O jednej prepotrebnej knihe

Nedávno vyšla vo vydavateľstve Petrus kniha „Karol Moravčík, Jozef Žuffa: Radosť evanjelia na Slovensku II., Fakty a názory“, ktorá je pokračovaním knihy, ktorá vyšla s rovnakým názvom v roku 2015 a vyvolala vtedy veľkú pozornosť. Táto druhá kniha vznikla na základe viacerých výskumných postupov ako agentúrny prieskum, elektronický prieskum, oral history a ďalšie. Pokúsim sa na tomto mieste o nej niečo napísať.

Prvý z editorov, Dr.theol. Karol Moravčík, má v knihe tri samostatné kapitoly. Opisuje v nich problémové oblasti súčasnej kultúry a cirkvi vo svete a na Slovensku a z toho vyplývajúce cirkevné a teologické výzvy pre dnešok. Svet sa za ostatné desaťročia závratne rýchlo mení. Nové technológie, ktoré umožňujú prepojenie celého sveta, sa stali nečakane prostriedkom vytvárania inej reality, ako je bezprostredná „telesná“ skúsenosť človeka. Alebo konzumná kultúra. V rozvinutých krajinách tzv. západného sveta žijú spoločnosti v snahe udržať jestvujúci štandard materiálneho zabezpečenia, ktorému však chýba širšia vízia. Niekedy sa hovorí o konci veľkých príbehov. Takými príbehmi boli ešte nedávno osvietenská viera v pokrok a racionalitu, marxistická viera v revolučné vytvorenie spravodlivého sveta alebo kresťanská viera v princíp solidárnej a obetujúcej sa lásky.

V súčasnosti akoby zostala jedinou víziou túžba po ekonomickom raste a materiálnom udržaní jestvujúceho štandardu. Potom ekologické výzvy, migrácia, individualizácia ľudských príbehov a ďalšie. Pokiaľ ide o cirkev, okrem aktuálnych problémov, o ktorých sa často píše v médiách, je to strata kontaktu s chudobnými. Široké schudobnené vrstvy obyvateľstva vo veľkomestách Európy, Severnej Ameriky i tzv. tretieho sveta zostávajú mimo živého kontaktu s cirkvou. Ďalej, na teologických fakultách vládne často globálna obsahová uniformita a ich slabá schopnosť reagovať na aktuálne kultúrne výzvy. Nemožno tiež prehliadnuť, že za ostatné desaťročia vo svete napreduje emancipácia žien, ktoré začínajú cirkev vnímať ako mužskú klerikálnu inštitúciu. Pápež František v tomto smere robí prvé kroky aj na najvyšších miestach Vatikánu. Potom problémy financovania cirkvi, klerikalizmus, nebezpečenstvo infantilizácie mladého kléru a ďalšie.

Moravčík, keď pomenúva a rozvíja teologické výzvy dneška, vychádza z textu „Kirche und globale Kultur heute“, ktorý bol časopisecky publikovaný v roku 2016 v Regensburgu. Sú to: teológia ako spracovanie zranení dnešných ľudí; inkulturácia do spoločnosti dneška; cirkev ako globálna sieť diecéz a farností, ako potenciál na oplodnenie spoločnosti; cirkev ako priestor dejín a pamäte a ďalšie. V posledne menovanom odseku autor píše, že procesy svätorečenia by sa mohli v budúcnosti viac ako „medicínskym“ zázrakom riadiť tým, či daný kandidát zariadil zázrak nového rozprávania, v ktorom sa ľudia našli a zostali nesení silou evanjelia a viery. Ako príklad udáva pápeža Jána XXIII. a arcibiskupa Oskara Romera. V prípade pápeža Jána cirkev opäť uzrela a uznala konanie Boha vo svete a v prípade arcibiskupa Romera poznala Boha na strane chudobných. Pápež František uznal ich svätosť bez toho, aby sa požadovali ďalšie dodatočné zázraky.

Spišský kňaz Martin Koleják v jednej kázni hovoril o slovinskom jezuitovi, umelcovi a teológovi Markovi Rupnikovi, ktorý vo svojich komentároch k pápežovi Františkovi píše, že žijeme čas, keď sa končí éra v cirkvi, ktorú pomenúva „kritická“, a prichádza nová éra, ktorú nazýva „organická“. Kým kritickú éru charakterizovali viac inštitúcie, v organickej ére bude kladený dôraz viac na vzťahy. A práve pápež František je podľa Rupnika nositeľom tejto zmeny.

