucharistickej slávnosti, činnosť ako katechéti a učitelia náboženstva, spolupráca pri misii ad gentes, činnosť vo výuke a výskume, aj v teologických vedách atď. Okrem toho laici môžu vysluhovať niektoré sväteniny a v núdzových prípadoch krstiť, môžu byť poverení asistovaním pri sobáši a môžu byť mimoriadnymi rozdávateľmi svätého prijímania. 

V spoločenstve veriacich Cirkvi preto klerici a laici nie sú príslušníkmi dvoch tried, ale z moci spoločného krstu majú spoluúčasť na poslaní Cirkvi a sú vzájomne spätí.Zdieľať

Kvôli úplnosti spomeňme, že laikom, znovu ženám i mužom, sú otvorené mnohé úrady v oblasti cirkevnej administratívy, od kancelára a notára biskupskej kúrie cez úrad sudcu, audítora, relátora a obhajcu zväzku až po diecézneho ekonóma. 

„Laici, ktorí sa vyznačujú náležitou učenosťou, rozumnosťou a bezúhonnosťou, sú spôsobilí ako znalci alebo poradcovia aj v radách podľa normy práva poskytovať pastierom Cirkvi pomoc“ (kán. 228 §2 CIC). Tým sa myslí popri spolupráci vo farnosti a v diecéznych radách aj členstvo v ekonomických radách na úrovni farnosti a diecézy, ako aj v diecéznej synode.

Cirkevné právo nepozná členstvo druhej triedy v Cirkvi

Je dôležité ešte raz podčiarknuť, že cirkevné právo nepozná „členstvo druhej triedy“ v Božom ľude. Každý veriaci má svojím spôsobom podiel na poslaní Cirkvi. „Keďže najvyšší a večný kňaz Ježiš Kristus chce aj prostredníctvom laikov pokračovať vo svojom svedectve a vo svojej službe, oživuje ich svojím Duchom a neprestajne ich pobáda do každého dobrého a dokonalého diela. Ako ich totiž úzko spája so svojím životom a poslaním, tak im dáva možnosť zúčastniť sa aj na svojom kňazskom úrade, aby konali duchovné bohoslužby, na slávu Božiu a na spásu ľudí. Keďže laici sú zasvätení Kristovi a pomazaní Duchom Svätým, sú obdivuhodne povolaní a uspôsobení, aby sa v nich rodilo čoraz hojnejšie ovocie Ducha“ (LG 34).

Namiesto plytvania časom a energiou na čisto funkcionálne otázky, či totiž Cirkev je schopná vykonávať očakávanú činnosť, je načase stále hlbšie chápať v krste koreniacu spoluúčasť všetkých na poslaní Cirkvi na chválu Boha a kvôli večnému životu ľudí, ponad rozlišovanie na klerikov a laikov. Namiesto vytvárania Cirkvi, ktorá by bola čisto ľudským dielom, je načase znovuobjaviť Cirkev ako communio s Bohom, ku ktorému Ježiš Kristus založil svoju Cirkev. Je načase, aby sme prehĺbili vieru a spoločne pracovali na tom, aby Cirkev bola vnímaná ako sviatosť, „znak a nástroj dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva“ (LG 1).

Vychádza s láskavým súhlasom nemeckých katolíckych novín Die Tagespost. Z nemčiny preložil Ján Krupa.