Moravčíkove kapitoly v knihe sú volaním po dobe v cirkvi, ktorú ohlasuje pápež František a Marko Rupnik ju nazýva dobou organickou.

Druhý editor, doc. Jozef Žuffa, PhD., má v knihe rovnako tri kapitoly. V prvej opisuje a vyhodnocuje sociologický prieskum, ktorý realizovala agentúra Polis Slovakia v novembri 2017. Základný súbor tvorilo 1572 respondentov starších ako 18 rokov, z ktorých bolo vyselektovaných 876, ktorí sa prihlásili ku katolíckej cirkvi. Týmto bolo položených 23 otázok, ktoré sa týkali pohľadu veriacich na cirkev a kňazov, napr.: „Máte skúsenosť, že sa cirkev na Slovensku zaujíma o vaše trápenia, nádeje a starosti?“; „Ktorý z ostatných troch pápežov je vášmu mysleniu najbližší?“; „Sú mladí kňazi dostatočne pripravení na službu ľuďom?“.

V ďalšej kapitole sa zaoberá kňazmi v pastoračnej službe. Niektorým kňazom na Slovensku bol poslaný mailom dotazník so 16 otázkami, s tým, aby ho posunuli aj ďalším. Odpovedalo 107 kňazov. Otázky boli napr.: „Mala by cirkev s moderným svetom viac otvorene komunikovať?“; „Popri bežných starostiach a pracovnej vyťaženosti som celkovo v mojom povolaní spokojný?“; „Keď sa pozriem na katolícku cirkev na Slovensku, som s jej vývojom za posledných 10 rokov spokojný?“. Žuffa vyhodnocuje tieto odpovede, niektoré porovnáva s odpoveďami laikov na tie isté otázky.

Zaujímavá je kapitola, v ktorej Žuffa spracoval výpovede 15 kňazov, ktorí odišli z kňazskej služby, o ktorých sa u nás vôbec nehovorí. Samozrejme, hlavnou témou je povolanie.

Počul som rozprávanie mladej rehoľníčky, ktorá hovorila o zrode svojho povolania. Cítila ako mladé dievča v sebe nepokoj, ktorý jej našepkával, kam by sa jej životná cesta mohla uberať. Až raz prišla za známou rehoľnou sestrou, rozplakala sa a povedala: „Počuj, ja mám asi povolanie.“ A ona sa jej spýtala: „A prečo plačeš?“

Ako to bolo s týmito mladými mužmi? Mali opravdivé povolanie alebo nie? Alebo ho časom stratili? Jozef Žuffa opisuje motívy ich povolania, kým sa rozhodli ísť do seminára. Vzor blízkeho kňaza, túžba pracovať pre ľudí, obrana viery a cirkvi v časoch komunizmu. Kto vie posúdiť, čo bolo pravé a čo skôr emotívne?

Potom prišiel seminár a čas pred vysviackou. Rozprával mi priateľ, ktorý odišiel zo seminára pred vysviackou, pod akým tlakom sú mladí chlapci, ktorí na fakulte začnú pochybovať o svojom povolaní. Ako sa budú cítiť rodičia a súrodenci, čo povedia ľudia v okolí, už dali vyšívať ornát pre novokňaza a podobne. Aj s týmto sa vo výpovediach respondentov stretáme. Vážnym problémom pred vysviackou aj po nej je nepripravenosť ďalej sa vzdelávať, študovať, rozvíjať svoj teologický, duchovný a pastoračný pohľad. V odpovediach sa stretáme aj s tým, že kňazi v pastorácii často nenašli dostatočný záujem u svojho biskupa o svoje osobné problémy.

Samozrejme, najčastejšou príčinou je asi vzťah k inej osobe. Rozprával mi raz jeden starý, verný kňaz o životných fázach, ktoré sprevádzajú kňazské povolanie. Najprv je to nadšenie, potom je to dlhý zápas o vernosť svojmu povolaniu a nakoniec pomalé starnutie. Túžba po vzťahu, s človekom, s Bohom je najvnútornejšou ašpiráciou každého človeka. Je to asi posledná skúška, či povolanie ku kňazstvu bolo opravdivé. Na Slovensku za posledných 30 rokov odišlo z kňazskej služby asi 150 kňazov. Jeden takýto kňaz spomína, že „biskup sa potom zaujímal o môj stav, či už ekonomický, alebo sociálny“. Ale v prevažnej väčšine sa s týmito kňazmi prerušil nadobro všetok kontakt. Na Západe nie sú zriedkavé prípady, že cirkev takéhoto kňaza ešte rok platí, aby sa mohol prekvalifikovať na iné povolanie, respektíve že týchto ľudí povoláva pre iné charizmy v cirkvi, od  prednášania, vyučovania katechézy až po charitu. U nás takíto kňazi zostávajú bokom.

Kniha Radosť evanjelia na Slovensku, ktorá vyšla v roku 2015, vyvolala v slovenskej spoločnosti veľkú odozvu. Za rok 2016 bola najpredávanejšou knihou v bratislavskej predajne Artfóra. Spisovateľ Ing. Pavol Tomašovič spracoval a zhodnotil v ďalšej kapitole odozvy na túto knihu na Bratislavských Hanusových dňoch 2016, v médiách a vo výbere z domácej a zahraničnej korešpondencie. Ak má byť Radosť evanjelia na Slovensku II. pokračovaním tej prvej, bez Tomašovičovej kapitoly by kontinuita nebola zrejmá. Druhý diel obsahuje okrem iného prieskumy a svedectvá kňazov a laikov na život cirkvi na Slovensku a tým je táto kniha krokom vpred. Ak jej niekto vyčíta, že autori niekde nenavrhujú konkrétne pastoračné východiská z problémových oblastí, treba dodať, že až pomenovanie problémov môže takúto diskusiu a hľadanie začať. Obidve spomínané knihy sú na Slovensku prvým a ojedinelým pokusom na tomto poli.

Doplnkom knihy zo zahraničia je kapitola českého saleziánskeho kňaza doc. Michala Kaplánka, Th.D., „Svátost kněžství v krizi“. Pri všeobecnej kríze kňazských povolaní v západných krajinách i v južnej Amerike, ktorej koniec zatiaľ nemožno očakávať, Kaplánek sa pokúša načrtnúť víziu kňaza 21. storočia. Popri kňazskej identite, ktorá je navždy odvodená od Ježiša Krista, historicky i teologicky naznačuje hranice medzi služobným a všeobecným kňazstvom, odkiaľ môže byť, samozrejme, krok aj k možnosti svätenia ženatých mužov alebo hľadania vhodnej služby, ku ktorej by mohli byť posvätené ženy (hovorilo sa napríklad o sviatostnej službe chorým alebo inej forme diakonátu). Kaplánkova kapitola sa na malom priestore snaží ukázať na otázky a problémy, s ktorými môže byť cirkev v 21. storočí konfrontovaná, a tým je prínosom pre túto knihu.

V roku 1994 vzniklo na Slovensku neštátne neziskové občianske združenie Teofórum – Spoločenstvo teológov a záujemcov o teológiu a filozofiu v duchu II. vatikánskeho koncilu v kontexte súčasnej vedy a kultúry. Za dvadsaťpäť rokov existencie sú jeho nosnými piliermi traja diecézni kňazi: Dr.theol. Karol Moravčík, Dr.theol. Július Marián Prachár a Mgr. Pavol Zaťko. A práve oni sú autormi poslednej kapitoly knihy: Program pápeža Františka a Slovensko. Odvolávajúc sa na slová pápeža Františka v exhortácii Evangelii Gaudium, kde pápež umiestňuje cirkev presne na hranu medzi proroctvo a inštitúciu, preberajú a reflektujú znovu niektoré výsledky spomínaného agentúrneho výskumu Polis Slovakia na veriacich katolíkoch. S hodnoteniami autorov môže niekto alebo nemusí súhlasiť, ale hľadiac na ich celoživotnú vernosť cirkvi, ženie ich v prvom rade zodpovednosť za udržiavanie „posvätného ohňa“ v katolíckej cirkvi na Slovensku.

Toto isté dáva zmysel aj celej knihe Radosť evanjelia na Slovensku II., ktorá je v dnešných prelomových dobách katolíckej cirkvi vo svete práve na Slovensku taká prepotrebná.  

O knihe písal na Postoji aj Jaroslav Daniška, jeho recenziu nájdete tu.